Všetci dobrí rodáci (a premiéri)

Všetci dobrí rodáci (a premiéri)

Foto: RTVS.sk

Autori povedali viac o sebe ako o bývalých premiéroch.

Čič, Čarnogurský, Mečiar, Moravčík, Dzurinda, Radičová, Fico. Sedem mladých filmárov – režisérov pod vedením Petra Kerekesa (Ako sa varili dejiny, 66 sezón a iné), vytvorilo portréty bývalých slovenských premiérov. Výsledný dojem je biedny, mladí autori a bývalí spolužiaci z rôznych ročníkov povedali viac o sebe ako o našej bývalej premiérke a premiéroch.

Najvážnejšie výhrady sú tri.

Po prvé, Dominik Jursa nesplnil zadanie, jeho dokument o Mečiarovi nebol o Mečiarovi, nijako ho neospravedlňuje, že s ním strávil iba krátky čas. Mária Brnušáková nemohla stretnúť Milana Čiča vôbec a urobila portrét tohto politického karieristu. Jursa urobil namiesto zadania dokument o Erike Vincourekovej, čo bolo minimálne nevkusné.

Po druhé, novej generácii stačí na hodnotenie uplynulých 30 rokov jeden názorový prúd. To nie je výhrada voči Matúšovi Kostolnému, Ivanovi Štefunkovi, Martinovi Šimečkovi, Mariánovi Leškovi či Soni Szomolányi, ktorí sa v dokumentoch vyskytovali najčastejšie (buď priamo, alebo nepriamo, pozri odkaz v titulkoch), ale uznajte sami: Čo vypovedá o kritike Dzurindu, že najväčšia kritika zaznie od Sone Szomolányi, jeho bývalej poradkyne? A čo ak najtvrdším kritikom Ivety Radičovej bol Milan Šimečka? Ako chcete pochopiť fenomén Mečiar, ak všetko podstatné definujú ľudia VPN, ktorej bol Mečiar produktom? A ako možno sociológa Michala Vašečku brať sociologicky vážne, ak sa vyzná, že nerozumie, kto mohol voliť Gašparoviča, ktorý Radičovú v prezidentských voľbách porazil? Čo presne nám tento komentár pomohol pochopiť?

Po tretie, čo nám to vlastne chceli mladí filmári povedať? Pri Ficovi, Dzurindovi či Radičovej som mal pocit, že cieľom bolo ukázať ich charakter, výsledok bol banálny, akoby tvorcov prekvapilo, že sú to normálni ľudia s normálnymi prejavmi, ktorí v stánku na pečené ryby jedia rukami, behajú a pritom sa potia, sú napospol milí. Aký význam ale má odposluch rozhovoru Ivety Radičovej s veštkyňou, ktorá si zakladá na pavučine na stene, potom ako sa zavrú dvere? Čo iné ako niekoľkominútová trápnosť môže byť výsledkom?

V dokumente o Robertovi Ficovi nepadlo meno Jána Kuciaka a ani nič o kauze, ktorá ho pripravila o premiérsky post, nič o ďalších veľkých kauzách a témach jeho vlády. Fico, ale ani Dzurinda, Radičová či Čarnogurský nečelia kritike, ktorá by sa dotkla ich citlivého miesta. Kristína Leidenfrostová (Čarnogurský) zašla najďalej, keď nechala Čarnogurského zhodnotiť komentátorovi z iného názorového prostredia (Leško) aj jeho nasledovníkovi Dzurindovi, ktorý ho takmer politicky zlikvidoval, inak o „rodákoch hovorili rodáci“, prípadne deti (!). 

Mal som pocit, akoby Lucia Kašová (Fico) alebo Lena Kušnieriková (Dzurinda) z novín vedeli, že s Ficom a Dzurindom je nejaký vážny problém, ale akosi sami nevedeli prísť na to aký. Alebo ho aspoň vyjadriť. „Je to s vami ťažké, pán Dzurinda,“ hovorí Kušnieriková. „Fakt?“ reaguje Dzurinda, „veď ja som easy-going človek.“ Divák má skôr pocit, že easy-going bola Lena Kušnieriková.

Lucia Kašová sa pýta Fica, či by chcel žiť tisíc rokov, význam celého dialógu je jediný, bývalý premiér pochopil, s kým má dočinenia. Alebo dialóg o moci v stredoveku, keby o ňom niečo autorka tušila, mohli sme sa niečo dozvedieť, takto ostal bizarný dojem. Fico jej hovorí, že vzorom mu je Dubček, pričom Ficova kariéra je vo všetkom podstatnom anti-dubčekovská, ale k rozhovoru nedôjde, nepadne totiž otázka.

Dokumentom takmer úplne chýbala politika, substancia toho, o kom robili autorky a autori filmové dokumenty. Dominovali, naopak, vzťahy, rodinné a súkromné, sebahodnotenie či jeho náznaky. Lenže v tejto krajine sa za posledné tri dekády odohrali celkom veľké drámy, od vyrovnania s komunizmom cez Mečiara, Dzurindu až po Fica. Autori sa nad tým vznášali, s ľahkosťou tých, ktorí na všetko zabudli.

Vyčítať Dzurindovi protekcionizmus je vtip, najmä keď sa nepomenujú všetky jeho veľké prechmaty, od nedodržiavania dohôd po ťažké konflikty, ktoré viedol. Ak už aj začne hovoriť o bombardovaní Srbska, nikto mu nijako neprotirečí, nikto nepreverí jeho vtedajšiu tézu, že slovenským súhlasom chcel zabrániť vzniku nezávislého Kosova, a podobne. Edo Cicha (Radičová) by sa bol rád dozvedel, či sa bývalá premiérka predsa len nevráti do politiky a kedy. Správal sa ako volič, nie dokumentarista.

Tým sa dostávame k pointe: séria dokumentov nám nepovedala toľko o premiéroch, ako o nových režisérkach a režiséroch. Vedia robiť slušné PR, ako Lucia Kašová, ktorá avizovala skrytú kameru, o ktorej Fico nevedel, ale nič zaujímavé nezachytila. Vedia sa prezentovať, obrazovo a zvukovo urobiť dielo na úrovni, ale chýba niečo podstatnejšie. Obsah. Ani názory Milana Šimečku či Mariána Leška sa totiž nededia, treba sa k nim samostatne dopracovať, inak to nie je ono. Generácia copy-write by mala začať viac čítať.

 

Dve poznámky na záver. Odvysielané dokumenty si možno pozrieť v archíve RTVS. A keďže moje meno figuruje v titulkoch dokumentu o Jánovi Čarnogurskom, mal by som dodať, že som bol v poznámkach autorke kritickejší ako v tejto recenzii, hoci výsledný dokument patrí medzi dva najlepšie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo