Komentáre a názory 18. marec 2019

Ako si zapamätať desatoro bez spoločenského znemožnenia

Lukáš Krivošík
Lukáš Krivošík
Maroš Šefčovič, prezidentské voľby, desať Božích prikázaní, Otčenáš a môj vlastný „šefčovičovský moment“.
Maroš Šefčovič, prezidentské voľby, desať Božích prikázaní, Otčenáš a môj vlastný „šefčovičovský moment“.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Lukáš Krivošík

Ako si zapamätať desatoro bez spoločenského znemožnenia
Kandidát na prezidenta SR Maroš Šefčovič v starostlivosti maskérok pred jednou z televíznych debát. FOTO TASR – Pavel Neubauer

Posledných 24 hodín koluje na sociálnych sieťach krátke video z relácie Na telo televízie Markíza, v ktorom moderátor Michal Kovačič skúša prezidentského kandidáta Maroša Šefčoviča zo znalosti desatora. Posúďte sami:

Šefčovič vymenoval štyri prikázania správne. Jedno – „nebudeš páchať smrteľné hriechy“ – si na mieste vymyslel. Diskutéri na sociálnych sieťach si najčastejšie všímali, že si nespomenul na „nepokradneš“.

Kandidát Smeru sa do tejto pasce vmanévroval trochu aj sám. Takéto preskúšanie z náboženstva bolo len otázkou času, odkedy náhle a nie príliš presvedčivo začal v kampani hovoriť o kresťanstve. To všetko napriek komunistickej minulosti a prítomnosti v superprogresívnej Strane európskych socialistov.

Z hľadiska politickej komunikácie sa mohol z otázky pokúsiť vykrútiť. Pokiaľ si teda odpoveďou nebol istý.

Napríklad tým, že by sa zatváril dotknuto a vyprosil si skúšanie, akoby bol malý chlapec v škole. Vyznel by síce arogantne, no to by sa rýchlo zabudlo a video s jeho zneisteným a neúplným pokusom o odpoveď teraz nemuselo kolovať po sociálnych sieťach.

A to ešte nie je reč o tom, že Šefčovičova „kresťanská stratégia“ vôbec nemusí vyjsť. Ostatne, náboženská identita kandidáta je politicky možno menej dôležitá, než sa doposiaľ zdalo.

Usvedčovanie Šefčovičom

Aj keď „desatoro podľa Šefčoviča“ je pre verejnosť hlavne zdrojom zábavy, podobne ako pred piatimi rokmi video o Ficovej birmovke, nejednému úprimnému kresťanovi môže pri jeho sledovaní prebehnúť mráz po chrbte. Môže si položiť otázku: „Obstál by som v podobnej situácii ja?“

Vymenujte desať Božích prikázaní. Povedzte Modlitbu Pána (Otčenáš). Vymenujte sedem smrteľných hriechov. Povedzte, ktoré sú tri teologické a štyri kardinálne cnosti. Uveďte, aký je rozdiel medzi ovocím Ducha Svätého a duchovnými darmi...

Od správnosti odpovedí niekedy môže závisieť život. Pred pár rokmi, počas utečeneckej krízy, presiaklo na verejnosť, že britské úrady skúšajú z takýchto základných znalostí náboženstva uchádzačov o azyl, ktorí tvrdili, že v krajine pôvodu im hrozí prenasledovanie kvôli ich kresťanskej viere. Kto nevedel odpovedať, toho vyhliadky na získanie azylu sa zhoršili.

Ľudia, ktorí boli k viere vedení odmalička a chodili napríklad aj v škole na náboženskú výchovu, takéto základné „vymenuj/definuj“ zvyknú vedieť. Niekedy si to pamätajú, hoci v dospelosti už vieru nepraktizujú.  

Pri konvertitoch je to ťažšie. Človek sa môže naučiť vnútorne prežívať svoju vieru a vedieť, o čo ide, aj keď nevie v správnom poradí vymenovať celé desatoro. Dôrazy sa tiež môžu líšiť od jednej cirkvi k druhej.

Môj „šefčovičovský moment“

V zbore, do ktorého chodím, sa vždy vyučovalo, že kresťan sa má modliť v mene Ježiš, ale s dôrazom, že to má byť vlastnými slovami a od srdca. V evanjelikálnom prostredí panuje určitá skepsa voči dopredu naformulovaným modlitbám.  

Modlitba Pána je prirodzene uznávaná, keďže je biblická a zanechal ju priamo Ježiš. No dlho som v zbore nepociťoval žiadny tlak, aby som sa ju naučil naspamäť.

Až som sa raz zúčastnil na jednej akcii prevažne katolíckeho Spoločenstva Ladislava Hanusa. Bol tam ešte jeden evanjelikálny kresťan, ktorému pred obedom zverili čestnú úlohu pomodliť sa Otčenáš.

Zvládol to, no ja som si vtedy uvedomil, že ak by sa s tým náhodou obrátili na mňa, nevedel by som danú modlitbu povedať spamäti a bola by to hanba. Bol to môj „šefčovičovský moment“.

Tak som sa Modlitbu Pána po tejto skúsenosti naučil a snažím sa každý deň jej venovať chvíľu. Nielen si ju odrapotať, ale rozmýšľať nad významom každého slova.

Najlepším učiteľom je totiž zapracovať takéto veci do svojho vlastného náboženského života. Napríklad biblický text desatora sa dá používať ako zrkadlo pri každodennej revízii vlastných skutkov alebo inými slovami, pri spytovaní svedomia. Vďaka pravidelnému praktizovaniu sa človek nielen naučí všetky prikázania naspamäť. Zároveň sa tým premieňa postupne jeho vnútro. A preniká tiež hlbšie do významu jednotlivých prikázaní.

Je totiž zrejmé, že napríklad prvé prikázanie („Ja som Pán, tvoj Boh, nebudeš mať iných bohov, ktorým by si sa klaňal...“) je v prvom pláne výzvou v prospech monoteizmu a proti polyteizmu. No v hlbšom zmysle je tiež varovaním pred bežnými modlami (peniaze, výzor, politický vodca...), s ktorými si my ľudia zvykneme spájať svoje prvé a posledné nádeje namiesto Boha.

A takýto hlbší zmysel je prítomný aj v ostatných prikázaniach desatora. Viera je totiž viac ako len recitačná súťaž alebo skúška znalostí na teologickej fakulte.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0

Najčítanejšie

Deň Týždeň

Najčítanejšie

Deň Týždeň
Diskusia 0