Hlad ako politická zbraň proti Ukrajincom a roľníkom

Nedávno si ľudstvo pripomenulo arménsku genocídu. Po sto rokoch sa vďaka vatikánskym archívom dokonca objavili i nové skutočnosti, ktoré zaznamenali vzácne reakcie svedkov danej doby.

Začiatkom 20. storočia sa vtedy na svetovej scéne objavilo zverstvo obrovského rozmeru. Pred očami celého sveta sa siahalo na ľudský život nehoráznym spôsobom a svet tomu nevedel zabrániť. Dielo sa dokončilo podľa plánu. Bez ospravedlnenia, ľútosti a potrestania páchateľa sa koleso dejín točilo ďalej a vytvorili sa tak podmienky pre nové a nové masakry.

Nasledujúca ukrutnosť veľkých rozmerov, nazývaná tiež „genocídou“, bol ukrajinský hladomor v rokoch 1932 – 1933. Aktérom bol človek, ktorý videl nepriateľov na každom kroku, nevynímajúc ani tých najbližších. Nedôvera sovietskeho vodcu Stalina voči ukrajinským roľníkom zapríčinila milióny nevinných obetí.

"Stalin nariadil, aby vojsko a tajná polícia odniesli z poľnohospodárskych oblastí akúkoľvek potravu a aby ponechali tieto oblasti bez jedla. Na tých, ktorí od hladu nepomreli, čakal osud odvlečenia do gulagov."

Zdieľať

Sám Stalin sa vo svojom blízkom okolí vyjadril, že keby mal príležitosť, vyhladil by celú ukrajinskú roľnícku populáciu. Zničiť však 20-miliónovú populáciu ukrajinských roľníkov bola aj pre Stalina priťažká úloha. Príčinou „veľkého hladomoru“ bol strach a obava Stalina, že ukrajinskí roľníci nepodporia moskovskú vládu a neprijmú revolučné myšlienky boľševikov.

Umelý hladomor

Wasyl Hryshko, ktorý prežil ukrajinský hladomor, hovorí: „V histórii sveta to bol prvý príklad 'genocídy za mierových podmienok'. Nadobudol výnimočnú formu „umelého hladomoru“, ktorý zosnovala vládna moc."

Barbarská kombinácia slov na vyjadrenie tohto zločinu, ktorý sa dá nazvať „úmyselne naplánovaným umelým hladomorom“, je ešte aj dnes pre mnohých ľudí na svete neuveriteľnou skutočnosťou. Poukazuje však na jedinečnosť tragédie z roku 1933, ktorá je v čase mieru neporovnateľná, hlavne čo sa týka počtu obetí.

Hlad ako politická zbraň sa stal realitou. Stalin nariadil, aby vojsko a tajná polícia odniesli z poľnohospodárskych oblastí akúkoľvek potravu a aby ponechali tieto oblasti bez jedla. Na tých, ktorí od hladu nepomreli, čakal osud odvlečenia do gulagov. Všetko sa udialo pod tajným štátnym dozorom ZSSR.

Postihnutá bola aj uralská a kazašská oblasť, jednoducho celá roľnícka populácia. Povaha roľníkov bola vo svojej podstate značne konzervatívna, bez ohľadu na to, odkiaľ pochádzali. Tradične sa domnievali, že to, čo dorobia, patrí im a že s tým môžu nakladať podľa svojej vlastnej vôle.

Úrodný rok znamenal pre roľníka zisk z odpredaja dobytka alebo osiva, prípadne kúpu novej pôdy. To však nevyhovovalo Leninovej a Stalinovej predstave.

"Kulaci boli rozdelení na tri skupiny: zavraždení hneď, poslaní do väzenia a napokon tí, ktorí boli deportovaní na Sibír alebo do ázijskej časti Ruska. Tretia skupina reprezentovala 150000 domácností a približne jeden milión ľudí."

Zdieľať

Z obavy, že by mestá zostali bez jedla, zaviedol Lenin Novú ekonomickú politiku (NEP) ako dočasné opatrenie. Mestských robotníkov považoval totiž Lenin za „zdroj sily“ ruskej revolúcie. Keď bolo jasné, že roľníci si chceli udržať vlastníctvo pôdy a zarábať na živobytie, chcel Lenin nechať roľníkov vyhladovať.

Neúrodný rok, hlad v dedinách

V roku 1927 spôsobila slabá žatva nedostatok potravy v celom Sovietskom zväze. Stalin bol presvedčený, že za nedostatok obilia sú zodpovední roľníci. V mestách sa zvyšovali ceny, a tak Stalin nariadil mladým mestským komunistom, aby odobrali obilie roľníkom na vidieku.

Stalin zaviedol stratégiu víťazstva za každú cenu. Ak roľník vlastnil obilie navyše, mohol si štát zobrať, koľko chcel. Tí, ktorí štátu svoju úrodu neodovzdali, boli nazvaní „kulakmi“, a stali sa tak „nepriateľmi štátu“. Samozrejme, boli patrične potrestaní konfiškáciou všetkého obilia.

Ako reštrukturalizačné opatrenie pre sovietske poľnohospodárstvo sa zaviedla kolektivizácia. Čoskoro však vyšlo najavo, že nedostatok obilia kolektivizácia nevyriešila. Stalin preto obvinil kulakov a nariadil “vyničenie kulakov ako triedy“. Nikto si nebol istý, čo termín „kulak“ znamenal, ale nikto nechcel v Moskve pred Stalinom o tejto veci hovoriť.

Kulaci boli rozdelení na tri skupiny. Tí, ktorí mali byť zavraždení hneď, potom tí, ktorí mali byť poslaní do väzenia a napokon tí, ktorí boli deportovaní na Sibír alebo do ázijskej časti Ruska. Tretia skupina reprezentovala 150 000 domácností a približne jeden milión ľudí. Stalin veril, že brutálna metóda presvedčí ostatné poľnohospodárske oblasti prijať moskovské pravidlá a že sa tým ukončí akýkoľvek odpor.

Roľnícka revolta

Deportácie sa začali v roku 1930, ale vyvolali množstvo miestnych rebélií, ktoré brutálne potlačila NKVD (predchodkyňa KGB). Keď bolo jasné, že roľníci a vláda nastúpili do efektívneho boja, odpovedali roľníci vyzabíjaním svojich zvierat (26 miliónov kusov dobytka a 15 miliónov koní) a zničením všetkého obilia. To presvedčilo Stalina o tom, čo si dávno myslel, že roľníkom sa nedá veriť a že ich treba preto vyhubiť alebo podrobiť.

K téme:
Spoveď spoza ostnatého drôtu
Stalin vyhral vojnu aj vďaka obrovskej pomoci z USA a Británie

Zdieľať

Tento konflikt medzi Moskvou a poľnohospodárskymi oblasťami zasiahol Ukrajinu, severný Kaukaz, Povolžie, južnú oblasť Ruska a centrálnu časť Ruskej Ázie. Do decembra 1931 sa hladomor rozšíril do všetkých týchto oblastí. Vláda postihnutým oblastiam nepomáhala. Stalin 6. júna 1932 nariadil, aby sa jeho politika „neodklonila“ od nastúpenej cesty.

Počas celého obdobia hladomoru neexistuje dôkaz, že by chcel Stalin svoju politiku zmeniť. Dokonca zaviedol „Zákon o zneužití socialistického vlastníctva“, čo znamenalo, že každý, kto by sa pokúsil ukradnúť čo i len jedno zrnko obilia, bude zastrelený. Roľníkov označil Stalin za „sabotérov“ a nepriateľov štátu, ktorí chceli zvrhnúť sovietsku vládnu moc.

Počet obetí hladomoru nie je dodnes presne vyčíslený. Všeobecne sa udáva, že na Ukrajine to bolo 4 – 5 miliónov, 1 milión v Kazachstane, ďalší milión na severe Kaukazu a Povolží a 2 milióny v ostatných oblastiach. Vyše 5 miliónov domácností bolo postihnutých buď deportáciami, väzením alebo exekúciou.

O úmyselnom organizovaní hladomoru svedčí aj Stalinov výrok, ktorý neskôr adresoval W. Churchillovi: „Bol to hrozný zápas, ale bol absolútne nutný.“ Pre Stalina to bola aj otázka oslabenia ukrajinského nacionalizmu. Stalin spájal totiž otázku nacionalizmu s roľníctvom. „Roľnícka otázka bola základom jadra národnej otázky... Vo svojej podstate sa národná otázka rovnala otázke roľníckej,“ hovorieval.

Mapa hladomoru na Ukrajine. Najtmavšie časti predstavujú úbytok viac ako 25 % obyvateľstva.

Nepriznaná ukrutnosť

Tak ako Turecko ani po sto rokoch nechce priznať svoju vinu za genocídu Arménov, ani z ruskej strany nie je snaha uznať „ukrajinský holokaust“ za genocídu 30. rokov. Podľa knihy amerického profesora Normana Neumarka Stalinove genocídy je „Stalinova vina na hromadnom vraždení podobná vine Hitlera. Je ťažké si predstaviť genocídu 30. rokov bez Stalina, tak ako holokaust bez Hitlera... Je na to veľa dôvodov, aby sa holokaust uznal za najstrašnejší prípad genocídy našej doby“.

"Tak ako Turecko ani po sto rokoch nechce priznať svoju vinu za genocídu Arménov, ani z ruskej strany nie je snaha uznať 'ukrajinský holokaust' za genocídu 30. rokov."

Zdieľať

Podľa Neumarkovho názoru by malo byť prvým dôležitým krokom k zlepšeniu vzťahov medzi Ukrajinou a Ruskom posúdenie hladomoru v rokoch 1932 – 1933. „Ani Rusi, ani Ukrajinci nemajú historické ani politické dôvody brániť Stalinovu reputáciu a zamlčovať zločiny.“ Optimistické vyjadrenie spisovateľa v roku 2009 však v súčasnosti prekrýva vojenský konflikt medzi Ukrajinou a Ruskom, čo posúva autorovu víziu a prianie do ďalekej budúcnosti.

Na druhej strane Neumark správne pripomína, že to bol práve Sovietsky zväz, kto hneď po vojne v „Konvencii o odvrátení zločinu genocídy a potrestaní vinníkov“ vyvinul na pôde OSN silný politický tlak na zúženie definície genocídy na rasové, náboženské, národnostné a etnické skupiny.

Vylúčenie sociálnych a politických skupín výrazne skomplikovalo uznanie hladomoru na Ukrajine za genocídu. Neumark upozorňuje, „že sa tejto záležitosti nevenuje dostatočná pozornosť a že správanie súčasných ruských diplomatov často pripomína správanie diplomatov stalinských“.

Aký postoj by zaujal k ukrajinskému hladomoru súčasný ruský prezident, ktorý si prišiel do arménskej metropoly uctiť pamiatku vyvražďovania Arménov, ostáva otvorenou otázkou. Zostáva iba nádej, že politické reprezentácie sveta vezmú slová Georga Orwella (mimochodom súčasníka ukrajinskej genocídy) - „kto kontroluje minulosť, má pod kontrolou budúcnosť. Kto kontroluje súčasnosť, má pod kontrolou minulosť“ - vážne.

Dagmar Babčanová
Autorka je bývalá veľvyslankyňa Slovenskej republiky vo Vatikáne.

Ilustračné foto - Wikipedia - Public Domain, holodomorct.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo