Proti prúdu (Napíšte príbeh)

Proti prúdu (Napíšte príbeh)

Kardinál František Tomášek.

Socializmus, obyčajný život a osobný postoj jednotlivca. Keď svedomie je viac ako komunistický režim.

Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie budeme počas celého roku v spolupráci s historikom Jánom Šimulčíkom uverejňovať osobné svedectvá ľudí, ktorí sa zapojili do aktivít tajnej cirkvi v komunistickom režime. Do tohto projektu sa môžete zapojiť aj vy.

Chodili ste na tajné stretká podzemnej cirkvi? Čítali ste samizdaty alebo ich aj distribuovali? Podieľali ste sa na podpisových akciách? Stretávali ste tajne vysvätených kňazov? Napíšte svoj príbeh (svedectvo).

Jedno latinské príslovie hovorí: To, čo nie je napísané, sa nikdy nestalo. Nielen preto je dobré napísať o tom, ako to bolo. Zanechajme svoju osobnú skúsenosť aj pre iných. Návod, ako na to, nájdete tu.

Jozef Kútny (1952) – v roku 1971 zmaturoval na Strednej priemyselnej škole strojníckej v Trnave. Prevažnú časť života pracoval v stavebníctve ako strojný technik a majster. Je ženatý a s manželkou Sidóniou majú tri deti. V súčasnosti žije na dôchodku v Močenku.

Žili sme v socialistickej spoločnosti, ktorej ústava zaručovala všetkým občanom rovnaké práva, medzi nimi aj slobodu vyznania, ale v skutočnosti to bolo úplne inak. Všetku moc v štáte mala KSČ, ktorá tvrdo presadzovala ateistickú a marxistickú ideológiu, v ktorej nemal miesto Boh, demokracia a sloboda. Štát sa pokúsil riadiť a kontrolovať cirkev tak, aby sa nemohla rozvíjať, a časom mala úplne zaniknúť. Vyrastal som v sedemčlennej rodine, nad ktorou ostražito bdeli oči súdruhov štátneho aparátu, no i napriek tomu nás rodičia viedli k láske a vernosti Bohu, cirkvi i slovenskému národu.

V roku 1950 môjmu otcovi Ernestovi Kútnemu štátne orgány znárodnili bez nároku na náhradu osobnú autobusovú dopravu na linke Horná Kráľová – Močenok – Nitra a hneď sa z neho stal nepriateľ štátu. Po nástupe do zamestnania, podobne ako u otca, tieto fakty prešli aj do môjho kádrového posudku ako veľké mínus.

Neskôr k tomu pribudol ďalší fakt, štúdium teológie brata Ivana v Ríme a jeho následné pôsobenie ako kňaza. Pracoval som ako strojný technik v stavebníctve. Prvá skúška prišla čoskoro. Na pracovisku ma v roku 1972 udali a bol som obvinený, že som špiónom a nenápadne posielam šifrované správy na Západ do cudziny. Vyšetroval ma môj hlavný nadriadený, pričom mi hovoril: „Priznajte sa, my aj tak všetko vieme! Ak sa priznáte, budeme to brať ako poľahčujúcu okolnosť. Chlape, hovorte pravdu a len čistú pravdu!“ Príkazy striedali otázky, cítil som sa ako v zlom sne. Bolo to v čase začínajúcej normalizácie. Mal som dvadsať rokov a pracoval som prvý rok.

Samozrejme, že som nebol žiadny agent, ale čo je ešte zaujímavejšie, že hoci som nebol na takúto situáciu pripravený, bol som vo veľkom napätí a srdce mi tĺklo ako zvon, napriek tomu som pohotovo odpovedal na všetky otázky a vyvrátil som všetky obvinenia. Ku koncu pohovoru začali aj tvrdé útoky proti Bohu i cirkvi. „Veď Boha niet, ten neexistuje,“ zvolal ráznym hlasom môj nadriadený. „Ako by nebolo, veď aj vy v neho veríte,“ ihneď som odpovedal. Zostal zaskočený a naše pohľady sa stretli. Chvíľu nastalo obrovské ticho. Zaknísal sa na stoličke, oprel sa o operadlo a napravil si okuliare. Premeral si ma pohľadom a potom poznamenal: „A čo poviete na to, že cirkev upaľovala kacírov?“ Na otázku som odpovedal: „Hlúpych, lenivých, závistlivých, zlých a tých, čo sa chceli ľahko, hoci aj nespravodlivo obohatiť, bolo vždy na svete veľa…“ A vzápätí som povedal, že načo ísť tak ďaleko do histórie a poukázal som na to, ako sami komunisti v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia prenasledovali a šikanovali nevinného generála Ludvíka Svobodu, t. č. prezidenta ČSSR, a mnohých iných nevinných občanov.

Vtedy mi súdruh povedal: „Keby ste vedeli, koľko hlupákov máme v KSČ, a ja sa už na to nemôžem pozerať! Kde títo dovedú našu spoločnosť? Vy by ste tam mali byť, máte na to, ste mladý, schopný – zvážte – postup, kariéra…“ Zopakoval som mu, že nevstúpim do KSČ ani teraz, ani v budúcnosti. Ja som veriaci kresťan katolík a ako občan sa budem snažiť tak pracovať, aby som bol čo najosožnejší pre spoločnosť. Pri mojom odchode som ešte počul: „My sa ešte stretneme.“ Domov som prišiel rozrušený a ďakoval som Bohu za veľkú pomoc i ochranu. Tu musím podotknúť, že slúžilo ku cti vyšetrujúcemu vedúcemu súdruhovi, že keď si časom všetko dôkladne preveril a presvedčil sa, že som nevinný, viac mi neškodil, čo nemôžem povedať o mnohých iných…

Vedúcou politickou silou v spoločnosti i v štáte bola KSČ a jej predĺženou rukou bol Národný front, ktorý združoval všetky spoločenské organizácie. V roku 1978 som s priateľmi v obci založil klub filatelistov „KF 08-128“ a o pár rokov aj krúžok mladých filatelistov „Z 167“. V roku 1980 KF 08-128 usporiadal filatelistickú výstavu, na ktorej vystavil aj obálky prvého dňa (FDC). Na obálkach boli pápeži Ján Pavol I. a Ján Pavol II.

Pre udanie výstavu navštívili dvaja vrcholní predstavitelia obce. Uvedené obálky označili za protištátne materiály a prikázali mi okamžite ich odstrániť z výstavy. Keď som sa ohradil a odvolal na Ústavu ČSSR, že sme neporušili žiadny zákon, súdruhovia pritvrdili, že ak tieto materiály ihneď neodstránime, do piatich minút prídu zložky bezpečnosti a všetko v mene zákona zhabú. Zavrú výstavu a vyvodia z toho prísne dôsledky, vyplývajúce z protištátnej činnosti. Znovu som sa ohradil a povedal som, že pápež Ján Pavol II. bojoval proti nacizmu.

Vtedy som dostal odpoveď asi v takej rétorike, že aj tak musí byť odstránený z výstavy, lebo im to „nepasuje do plánov“. Odpovedal som: „Ako predseda organizačného výboru filatelistickej výstavy zvolám večer o 20.00 hod. zasadnutie výboru KF a predložím mu sťažnosti od vedenia obce. Problém budeme riešiť a potom demokraticky hlasovať.“ – „Čo je to demokracia? My také slovo nepoznáme,“ doslova zreval na mňa súdruh, nevediac sa ovládnuť. Ja som tiež zvýšeným hlasom dodal: „Do dvadsaťštyri hodín vám dodáme písomné vyjadrenie na vašu sťažnosť.“ Požadované materiály sme neodstránili, pretože tým by sme si priznali porušenie zákona, ktorý sme neporušili.

Neprípustné materiály ako „zakázané cenzorom“ sme len prekryli bielym papierom. Vynaliezavým návštevníkom, najmä deťom, to umožňovalo nadvihnúť papier a pozrieť sa na „zakázaný materiál“. Zvedaví návštevníci to aj často robili. Okrem toho sme na otázky návštevníkov výstavy, čo je pod bielym papierom, odpovedali: „Materiál, ktorý cenzor zakázal vystaviť…“ To vzbudzovalo ešte väčší záujem. Čoskoro sa podarilo súdruhom infiltrovať svojho človeka – „informátora“ do klubu filatelistov, ktorý o všetkom poctivo informoval svojich mecenášov až do revolúcie v roku 1989.

V roku 1976 som sa oženil a spolu s manželkou Sidóniou máme tri deti. Starší si ešte užili socializmus a zažili „rovnoprávnosť“ v jeho réžii na vlastnej koži. Ako žiaci základnej školy neboli iskričky a potom ani pionieri. U všetkých detí sa bralo automaticky, že budú členovia detských socialistických organizácií. Nezaradení boli výnimkou. Neraz deti prišli zo školy domov smutné.

Učitelia asi mali pokyny, ako postupovať voči žiakom, ktorí neboli pioniermi. Nepomohla ani návšteva učiteľky u nás doma, ktorá sa nás snažila prehovoriť, aby sme ich prihlásili do pionierskej organizácie. Skúšal ma prehovoriť aj riaditeľ základnej školy, aby sme deti prihlásili. Keď minul všetky argumenty a ja som stále nesúhlasil, povedal mi, aby som si uvedomil, že už len Cigáni a moje deti nie sú pioniermi, čo nebola celkom pravda – ešte zopár detí tiež nebolo pioniermi. Naše len „vylepšovali“ štatistiku.

Nakoniec dodal, že moje deti bránia základnej škole dosiahnuť lepšie výsledky v okresnej súťaži v počte neprihlásených žiakov na náboženstvo. Riaditeľovi som odpovedal, že nesúhlasím s výchovou, ktorú presadzuje škola. My s manželkou máme predsa právo na výchovu svojich detí, ktoré nám zaručuje Ústava ČSSR a toto právo vychovávať svoje deti, budeme i naďalej uplatňovať. Nakoniec mi vedenie Národného frontu obce dalo ultimátum: buď prihlásim deti za pionierov, alebo ma odvolajú z postu vedúceho krúžku mladých filatelistov, ako aj z postu predsedu klubu filatelistov v obci. Keďže som nechcel ani formálne kolaborovať a prihlásiť deti za pionierov, povedali mi, že kazím mládež a dňa 12. 12. 1986 ma odvolali z postu vedúceho krúžku mladých filatelistov Z 167. Post predsedu klubu filatelistov som síce ubránil, ale musel som čeliť veľkým obštrukciám. Dokonca aj zo strany Okresného výboru Národného frontu v Nitre, ktorý chcel klub filatelistov (KF) v Sládečkovciach (Močenku) zrušiť za každú cenu.

Keďže uvedený úrad nereagoval na moje písomné urgencie, vybral som si jeden deň dovolenky a vycestoval som do Nitry na OV NF uvedenú záležitosť vyriešiť. Pri návšteve úradu som vyhlásil, že stanovy Zväzu slovenských filatelistov sme neporušili ani organizačný poriadok, a preto neodídem z úradu, kým mi nepotvrdia kandidátku výboru KF. Ak by totiž pred výročnou členskou schôdzou neodsúhlasil a nepotvrdil kandidátku výboru KF predseda miestnej organizácie Národného frontu a následne Okresný výbor NF v Nitre, klub filatelistov by nemohol pokračovať v činnosti a zo zákona by zanikol. Až niekedy okolo obeda sa mi napokon podarilo požadované potvrdenie získať.

Ani s prihlasovaním detí na náboženstvo to nebolo jednoduché. Keď chceli rodičia prihlásiť svoje deti na náboženstvo, veľa si vytrpeli od mnohých učiteľov. Odhováranie, zastrašovanie, šikanovanie, svojvoľné skracovanie času na prijímanie prihlášok na vyučovanie náboženstva a ďalšie obštrukcie zo strany školy. Boli aj prípady, keď učitelia vôbec neprijali prihlášky od rodičov a tí museli ísť znovu do školy a bojovať za svoje práva.

Čo všetko vymýšľali, len aby zabránili deťom učiť sa náboženstvo! Tak napr. niektorých rodičov posielali za riaditeľom s tým, že len on môže prijať ich prihlášky. Niekedy bol problém nájsť ho. Riaditeľ asi intenzívnejšie pôsobil na rodičov a odhováral ich, aby neprihlásili deti na náboženstvo, aby to ich deťom neškodilo pri podávaní prihlášky na stredné školy. Inokedy chytali rodičov do pasce, keď im povedali, že nech neprihlásia deti na náboženstvo, veď aj tak budú môcť naň chodiť, čo viacerí aj urobili. Finta bola v tom, že keď bolo málo detí prihlásených na náboženstvo, škola pridelila kňazovi málo vyučovacích hodín. Ďalej učitelia robili kontroly a neprihlásených žiakov vykázali z hodiny náboženstva a ešte mohol mať kňaz aj problémy.

Na pracovisku som sa snažil pracovať čo najlepšie, odborne sa zdokonaľovať a konať podľa svojho najlepšieho svedomia. Odmietal som sa zúčastňovať na straníckom vzdelávaní pre členov KSČ, ktoré bývalo pred pracovným časom. Na pracovisku na mňa vyvíjali veľký nátlak. Dôvod mojej prítomnosti mal byť prozaický – minimálne všetci noví technicko-hospodárski zamestnanci sa ho zúčastňovali, lebo to bolo pre nich povinné. Malo to platiť aj pre mňa.

Trval som na tom, že nie som členom KSČ a moja účasť na straníckom vzdelávaní mi nijako nepomôže k lepším pracovným výsledkom. Straníckeho vzdelávania som sa aj napriek nátlaku nezúčastňoval, čo nezostávalo bez odozvy. Snažili sa ma zastrašovať a vydierať osvedčeným spôsobom, napríklad: „Ak sa nebudete zúčastňovať straníckeho vzdelávania, nebudete môcť pracovať ako technik, ste mladý, myslite na kariéru.“ Inokedy vraveli: „Máte deti, myslite na ne, nedostanú sa do škôl…“ Keď som to rázne odmietol a nepristúpil som na ich taktiku, vyhlásili ma za nepriateľa socializmu, ba aj Sovietskeho zväzu! Nebolo mi to všetko jedno. To už bolo priveľa. Rusov som mal i stále mám rád, veď sú to naši bratia, Slovania. Toto klamstvo o mne rozšírili ako bublinu a malo pre mňa zlé následky…

Na pracovisku ma brali ako málo uvedomelého, nábožensky zaťaženého, nižšie ma hodnotili. Tí, ktorí neboli členmi KSČ, boli vtedy druhotriednymi občanmi štátu. Všetky žiadosti o vycestovanie na Západ mi zamietali, hoci by som nikdy na Západe nechcel zostať.

V závode prebiehala súťaž o najlepšieho zlepšovateľa, kde som sa umiestnil na druhom mieste. Prvá a druhá cena bola vždy zájazd do kapitalistického zahraničia. Mňa však nepustili. Odporučili mi navštíviť ZSSR. Tak som navštívil ZSSR. Všeličo som tam videl a zažil. Najprv sa tešili, no potom asi banovali. V Moskve som ako jediný z oficiálnej exkurzie odmietol navštíviť Múzeum V. I. Lenina a uctiť si jeho pamiatku. Spravil som to napriek ich zastrašovaniu a vyhrážkam, čo súdruhovia brali ako veľkú urážku a zločin. Opäť to nezostalo bez následkov…

V osemdesiatych rokoch ma zamestnávateľ chcel vyhnať, vyhodiť z práce. Bránil som sa a žiadal som oprávnený dôvod na ukončenie pracovného pomeru. Nič na mňa nemali a nadriadený iba stále kričal a zúril: „Však vy viete za čo…“ Zamestnávateľa som požiadal, aby mi dal písomnú a kvalifikovanú výpoveď s uvedením dôvodu a paragrafov.

Nedal som sa vyštvať, ale nemal som pokoja celé roky. V celej normalizačnej spoločnosti naozaj panoval strach, ľudia sa báli o seba a svojich blízkych. Viacerí priatelia mi radili: „Drž hubu a krok a nebudeš mať problémy.“ To sa ľahko povie. Ale čo moje svedomie? Bola to ťažká doba pre veriacich ľudí, ktorí nemali klapky na očiach, vyznávali svoju vieru a podľa nej aj žili. Šiel som proti prúdu, ktorý bol v spoločnosti, a bolo to veľmi únavné a ťažké. Ako tak premýšľam, prichádza mi na um myšlienka, či sme sa nebáli viac, než bolo zdravé. Strach tu bol a zatváral mnohým ústa, ochromoval ruky i nohy, ubíjal svedomie…

Začiatkom roka 1988 prišiel Ferko Petráš za mnou do Sládečkoviec (Močenku) a oboznámil ma s podpisovou akciou pod 31 bodov moravských katolíkov: Návrhy katolíkov na riešenie situácie veriacich občanov v ČSSR. Priniesol aj list kardinála Františka Tomáška, pražského arcibiskupa, zo dňa 4. 1. 1988. Dokumenty som si prečítal. Dodal, že podpisová akcia na Slovensku už beží a on roznáša petície svojim priateľom. Spýtal sa ma, či idem do toho, a povedal mi o riziku a možných následkoch. Ja som súhlasil a nechal mi podpisové hárky štvormo – tri pre priateľov. Ešte ma upozornil na opatrnosť. Povedal, že podpísané hárky je potrebné doma dobre ukryť. Spomínal jeden či dva prípady, keď v Bratislave ŠtB zhabala aktivistom hárky s podpismi. Potom určil dátum, čas a miesto doručenia podpísaných hárkov.

Na druhý deň som navštívil troch svojich priateľov a oboznámil som ich s podpisovou akciou a odovzdal som im podpisové hárky. Dohodli sme sa, že každý z nás bude zbierať podpisy vo svojom okolí. Pri zbieraní podpisov v Sládečkovciach (Močenku) sme vynechali domy komunistov a ľudí, o ktorých sme vedeli, že veci nepomôžu, ale skôr môžu uškodiť, napríklad tým, že by nás udali. Ďalší deň som navštívil prvého priateľa, ktorého som požiadal o zbieranie podpisov. Bol rozrušený a povedal mi, že si to do rána rozmyslel a nejde do toho. Mal päťčlennú rodinu. Viackrát opakoval, že ho to mrzí, ale že nemôže ísť do zbierania podpisov. Potom ešte pridal, že sa bojí, aby ho nevyhodili z práce, ako by potom uživil rodinu? Nečakal som to od neho, myslel som si, že sa dobre poznáme.

Upokojil som ho, že ak sa takto rozhodol, je to jeho slobodné rozhodnutie a ja ho rešpektujem. Potom som dodal, že aj ja mám päťčlennú rodinu a tiež som sám živiteľom, ale pôjdem zbierať podpisy, lebo je to veľmi dôležité pre cirkev, pre nás i pre celú spoločnosť. Nehneval som sa na neho, veď v spoločnosti vládol strach a ľudia vedeli, že aj za menšie veci boli viacerí vyšetrovaní a šikanovaní. A keď sa im to dostalo do kádrového posudku, ťahalo sa to s nimi celý život a toho sa ľudia báli.

Pri prijímaní pracovníka do zamestnania si totiž nový zamestnávateľ vždy vyžiadal kádrový posudok na nového zamestnanca od jeho predošlého zamestnávateľa. Beda každému, kto ho nemal čistý. Po bojazlivej odpovedi, ktorej nebolo čo zazlievať, som rýchlo navštívil oboch zostávajúcich priateľov a povedal som im, že prvý priateľ odstúpil od zbierania podpisov. Zdôraznil som im, že ja aj napriek tomu podpisy zbierať budem, a požiadal som ich o vyjadrenie. Vyjadrili sa kladne, čo ma potešilo.

Po príchode z práce som najprv sám podpísal hárok, potom manželka, rodičia. Postupne som navštevoval občanov u nich doma a získaval od nich podpisy. Na začiatku som ich oboznámil s petíciou. Skôr než som ich požiadal o podpisy, ukázal som im hárok, ktorý som už podpísal ja i moji príbuzní. Ak niekto nebol doma, poznačil som si ho a navštívil som ho druhýkrát. Boli aj takí občania, ktorí bez váhania podpísali, pretože som za nimi prišiel ja osobne. S inými som preberal bod po bode a pýtal som sa ich, či je správne, keď nemáme náboženskú slobodu, cirkev je utláčaná, keď kňazov diriguje štát, keď nemáme dostatok biskupov a Vatikán nemôže slobodne menovať biskupov, lebo mu to štát neumožňuje.

Veľa občanov štát okradol o majetok, polia, lesy, pasienky, ale aj o dobytok, poľnohospodárske stroje a príslušenstvo. Zažili komunistickú zlovôľu na vlastnej koži. Väčšina z nich sa pod petíciu podpísala. U niektorých občanov to trvalo aj dlhšie. Bolo treba vynaložiť veľké úsilie a trpezlivosť na získanie podpisu. Viacerí starší občania boli skeptickí, ubití, až zlomení. Poukazovali na to, že koľko rokov u nás vládnu komunisti a či si myslím, že keď oni podpíšu tento hárok, niečo sa zmení.

Odpovedal som im, že áno, je tu veľká šanca a my ju musíme využiť. Túto petíciu pošleme Predsedníctvu vlády ČSSR v Prahe a kópiu kardinálovi Františkovi Tomáškovi, pražskému arcibiskupovi, ktorý nám dal na podpisovú akciu svoje požehnanie. Potom som ukázal občanom list od kardinála Tomáška s vlastnoručným podpisom. Posmeľoval som ich, aby podpísali. Dodal som: „Vláda ČSSR nakoniec bude musieť s kardinálom Tomáškom rokovať. Preto je dôležité, aby dovtedy mal čo najviac podpisov. Pán kardinál je náš zástupca, ale potrebuje našu podporu, naše hlasy i modlitby.“ A tu niektorí povedali, že oni sú už starí a oni už ten komunizmus vydržia…

Vtedy som ich nabádal, aby mysleli aj na svoje deti a vnukov, na ich budúcnosť. Potom viacerí podpísali. Pri získavaní podpisov som sa stretal aj s ľuďmi, ktorí sa výslovne báli podpísať. Niet sa čo čudovať, veď spoločnosť bola prešpikovaná príslušníkmi ŠtB, VB, pomocníkmi VB a rôznymi donášačmi. Vysvetlil som im, že svojím podpisom neporušia Ústavu ČSSR ani zákony či právne predpisy, nech sa neboja a podpíšu. Podpisová akcia prebehla pomerne rýchlo, bez problémov.

Obavy a strach som mal aj ja. Nikdy som nevedel, kedy nás mohli zatvoriť. Nikto si vtedy nevedel predstaviť, že komunizmus o dva roky padne. Ale keď som si uvedomil cieľ, povedal som si, že mi to stojí za to. Snažil som sa znížiť riziko na najmenšiu možnú mieru a prekonávať strach i obavy a povzbudzoval som aj druhých k odvahe. Osobná viera v mojom živote zohrala veľkú úlohu.

Čím viac rokov uplynulo od revolúcie v roku 1989, tým viac sa mi zdá, akoby viacerí ľudia zabúdali na totalitné praktiky komunistického režimu v osemdesiatych rokoch alebo ich zľahčovali. Močenok podporil petíciu moravských katolíkov vyše 400 podpismi. Večer po zotmení som zašiel za priateľom a petičné hárky s podpismi sme odviezli osobným autom Ferkovi Petrášovi do Šenkvíc.

Po príchode nás srdečne privítal. V tom čase už bolo u neho asi päť-šesť iných ľudí, ktorí mu tiež priniesli podpísané petičné hárky z viacerých miest Slovenska. Ďalších ešte očakával. Rozprávali sme sa o akcii a tešili sa z každého podpisu. Od Ferka Petráša sme domov odchádzali postupne, v určitom časovom odstupe, aby to nebolo nápadné… V noci sme prišli domov. Odovzdanie podpisov prebehlo hladko. V nasledujúcich dňoch som počúval slobodné zahraničné vysielače, ktoré prinášali informácie o pribúdajúcich podpisoch.

Foto: Wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo