Na Sviatok Cyrila a Metoda (Jozef Tóth)

Váš hlas už nezachytia naše uši,
už vibrácia zvuku neplatí.
A predsa deň čo deň sme,
svätí bratia, spolu,
keď prichádzame každý z inej strany
smädní a lační
k otcovskému stolu.

Nepočuť slova,
iba mĺkvo jeme
Chlieb
a pijeme Víno.

Tak sa rozumieme.
Fotónové reči,
myšlienková vrava.

Láska sa spaľuje tým,
že sa vždy dáva,
a keď láska mlčí,
len jazyk rozpráva.

Stretávanie svetov
v okruhu Zázraku
z výšky,
kde sú všetky diaľky
iba jedným bodom.

Kde splývajú tiene
i svetelné pruhy
a kde naša smrť je
len iným životom.

Dvíhame ruky
utvorené z hliny.

Žiari v nich Slnko,
bielulinký koláč
na najväčšie sviatky.

A vy v tom koláči
ako zrnká v múke
našej starej matky!

Ach, hody večnosti,
spievajúce more,
ktoré kvapka času
nikdy nerozorie.

                          Amen.

Uctili sme si a oslávili našich vierozvestov, svätých bratov Cyrila a Metoda. Pri tejto príležitosti som vybral z bohatej básnickej tvorby Jozefa Tótha (1925) jeho báseň Na Sviatok Cyrila a Metoda.