Tajné zasielanie správ do Hlasu Ameriky (Napíšte príbeh)

Tajné zasielanie správ do Hlasu Ameriky (Napíšte príbeh)

Kňaz Ladislav Stromček opisuje, čo nasledovalo po jednej jeho reportáži pre západný rozhlas.

Pri príležitosti 30. výročia Nežnej revolúcie budeme počas celého roku v spolupráci s historikom Jánom Šimulčíkom uverejňovať osobné svedectvá ľudí, ktorí sa zapojili do aktivít tajnej cirkvi v komunistickom režime. Do tohto projektu sa môžete zapojiť aj vy.

Chodili ste na tajné stretká podzemnej cirkvi? Čítali ste samizdaty alebo ich aj distribuovali? Podieľali ste sa na podpisových akciách? Stretávali ste tajne vysvätených kňazov? Napíšte svoj príbeh (svedectvo).

Jedno latinské príslovie hovorí: To, čo nie je napísané, sa nikdy nestalo. Nielen preto je dobré napísať o tom, ako to bolo. Zanechajme svoju osobnú skúsenosť aj pre iných. Návod, ako na to, nájdete tu.

Ladislav Stromček sa narodil v roku 1960. V roku 1984 ukončil Elektrotechnickú fakultu SVŠT v Bratislave. Po ukončení vysokej školy sa do Nežnej revolúcie venoval apoštolátu medzi vysokoškolákmi. Počas tohto obdobia posielal do vysielania Hlasu Ameriky informácie o náboženskej situácii na Slovensku. Bol spoluorganizátorom sviečkovej manifestácie. Po tajnom štúdiu teológie ho v roku 1988 biskup J. Ch. Korec tajne vysvätil za kňaza. V roku 1989 sa stal neformálnym šéfredaktorom mládežníckeho samizdatového časopisu ZRNO. Od roku 1990 pôsobí vo verejnej pastorácii. Bol generálnym vikárom Žilinskej diecézy, v súčasnosti je dekanom v Čadci.

Dôležitou súčasťou života skrytej cirkvi bolo informovanie zahraničia i domácej verejnosti cez západné rozhlasové stanice, najmä cez Hlas Ameriky a Slobodnú Európu. Zverejňovanie informácií v západných médiách malo dva základné ciele: obrana prenasledovaných a informovanie i povzbudzovanie domácej verejnosti.

Ak niekoho zatkli, okamžite to hlásili západné agentúry a to bola najlepšia obrana. Toho človeka už nemohli beztrestne biť, lebo hneď sa to vykričalo aj s menami príslušníkov ŠtB. Štát sa snažil o to, aby neboli žiadne dôkazy o perzekúcii veriacich, aby všetko vyzeralo v najlepšom poriadku, že totiž všetci občania si veľmi želajú žiť v socializme a nejestvuje tu nijaký problém.

Korec: Nájde sa niekto?

Pri jednej z návštev u otca biskupa Korca v jeho byte v Petržalke si pán biskup medzi rečou vzdychol: „Nájde sa na Slovensku niekto, kto by sa posielaniu správ na Západ systematicky venoval? Cirkev tak veľmi potrebuje túto službu.“ Hoci sme sa rozprávali aj o iných veciach, po odchode z bytu mi v hlave rezonovalo: „Nájde sa na Slovensku niekto...?“

Začiatkom osemdesiatych rokov som sa teda na podnet biskupa Korca postupne viac a viac venoval zhromažďovaniu a posielaniu informácií a dokumentov zo života cirkvi na Slovensku. Uvádzal ma do toho Ferko Mikloško, informácie som dostával od Silva Krčméryho a Vlada Jukla a cez ich kontakty. Celkovú líniu určoval otec biskup Korec. Viac než opatrnosť si bolo treba pestovať schopnosť odhadnúť situáciu, aby zverejnenie informácie nebolo kontraproduktívne, ale aby bolo krokom užitočným pre cirkev.

Telefonáty do Mníchova

Kvalitatívny zlom v spravodajstve nastal v prvej polovici osemdesiatych rokov, keď začali fungovať medzinárodné telefónne ústredne. Správy do zahraničia bolo možné podávať telefonicky. Mama jedného môjho spolužiaka robila v tejto ústredni a od neho som čosi vedel o tom, ako to tam funguje. Samozrejme, že eštebáci všetko nahrávali. Toho sme si boli vedomí, preto sa dôverné veci netelefonovali. Len to, čo malo ísť do vysielania.

V tom čase začali zavádzať prvé medzinárodné telefónne automaty aj v pouličných telefónnych búdkach. Zmapoval som si, kde všade v Bratislave už sú. Náhodným výberom som striedal miesta, aby sa na mňa nemohli zavesiť. Predpokladal som, že na zaregistrovanie hovoru budú potrebovať nejaké minúty, a kým prídu, bude to tiež trvať pár minút. To mi stačilo na odvysielanie správy aj na bezpečný odchod z búdky.

Ladislav Stromček

Anton Hlinka spravidla v rádiu vysielal doslovné pasáže z telefonátov, ku ktorým pridal svoj komentár. V niektorom telefonáte mi povedal: „Som totálne vo vašich rukách. Stačí, aby jedna správa bola falošná a mňa tu v rádiu zrušia. Vysielanie sa skončí.“ Takmer každú správu som si preto napísal, aby som pri telefonovaní nič nepoplietol. Riziko bolo v tom, že ak by ma s ňou chytili, mali by presvedčivý dôkaz, čo sa neskôr aj stalo.

Informácie sme preberali iba od spoľahlivých ľudí a snažili sme sa ich overovať. No často sa stávalo, že správy sme dostávali náhodne a pritom to vyznelo ako výsledok perfektnej informačnej siete. Spomeniem jeden prípad. Na Spiši zatkli pátra Javorského. Zatknutie prebehlo potichu, eštebáci zrejme chceli, aby jednoducho zmizol a aby nik nevedel, kde je, nech sa šíri strach. Takto v minulosti likvidovali kňazov. Toto zatknutie náhodou videla jediná osoba – suseda, ktorá sa to bála komukoľvek povedať, aby neprišli aj po ňu. No vyskytla sa v Poprade na stanici práve vtedy, keď priateľ Ferko Novajovský čakal na rýchlik do Bratislavy. Jeho poznala a dôverovala mu, tak mu povedala, čo videla. V Bratislave sme sa s Ferkom stretli u Silva a hneď som išiel von k búdke. Niekoľko hodín po tom, čo pátra potichu zatkli, to už vysielal západný rozhlas. Páter Javorský neskôr potvrdil, ako sa na druhý deň zmenilo správanie vyšetrovateľov k nemu. Po čase ho prepustili. Eštebákov sme rýchlosťou informácií niekedy dostávali do úžasu, ale nemohli sme za to...

Sviečková manifestácia

Pri príprave sviečkovej manifestácie bol západný rozhlas najdôležitejším informačným médiom. Udalosti naberali taký spád, že pre krátkosť času sme už ľuďom nestačili poskytovať informácie klasickou cestou – od osoby k osobe. Bolo fantastické, že aj v podmienkach totality sa akúkoľvek dôležitú vec celé Slovensko cez Hlas Ameriky dozvedelo v priebehu pár hodín, a to bez skreslenia, ktoré pri ústnom podaní vždy vzniká.

Aj tu sa vyskytli zaujímavé momenty, keď sme sa niektoré informácie dozvedali úplnou náhodou. V električke som sa napríklad stretol so spolužiakom, ktorého otec bol funkcionárom v Mestskom výbore komunistickej strany. Medzi rečou mi spomenul, že otec prišiel včera neskoro domov, lebo mali nejaké zasadnutie, na ktorom riešili opatrenia proti akémusi zhromaždeniu. Docvaklo mi. Z najbližšieho automatu som to cestou domov zatelefonoval do Mníchova a večer to hlásil Hlas Ameriky. Neskôr sme sa dozvedeli, že komunisti mali z toho paniku – v jeden deň o niečom tajne rokuje Mestský výbor strany a na druhý deň to hlási západný rozhlas. Nevedeli, kto z nich vynáša.

Na samotné sviečkové zhromaždenie som prišiel v dlhom jarnom kabáte, pod ktorým som mal trojmetrový transparent s citátom Jána Pavla II. o náboženskej slobode, namotaný na dvoch paliciach. Našiel som si jedného pomocníka, ktorý bol ochotný transparent so mnou rozvinúť.

Čakal som na vhodný okamih. Priebeh ma však ohúril. Keď som videl celý ten zásah štátnej moci, uvedomil som si, že v priebehu pár sekúnd by sa na mňa vrhli a transparent by sme nestihli ani roztvoriť. Uvedomoval som si, že dôležitejšie než transparent bude informovať Slovensko a svet o tom, čo sa stalo.

Manifestácia bola ohlásená na čas od 18.00 do 18.30. Stál som pred Národným divadlom a nažil som sa mať oči všade, aby som mal čo najlepší prehľad. Okolo 18.25 som si všimol, že polícia vytvára kordón okolo jadra manifestácie a uzatvára tento priestor. Uvedomil som si, že je to posledný možný okamih. Pobral som sa oproti kordónu policajtov. Pod kabátom som mal transparent na dvoch žŕdkach, pripevnený opaskom. Ak by odo mňa chceli čo len doklady a musel by som rozopnúť kabát, bol by koniec. Policajti sa však rozostúpili, prešiel som pomedzi nich. Za mnou sa kordón znova uzavrel a zvierali ľudí ďalej. Najaktívnejších nakladali do pristavených „žltých antonov“ na výsluchy, ktoré trvali hlboko do noci.

Sviečková demonštrácia v roku 1988.

Keď som prechádzal poza Národné divadlo, z policajných autobusov práve vystupovali príslušníci pohotovostného útvaru s obuškami a zoraďovali sa na zásah. Prešiel som okolo nich do podchodu pri Manderláku. Tam som zbadal kontajner, poobzeral som sa a vhodil som doň transparent. Prešiel som pár ulíc k autu. Nechal som si ho predtým radšej o kus ďalej, aby som mal voľný odjazd. Vyplatilo sa to, lebo najbližšie ulice okolo námestia boli uzavreté a autá zablokované. Odišiel som s autom k nábrežiu, vybral som notes a začal som písať podrobnú reportáž. Vonku mrholilo.

Dopoludnia som si na tento účel vyhliadol a odskúšal telefónny automat pri Rybárskej bašte, z ktorého som dovtedy ešte nevolal. Predpokladal som, že tie, z ktorých som už viackrát telefonoval, môže mať ŠtB pod dozorom. Okolo 19.30 som zavolal do Mníchova. Anton Hlinka aj so Zuzkou Ferinovou, ktorá vysielala pod pseudonymom Klára Inovecká, sa doma pri zapálenej sviečke od 18.00 modlili ruženec. Neboli sme dohodnutí, že zavolám, ale čakali. Keď páter Hlinka zdvihol telefón, namiesto pozdravu som sa rozrušený spýtal: «Máte to zapnuté?» V jeho odpovedi som cítil bázeň: «Áno» – a čítal som správu, neobzerajúc sa dookola, či niekto po mňa príde.

Hlas Ameriky vysielal každý deň o 21.00. Zvlášť v tento deň bolo celé Slovensko pri prijímačoch. Po odtelefonovaní správy som išiel na stretnutie do jedného bytu. Postupne tam prichádzali ľudia z manifestácie, premočení od zásahov vodného dela. Ktosi tam pustil Hlas Ameriky. Anton Hlinka so Zuzkou striedavo čítali zaslanú podrobnú reportáž, ešte bolo počuť hrkotanie mikrofónu, ktorý si improvizovane podávali. Ľudia v byte to počúvali, súhlasne prikyvovali hlavami a po skončení nevychádzali z údivu: «Ešte sme tu celí mokrí od vodných diel, čo sme odtiaľ prišli, a už sa to vysiela! Dve hodiny po akcii!» Spolu s nimi som sa čudoval, ako je to možné...

Celý večer, aj na druhý deň, som zbieral informácie od tých, ktorých pri manifestácii zadržali. Vyhľadávali sme ľudí, ktorí sa vracali z nočných výsluchov a telefonoval som to takmer každý deň Hlinkovi. V ďalšie dni potom Hlinka a západné agentúry hlásili ďalšie podrobnosti z výsluchov účastníkov sviečkového zhromaždenia veriacich. Vedel som, že ľudia na Slovensku čakali na tieto správy a pozorne ich počúvali.

Štátna bezpečnosť: „Pôjdete s nami!“

O tri týždne, v stredu 20. apríla 1988 bolo v Bratislave zasadnutie prorežimného Združenia katolíckych duchovných Pacem in terris. Ferko Mikloško mi ukázal pozvánku, ktorú mu niekto z recesie priniesol. Vypýtal som si ju, dodnes ju mám odloženú. Neviem, či to bol rozumný nápad, ale rozhodol som sa, že sa tam pôjdem pozrieť. Nikomu som nič nepovedal, čo bola, samozrejme, chyba.

Povedal som si: „Pôjdem sa tam pozrieť a ak tam budú okrem kňazov prichádzať aj účastníci v civile, pôjdem dnu.“ Z parkoviska som videl, že prichádzajú aj takí. Nahodil som si teda kravatu a sako. Mal som zo sebou malý diktafón, ktorý mi dal pán biskup Korec a ktorý neskôr eštebáci obdivovali zjavne prvýkrát v živote. Pri vstupe ma kontrolovali štyria páni. Ukázal som im pozvánku, pustili ma, hoci ich pohľady sa mi zdali akési nedôverčivé. Dvaja z nich ma o pár hodín na inom mieste zatýkali a vyšetrovali ma. Mali sme ďalší jasný dôkaz, že akcie Pacem in terris režíruje ŠtB.

Na zasadaní vystúpil minister kultúry Miroslav Válek. Odložil pripravený prejav a hovoril voľne. Podľa neho sa voči zhromaždeniu nepoužili žiadne vodné delá ani nič podobné, ako si vymýšľa Hlas Ameriky, veď on sám a ďalší súdruhovia to celé videli na vlastné oči. Tým potvrdil naše indície, že politicko-policajný riadiaci štáb bol skutočne v hoteli Carlton a aj to, že on osobne bol členom tohto operačného štábu, ktorý riadil brutálny zásah proti pokojnému zhromaždeniu veriacich. Teraz sme to už mali zaznamenané na magnetofóne slovami samého ministra.

Vtedy do kinosály vstúpil štáb Slovenskej televízie. Prišli urobiť niekoľko záberov pre večerné televízne noviny o tom, ako prorežimní kňazi pred celým svetom potvrdzujú, že naša socialistická vlasť zabezpečuje plnú náboženskú slobodu. V prítmí sály štáb zapol reflektor na kamere a po prítomných účastníkoch sa pohyboval kužeľ svetelného lúča. Páni za predsedníckym stolom pozorovali prácu filmového štábu. Svetelný kužeľ sa približoval ku mne. Problém bol v tom, že práve prebiehal dlhotrvajúci potlesk po ďalšom socialistickom prejave.

Svetelný lúč prišiel na mňa, ruky som mal na kolenách, zatiaľ čo všetci okolo mňa tlieskali. S kamennou tvárou som pozeral dopredu na predsednícky stôl a tí vpredu sa uprene pozreli na mňa. Vedel som, že je zle. Pri predsedníckom stole sedel vedľa ministra kultúry Vincent Máčovský, riaditeľ Sekretariátu vlády SSR pre veci cirkevné, čiže režimný šéf nad cirkvami. Naklonil sa k ministrovi, niečo mu pošepol, vstal a odišiel. Bolo jasné, že išiel zariadiť, aby sa chlapci prizreli na toho, čo netlieskal. Keď sme vychádzali von z budovy, išiel som ako po tŕňoch, či ma nezatknú, ale nič sa nestalo. Známi páni boli na parkovisku pri autách a o čomsi sa nezáväzne bavili. Zdalo sa, že sa nič nedeje. V skutočnosti im už bežala ostrá akcia.

Ak sme chceli, aby správa bola vysielaná ešte v ten večer, musel som zavolať do tretej, aby si páter Hlinka mohol objednať vysielací čas. Po uzávierke mu to už nechceli brávať, jedinou výnimkou bola mimoriadna správa zo sviečkovej manifestácie. Vedel som, že do tretej nestihnem pripraviť správu. Zašiel som preto do najbližšej telefónnej búdky a oznámil som do Mníchova: „Objednajte večerný vstup. Bude niečo zaujímavé, ale ešte to nemám. Buďte doma. Zavolám vám.“

To bola osudová chyba. Doteraz ŠtB nikdy nevedela, kedy budem volať. Vždy im to v ústredni nahrali, ale nestihli dobehnúť k búdke a nemohli prísť na to, kto telefonuje. Teraz som im nechtiac oznámil, že o dve hodiny budem volať. Chyba, na ktorú som doplatil.

Pripravil som si správu do vysielania. Ministrove slová som citoval presne podľa záznamu, aby to sedelo. Bolo to vzrušujúce – doobeda bolo zasadanie vlasteneckého združenia kňazov o náboženskej slobode u nás – a večer hlási západný rozhlas excelentnú správu, o čom to bolo naozaj, aj s citátmi ministrovej reči, ktorý priznal existenciu politicko-policajného operačného štábu na potlačenie zhromaždenia, v ktorom sám bol.

Tentoraz som išiel volať z búdky v centrálnom trhovisku. Okolo štvrtej som zavolal do Mníchova. Dookola boli stánky so zeleninou a kvetmi, plno ľudí, trma-vrma. Dočítal som správu. Len čo som zavesil slúchadlo, v tej chvíli sa na mňa z toho davu vrhli neznámi chlapi. Dvaja mi vykrútili ruky dozadu, ďalší mi zobrali notes a tašku so všetkými vecami, zo traja ešte stáli rozostúpení okolo, pripravení zasiahnuť. Ženy pri stánkoch s jablkami začali jačať a ja som mal zrazu pred očami služobný preukaz ŠtB, ktorý mi ukazoval kapitán Mikuláš P. so slovami: „Štátna bezpečnosť. Pôjdete s nami!“

Bol to presne ten kapitán Mikuláš P., ktorý kedysi pri výsluchu povedal Ferkovi Novajovskému: „Obetoval by som svoj služobný preukaz za to, keby som mohol vyfackať Antona Hlinku.“ Hlinka totiž v rámci ochrany prenasledovaných zverejňoval aj mená eštebákov, pokiaľ sa nám ich podarilo zistiť. Tento citát kapitána P. som telefonoval asi pred dvoma týždňami Hlinkovi v niektorej relácii po sviečkovom zhromaždení. Zrejme preto si teraz P. vyhradil, že práve on si bude môcť vychutnať tú chvíľu, keď ma bude osobne zatýkať. Také čosi som aspoň čítal v jeho pohľade.

S policajným autom, do ktorého ma naložili, šli bláznivo v protismere na Februárku, motor zavýjal, gumy pískali, trúbili na protiidúce autá, ktoré sa nám ledva stíhali rozostupovať, ako v akčnom filme. Úplne zbytočný cirkus. Chceli na mňa zapôsobiť a ukázať svoju moc.

Už v aute, kým sme sa veľkou rýchlosťou uberali na Februárku, som premýšľal o stratégii. Spomenul som si na všetky poučenia a rozprávania mojich priateľov, ktorí mali kontakt s ŠtB. Bolo mi jasné, že tu už nijaké výhovorky nepomôžu. Akýmikoľvek rečami sa môžem len zamotať a všeličo poprezrádzať. Všetko zvládli tak elegantne a je to celé také jasné, že nemám šancu. Tu je možné už len jedno: „Nepoviem ani slovo ani nič nepodpíšem.“

Vleteli sme do dvora v sídle ŠtB na Februárke. Keď sa za nami zatvorila veľká železná brána, vytiahli ma z auta a zaviedli na nejakú chodbu, kde som musel stáť s rukami opretými o stenu. Odviedli ma do suterénu, do vyšetrovacej miestnosti. Začal sa výsluch.

„Spadla klec...“

Zobrali mi všetky veci, medzi nimi najmä rukou napísanú správu, ktorú som odvysielal. Ďalej diktafón na mikrokazety, ktorý bol dvojrýchlostný, čo bola vtedy novinka a ešte to asi nevideli. Obzerali si ho zo všetkých strán a keď ho zapli, pustili zrýchlenú ministrovu reč. Nevedeli to prepnúť na normálnu rýchlosť, tak to radšej vypli. Na chvíľku som pocítil čosi ako hrdosť, že máme lepšie technické vybavenie ako ŠtB. Bola to však moja hrubá neopatrnosť, že som tie veci mal pri telefonovaní pri sebe. Lepšie dôkazy si ani nemohli želať. Vlastne – ešte jedno im chýbalo. Moje priznanie.

Pozeral som sa pred seba do okna s mliečnymi sklami, za ktorými bolo vidieť mreže. Vonku s hrmotom prechádzali električky. Stále rozprávali a snažili sa ma rozhovoriť. Po hodine sa vymenili, prišli iní dvaja, a celé sa to opakovalo. Zrazu sa za mnou otvorili dvere a vyšetrovatelia sa postavili do pozoru. Hrali na mňa, že prichádza niekto veľmi dôležitý a že teraz už musím hovoriť. Neotáčal som sa. Niekto za mnou sa hrubým hlasom zasmial ako Fantomas: „Ha, ha, ha. Spadla klec, pán Stromček, ha, ha.“ Obišiel ma, zavesil si kabát na vešiak. Bol to major Alexander K., ktorý bol známy z vyšetrovania niektorých uväznených náboženských aktivistov.

Teraz som bol ja vo výhode – celé hodiny som ich počúval a v duchu som sa modlil ruženec. Poprezrádzali, čo všetko vedia. Niekoľko hodín len rozprávali a rozprávali. Poskytli nám tým veľmi veľa materiálu, ktorý sme si potom vyhodnocovali my. Referoval som ľuďom, ktorých pospomínali, čo asi o nich vedia.

Okolo desiatej večer prišiel nadporučík Pt. a s úsmevom povedal: „Už to bolo odvysielané. Chcete to počuť?“ To bolo silné pokušenie. Tak veľmi ma zaujímalo, či to Hlinka odvysielal, že som skoro prisvedčil. Vrelo to vo mne. Vecný dôkaz mali uzavretý. Na stole magnetofón s mikrokazetou, vedľa vlastnoručné poznámky so správou, ktorá aj bola zrejme doslova odvysielaná. Už len to priznanie.

Okolo polnoci na mne vyskúšali ďalší ťah: „Ešte spíšeme záznam o vrátení vecí.“ Bolo v ňom uvedené, že mi vracajú osobné veci, ale že zadržiavajú diktafón a vlastnoručné zápisky z 20. apríla: „Aby ste nás neobvinili, že sme vám niečo nevrátili.“ Odtiahol som sa a pokrútil hlavou, že nič nepodpíšem. Až neskôr mi došlo, o čom to celé bolo. Nechtiac by som podpísal, že tá správa o dnešnej akcii, to sú moje vlastnoručné zápisky. Mali by podpísané moje priznanie.

Pt. si znova sadol a zopakoval, že ma teda odvedú do cely a ráno budeme pokračovať. Vtedy mi prišla na um myšlienka: „Domodli sa ruženec a pôjdeš domov.“ Usmial som sa, že už mi psychika prepína: „Hrozí ti niekoľko rokov väzenia a ty si myslíš, že pôjdeš domov? Vyšetrovateľ asi zbadal môj úsmev a vztiahol to na svoju poznámku o cele. Vyzeral nazlostený.

V rukách mali jasné dôkazy, nebola ani najmenšia šanca na prepustenie. No stále mi znelo: „Domodli sa ruženec a ideš domov.“ Povedal som si, že už ich nebudem počúvať. Dopracoval som sa v duchu k poslednému zdravas a poslednému amen a doslova v tej chvíli Pt. vstal, pozhŕňal všetky papiere a povedal: „Zoberte si svoje veci a choďte. Prídete ráno o desiatej!“ Zostal som napnutý, či to nie je zase nejaký chyták. Ale nebol. Vyviedol ma do vestibulu a službukonajúcemu povedal, aby odomkol. Ešte raz mi pripomenul: „O desiatej!“ a odišiel.

Deň po zadržaní

Ráno som najprv z najbližšej búdky zavolal Antonovi Hlinkovi: „Ak ste to včera nedávali, tak to ani nedávajte!“ – „Večer to išlo.“ – „Včera ma s tým zatkli, keď som vám volal.“ Anton Hlinka od prekvapenia zahvízdal do telefónu. Viac sme sa nebavili. Bolo vzrušujúce, keď som si uvedomil, že aj tento hovor nahrávajú a kým prídem na výsluch, zrejme si to aj vypočujú, a ja sa znova budem tváriť, ako keby som v živote nevidel telefón.

V tento druhý deň som tam bol do štvrtej popoludní. Pri prepúšťaní z budovy mi eštebák povedal: „Odkážte Hlinkovi, že sme vás nebili.“ Hlinkovi som to odkázal.

Z knihy Jána Šimulčíka Zápas o nádej, 2010 (krátené)

Foto: Flickr.com, Wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo