Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
11. novembec 2018

Prvá svetová vojna ako sociálna revolúcia

Vojnové útrapy rokov 1914 až 1918 otriasli nebývalým spôsobom legitimitou tradičných elít v strednej Európe.
Prvá svetová vojna ako sociálna revolúcia

Pohľad na vojnový cintorín padlých v prvej svetovej vojne v bratislavskej mestskej časti Petržalka-Kopčany. FOTO TASR – Štefan Puškáš

Milan Rastislav Štefánik bol práve v Tokiu, keď 2. novembra 1918 poslal T. G. Masarykovi dlhý telegram, v ktorom kritizoval niektoré okolnosti vyhlásenia Československa spred pár dní. (Jeho text možno nájsť v publikácii Korespondence: T. G. Masaryk – slovenští veřejní činitetelé do r. 1918, ktorej editorom bol historik Jan Rychlík, náš nedávny rozhovor s ním TU.)

Okrem iného sa Štefánikovi zdalo „predčasným“ prihlásenie sa k republikánskemu štátnemu zriadeniu: „Budeme sa riadiť poučením z dejín bez toho, aby sme servilne podliehali tlaku toho, čo býva mylne nazývané smerom moderného myslenia.“

Nepozdáva sa mu celkom ani volanie po odluke cirkvi od štátu: „Predovšetkým, máme cirkvi, avšak nemáme doposiaľ štát. Ak je nevyhnutné trvať na tomto chúlostivom bode, bolo by lepšie obmedziť sa na túto formuláciu: sloboda svedomia, sloboda vyznania v štáte, ktorý zabráni nadmernému vmiešavaniu klerikalizmu.“

K myšlienke, aby ženy smeli voliť, čo dovtedy bolo možné len v hŕstke krajín sveta, Štefánik akoby hľadal slová, ktorými to komunikovať: „Československý štát sa neusiluje o prehliadku dovezeného radikalizmu, ale zamýšľa podať dôkaz o praktickom zmysle pre modernosť, ktorý si vyžaduje súčasná situácia a zložitosť rôznych spoločenských problémov.“

Štefánik tiež dodal, že sa obáva, ako prejavy na tú dobu radikálneho republikánstva prijmú dohodové mocnosti, ale tiež armáda nového štátu, keďže vojaci sú bytostne skôr konzervatívni.

Vojna urýchlila spoločenské zmeny

Tomáš Garrigue Masaryk odpovedal 19. novembra M. R. Štefánikovi kábelogramom z New Yorku: „Konzervatívna politika v situácii, keď aj Nemecko má byť republikou, je nemožná, vyvolala by slepý radikalizmus...“

Je to drobná výmena názorov, za ktorou sa ukrýva dôležitá, no málo zdôrazňovaná súvislosť prvej svetovej vojny. Práve dnes si pripomíname sté výročie prímeria, ktoré ju ukončilo!

Väčšina ľudí premýšľa o prvej svetovej vojne proste ako o klasickom vojnovom konflikte. Ten mal svojich porazených i víťazov. Do druhej skupiny patrilo aj viacero národov stredo-východnej Európy, ktorých štáty sa v roku 1918 zrazu objavili na mape. Vrátane Československa.

No o prvej svetovej vojne sa dá rozmýšľať aj ako o „sociálnej revolúcii“. Dovtedy najničivejší konflikt, aký ľudstvo zažilo, totiž urýchlil tempo spoločenských zmien a výrazne pozmenil a čiastočne dokonca rozvrátil dovtedajšiu sociálnu štruktúru. Do niekoľkých mesiacov a rokov sa zhustil vývoj, aký by v mierových podmienkach trval celú generáciu.

Zvlášť v strednej a stredo-východnej Európe akoby bol rok 1918 dokončením revolučného roku 1848. Málo sa to pri všetkom tom spomínaní doceňuje. Štyri roky nepredstaviteľného utrpenia vojakov na frontoch a civilistov v zázemí narušilo spoločenskú legitimitu tradičných elít, hierarchií a inštitúcií. Najmä v podobe monarchie, šľachty, ale čiastočne tiež armády a cirkví. V širšom zmysle všetkých, ktorí vzbudzovali dojem, že vojnu podporovali aj dlho po tom, ako nadšenie pre ňu v širokej verejnosti začalo vyprchávať.

Zvlášť v našej časti sveta vojna ľudí zradikalizovala: Prijatím toho, čo sa včera ešte zdalo politicky revolučné (republika, volebné právo žien...), zrazu teraz možno len tak-tak predídete vypuknutiu ešte ničivejšej revolúcie a chaosu.

Práve tým je štúdium klbka revolúcií a sociálnych zmien, ktoré nastali ku koncu prvej svetovej vojny, zaujímavé pre konzervatívca na začiatku 21. storočia. Ide o cennú lekciu histórie radikalizovania spoločnosti, z ktorej sa niekde snažili vypustiť paru sociálnymi reformami, inde prepukla do živelného výbuchu, až sa napokon vyčerpala v sklamaní a príklone k reakcii – často žiaľ veľmi nekonzervatívneho charakteru.

Pád orlov

Ak si odmyslíme krajiny Balkánu, prvá svetová vojna zo strednej a stredo-východnej Európy zrejme nadobro vyhnala monarchiu ako druh štátneho zriadenia. K najväčším porazeným konfliktu tak patrili tri dynastie, ktoré po dlhých storočiach prišli o svoje koruny: Romanovovci, Hohenzollernovci a Habsburgovci.

Prečo monarchia prišla v našom geografickom priestore o legitimitu? Zámienkou na rozpútanie vojny v roku 1914 bol atentát na člena rakúskej panovníckej dynastie. Vžiť sa do našich predkov spred sto rokov nie je ťažké: Predstavte si, že štyri roky podstupujete nevýslovné vojnové útrapy – ako vojak v zablatených zákopoch alebo žena v zázemí, ktorá musí uživiť rodinu, hoci je čoraz ťažšie dostať sa čo i len k základným potravinám.

Do roku 1918 už každý poznal niekoho, kto v tomto konflikte prišiel o život. Možno padol na fronte váš syn, manžel, otec alebo brat... Keď počiatočné opojenie vyprchalo, ľudia si nevyhnutne začali klásť otázku, či to vôbec stojí za to.

Napriek tomu príslušníci národov, bojujúcich za česť svojich monarchov, vydržali znášať utrpenie vojny až prekvapujúco dlho. Dokonca aj naši predkovia, hoci patrili k utláčaným národom Rakúsko-Uhorska. „Slovenskí vojaci, oceňovaní na začiatku vojny ako obetaví a verní bojovníci za svojho kráľa, patrili na konci vojny k iniciátorom masových vzbúr a odporu proti vojne aj voči panovníkovi, ktorý ich do nej vtiahol“, píše historička Elena Mannová v knihe Prvá svetová vojna z edície „Slovensko v 20. storočí“.

Pre mnohých obyvateľov habsburskej ríše, ale aj pre Nemcov, mohol byť dôležitým zlomom brest-litovský mier z 3. marca 1918. Ústredné mocnosti fakticky porazili Rusko, ktoré stratilo veľké územia.

No napriek tomu, že jeden z dôležitých vojnových cieľov bol dosiahnutý, obyvatelia Nemecka a Rakúsko-Uhorska z toho veľa nemali. Ako upozorňuje aj český historik Jan Rychlík vo svojej knihe 1918, vidina potravín z Ukrajiny, ktoré mali spasiť blokádou vyhladované ústredné mocnosti, sa nenaplnila. V nemeckých i rakúsko-uhorských mestách sa naďalej šírila podvýživa.

S každým ďalším dňom vojny sa v ľuďoch hromadila únava a nespokojnosť. Tá sa prenášala na celý systém, ktorý konflikt týchto rozmerov pripustil. Niekto sa musel stať hromozvodom týchto nálad. Monarchovia sa ako symbol, ktorý poznal aj negramotný bezzemok, stali prirodzeným terčom, hoci sa v priebehu vojny dostali do závesu svojich generálov.

Cintorín monarchií   

Veľkosť tej zmeny dobre ilustruje aj debata Masaryka a Štefánika o republike a monarchii z úvodu tohto článku: Ešte v prvých rokoch vojny zahraničný i domáci odboj mohol uvažovať o obnove českej štátnosti, doplnenej o Slovensko, v monarchickom rámci. Československo podľa vtedajších úvah mohlo byť kráľovstvom a svätováclavská koruna by sa ponúkla niektorému princovi z dánskej alebo belgickej kráľovskej rodiny. Boli aj takí, čo na tróne chceli vidieť niekoho z Romanovovcov.

No na jeseň 1918 bolo už niečo také nemysliteľné. Cár Mikuláš II. abdikoval v marci 1917 v dôsledku takzvanej Februárovej revolúcie, ktorá vzbudzovala nádej, že Rusko by sa mohlo stať normálnou parlamentnou demokraciou. Monarchia teda padla ešte pred „Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou“! Boľševici zavraždili Mikuláša II. spolu s rodinou neskôr, 17. júla 1918.  

Cisár Wilhelm II. bol prinútený abdikovať 9. novembra 1918. Do konca mesiaca abdikovalo ďalších 20 vladárov, z ktorých území pozostávala Nemecká ríša. Takže jeden francúzsky historik nazval Nemecko roku 1918 „cintorínom monarchií“. Prenesene by sa toho roku dalo hovoriť rovnakým spôsobom o celej strednej a stredo-východnej Európe.

Za premenou Nemecka na republiku stálo okrem iných faktorov aj dúfanie, že krajina dostane od dohodových mocností menej tvrdé mierové podmienky, keď vyšle signál o radikálnom rozchode so starým režimom, ktorý vojnu rozpútal. A, prirodzene, vietor to malo zobrať z plachiet aj domácim radikálom.

Sociálnodemokratický politik Philipp Scheidemann prerušil svoj obed, keď 9. novembra 1918, doslova „medzi polievkou a múčnikom“, náhle a svojvoľne vyhlásil Nemecko za republiku z balkóna Reichstagu. Dozvedel sa totiž, že ľavicový radikál Karl Liebknecht chce na inom mieste v Berlíne vyhlásiť socialistickú „republiku rád“ aj s výzvou na zapojenie sa do „svetovej revolúcie“ po boku ruských boľševikov.

Scheidemannov politický kolega a predseda SPD Friedrich Ebert bol pragmatický politik, ktorý chcel za každú cenu zabrániť boľševickej revolúcii v Nemecku a následnej občianskej vojne. Uspokojil by sa s nahradením Wilhelma II. iným členom cisárskej rodiny a s ústavnými zmenami, posilňujúcimi parlament, v ktorom mala sociálna demokracia väčšinu.

Scheidemannovo svojvoľné vyhlásenie republiky Eberta rozhorčilo, no Liebknechtovi a krajnej ľavici naozaj zobralo z rúk iniciatívu. Takže keď Liebknecht o dve hodiny vyhlásil svoju „socialistickú republiku“, s veľkou odozvou sa už nestretol.

V každom prípade, okolnosti vyhlásenia republiky v Nemecku ukazujú, aké tesné boli počas jesene 1918 preteky medzi demokratickými politikmi, ktorí chceli revolučnú atmosféru usmerniť konštruktívnym (či skôr „konštitucionálnym“) spôsobom na jednej strane, a revolučnými fanatikmi, ktorí chceli všetko vyhodiť do vzduchu, na strane druhej.  

Karola I. donútili vzdať sa rakúskeho trónu 11. novembra 1918 (v rovnaký deň ako prímerie ukončilo prvú svetovú vojnu) a uhorského o dva dni neskôr. Za týchto okolností bolo sotva predstaviteľné, že Československo bude mať iné štátne zriadenie než republiku.

Štefánikove obavy, ako republikánske spoločenské novoty vysvetlí dohodovým mocnostiam, sa ukázali plané. V Paríži a Londýne, práve naopak, začali Československo vnímať ako stabilizujúci faktor v stredoeurópskom priestore, ktorý umiernenou reformnou politikou eliminoval hrozbu šírenia boľševizmu. 

Vojna proti šľachtickým titulom

„Kto žije s pocitom, že jeho rodina existuje azda večne a on je len ohnivkom v dlhej reťazi, sa postará, aby nebol práve on tým slabým miestom, na ktorom sa reťaz roztrhne,“ píše súčasná nemecká spisovateľka a grófka Christine von Brühl v knihe Noblesse Oblige: Umenie viesť šľachtický život

Rakúsko-Uhorsko bolo pred prvou svetovou vojnou zvláštnou spoločnosťou. Rakúska ústava z roku 1867 zakotvila rovnosť všetkých občanov pred zákonom. Vzostup industrializácie i kapitalizmu na konci 19. storočia posilnili pozície meštiactva. Keďže poddanstvo bolo zrušené dávno predtým, veľkí pôdni vlastníci z radov šľachty sa museli naučiť fungovať ako agrárni podnikatelia. 

Na druhej strane, vysokí šľachtici stále zasadali v Panskej snemovni, hornej komore rakúskeho parlamentu. Šľachtický pôvod uľahčoval vzostup v štátnej službe, dôstojníckom zbore či v diplomacii. A popri tradičných starobylých rodoch existovalo množstvo nových šľachtických rodín, ktoré boli povyšované do tohto stavu na základe zásluh, napríklad vo vojenských či úradných službách.

Získanie šľachtictva bolo vecou prestíže aj pre niektorých bankárov či priemyselníkov. Mnohí z nich mali židovský pôvod a v šľachtickom titule videli potvrdenie svojej spoločenskej emancipácie. 

V Uhorsku zase drobná šľachta udávala tón v stoliciach a nahrádzala chýbajúcu buržoáziu. Ak aj ekonomicky strácala pôdu pod nohami, realizovala sa službou vo verejnej správe a nadchýnala sa pre maďarizáciu celého kráľovstva...

Po skončení prvej svetovej vojny dostala šľachta v našej časti Európy tvrdý úder. Československo už 10. decembra 1918 schválilo zákon, ktorým sa zrušili šľachtické tituly. Bývalým aristokratom sa tiež zakázalo používať vo svojom mene predikát alebo dodatok naznačujúci šľachtictvo. Novela z roku 1920 zaviedla dokonca sankcie za používanie šľachtických titulov – väzenie na 1 až 14 dní alebo pokutu 50 až 1 500 korún.

Bola to tak trochu odplata. Väčšina českej a slovenskej šľachty sa totiž odnárodnila dlho pred rokom 1914. Časť šľachty, ktorá na území Čiech, Moravy a Slovenska mala rozsiahle majetky, zase nikdy etnicky česká alebo slovenská ani nebola. 

Pozemková reforma po vzniku Československa mala za cieľ prerozdeliť veľké pozemkové vlastníctvo aristokracie. Hoci vláda chcela týmto spôsobom posilniť stredný roľnícky stav, ktorý chápala ako oporu novej demokracie, reforma sa nezaobišla bez škandálov a korupčných káuz, tak ako iné veľké majetkové zlomy 20. storočia, organizované vládami na našom území. Či už išlo o arizácie, znárodnenie, alebo privatizáciu...

V Nemecku odstránila privilégiá šľachty weimarská ústava z roku 1919. Aristokrati však dostali viac slobody v ponechaní si svojich mien. Viacerí prominentní šľachtici sa neskôr angažovali v odboji proti Hitlerovi.

Šľachtický étos sa asi najdlhšie udržal v horthyovskom Maďarsku. Tituly boli zrušené až po druhej svetovej vojne. No viac než o cnostiach šľachtictva to v Maďarsku bolo o vrchnostenskom štáte, ktorého predstavitelia bežným ľuďom tykali – podobne ako v Uhorsku pred rokom 1918.

Inzercia

Dobre to ilustruje historka, ktorú uvádza americká historička Deborah S. Cornelius v knihe Maďarsko v druhej svetovej vojne. Podľa nej maďarského maliara Júliusa Lörincza, ktorý vyrastal v ČSR, vyhodili v medzivojnovom období v Budapešti zo skúšky na vysokej škole, lebo omylom oslovil profesora ako „pán profesor“ namiesto formálnejšieho „ctihodný vládny radca“.

Aj v Rakúsku zrušili šľachtické tituly. Zákonom v roku 1919. Šľachta si však mohla ponechať majetky. Najviac sklamané bolo zrejme úradníctvo, ktoré stratilo motív v podobe dosiahnutia prestížneho titulu. A vysoká šľachta?

Fanny Starhembergová, členka starobylého šľachtického rodu, pri jednej príležitosti povedala druhému prezidentovi prvej rakúskej republiky Michaelovi Hainischovi: „Nám zrušenie šľachty neprekáža. S titulom alebo bez titulu stále zostaneme Starhembergovcami.“

Miluj blížneho svojho, okrem nepriateľa vlasti

Slovenský konzervatívec na začiatku 21. storočia je sotva zaviazaný myšlienke monarchie alebo dedičnej aristokracie. No je vysoká pravdepodobnosť, že je veriaci a váži si cirkev. Tá bola asi jedinou tradičnou inštitúciou, ktorá požiar prvej svetovej vojny ako-tak prestála.

Nešlo o samozrejmosť. „Už v desaťročiach pred vojnou sa začalo pozvoľné vytláčanie náboženstva z verejného i súkromného života,“ píše historička Elena Mannová. „Kresťanstvo prestávalo byť univerzálnou silou integrujúcou spoločnosť. Nahrádzala ho zmes rôznych pseudoreligióznych fenoménov na čele s nacionalizmom a jeho vierou v posvätnosť národa.“

Keď v roku 1914 konflikt vypukol, nacionalistickým ošiaľom sa popri meštiackych a roľníckych vrstvách dali strhnúť nielen sociálni demokrati jednotlivých národov, ale aj duchovenstvo, ktoré posväcovalo zbrane a vojnové ciele vlastných štátov, pri súčasnom démonizovaní nepriateľa.

„Pod náporom vlasteneckého nadšenia sa zrútil katolícky i socialistický internacionalizmus a protestantský ekumenizmus nemal šancu,“ píše konzervatívny britský historik Michael Burleigh v knihe Pozemské mocnosti. Dodáva však, že farári a biskupi boli sotva krvilačnejší vo svojich prejavoch na podporu vojny než iné zložky spoločnosti, ako novinári, umelci alebo akademici. 

Našli sa tiež kňazi, ktorí vyzývali na zastavenie vraždenia. Ako katolícky farár Jozef Kačka alebo evanjelický farár Ján Maliarik, ktorého po prednesení pacifistickej výzvy v pražskom Národnom divadle zatvorili na psychiatrii. Historička Elena Mannová tiež spomína príklad z Nitry pochádzajúceho maďarského biskupa Ottokára Prohászku, ktorý vyzýval na pozemkovú reformu a sám išiel príkladom.   

Bolo by chybou myslieť si, že pôsobenie cirkví počas prvej svetovej vojny sa vyčerpávalo posväcovaním bojových zástav alebo žehnaním zbraniam. „Vojenskí kňazi často riskovali život, aby udelili poslednú sviatosť umierajúcim alebo sa namiesto otcov rodín hlásili na výnimočne nebezpečné úlohy,“ píše Michael Burleigh. „Starali sa tiež, aby rodinám padlých boli doručované listy a osobné predmety ako nožíky alebo fajky – niekedy jediné pamiatky, ktoré po nich zostali.“

Pápež Benedikt XV. bol navonok neutrálny, aj keď dohodoví politici ho upodozrievali, že nadržiava Rakúsko-Uhorsku. Napríklad Štefánik v liste Masarykovi zo septembra 1918 označil Vatikán za „jeden z orgánov ústredných mocností“. Čo mu však nebránilo s jeho predstaviteľmi rokovať.

Pápež by asi naozaj dal prednosť zachovaniu Rakúsko-Uhorska. No úprimne vojnové strany vyzýval na mier a bol pôvodcom humanitárnych iniciatív, ktoré mali zmierniť utrpenie vojakov i civilistov všetkých bojujúcich strán. Benedikt XV. bol jeden z nedocenených hrdinov prvej svetovej vojny.

Morálny rozvrat

Vypuknutie vojny sprvu viedlo k vlne oživenej náboženskej horlivosti, ktorá naplnila kostoly. Tá však približne po roku opadla. Vojna skôr viedla k úpadku mravov.

Evanjelikálny kresťan Samuel Činčurák, ktorý prežil konflikt ako dôstojnícky sluha, v spomienkovej knihe Vojna opisuje všeobecný morálny rozklad rakúsko-uhorskej armády: Od rekvirovania majetku a popráv civilistov cez rozšírený alkoholizmus, kšeftovanie s vojenskými zásobami až po sexuálne orgie, ktoré viedli k explózii pohlavných chorôb.      

„Ženy chodili k našim pekárom a smilnili s nimi za kus chleba,“ píše Činčurák. Sex slúžil vo vojne ako vyhľadávaná mena. Ženy, ktoré mali mužov na fronte, sa predávali vojakom za stravu. Tí boli často radi, že sa vyspia v teplej posteli a milenka im operie. Prejavilo sa to aj v štatistike. Napríklad v roku 1915 sa podiel detí narodených mimo manželstva zvýšil v Uhorsku z 9 na 12 percent.

Vo vojne padlo každé tabu. Činčurák spomína istého nadporučíka, ktorý si vydržiaval rumunskú milenku. Mala len 12 rokov. Alebo prípad dvoch vojakov, ktorí najskôr zabili poľské dievča a vzápätí sa odbavili na jej tele...

Cirkev mala len obmedzené možnosti pôsobiť proti týmto tendenciám. Činčurák si všíma, že väčšiu návštevnosť ako spovedníci mali predstavenia frontových komediantov.

No potom tu bol ešte jeden jav, ktorý vo vojakoch živil radikalizmus. Činčurák upozorňuje na obrovské rozdiely medzi dôstojníkmi a mužstvom, ktoré panovali v rakúsko-uhorskej armáde. Najviac sa to prejavovalo pri zásobovaní jedlom. Nebolo zriedkavé, že dôstojníci hodovali a kúsok od nich radoví vojaci ohlodávali kosti.

Po rokoch musela tá skúsenosť zanechať na vojakoch stopu. Demokratické, priam anarchické fungovanie československých légií na Sibíri, ktoré zaskočilo aj Štefánika, bolo nepochybne reakciou na stavovské usporiadanie rakúsko-uhorskej armády, v ktorej väčšina vojakov slúžila predtým...

Vojna nepochybne predstavovala výzvu pre vieru mnohých veriacich. Slovami Michaela Burleigha: „Vojaci boli tiež zmätení z toho, že ani devätnásť storočí kresťanstva nenastolilo svetový mier, hoci vedeli, že v mnohých farnostiach spolu kresťania ,bojujú na ostrie noža‘ kvôli pre nich nepochopiteľným teologickým sporom.“

Hľadanie správnej tradície

Často sa hovorí, že pokiaľ v Rakúsko-Uhorsku mal niekto záujem na zachovaní ríše, bol to popri cisárskom dvore, vysokej byrokracii a dôstojníckom zbore ešte vysoký klérus, ktorý videl v Habsburgovcoch hlavný pilier katolíckej viery v strednej Európe už od čias reformácie.

Toto však kontrastovalo s duchovnými ako Slovák Andrej Hlinka alebo Slovinec a ľubľanský biskup Anton Bonaventura Jeglič, ktorí v rozhodujúcej chvíli podporili československú, respektíve juhoslovanskú orientáciu svojich národov.     

Po vzniku ČSR sa najmä v Čechách prehnala protikatolícka vlna, ktorá Katolícku cirkev stotožňovala s Habsburgovcami. „Preč od Viedne“ zaznievalo jedným dychom so slovami „preč od Ríma“. V každom prípade, vzťahy Československa s Vatikánom sa ustálili podpisom dohody Modus Vivendi v roku 1928. Nová československá cirkev husitská sa nepresadila a zostala len jednou z malých cirkví.

Človek sám nemusí byť katolíkom, aby uznal, že politicky nebolo šťastné budovať vo väčšinovo katolíckej krajine (čo platilo aj pre jej českú časť) novú štátnosť na sekularizovaných husitských tradíciách. Aj keď Masaryk a spol. sa takto zrejme chceli vymedziť voči dedičstvu Rakúsko-Uhorska.

Dá sa súhlasiť so slovenským katolíckym mysliteľom Ladislavom Hanusom, že vhodnejšia by bola tradícia Cyrila a Metoda, ktorá bola prijímaná na Morave aj na Slovensku, a ohlas mala nielen v katolíckom, ale tiež v protestantskom prostredí.

Emancipácia žien

Pravdepodobne žiadna feministická kniha ani manifest neurobili pre zmenu spoločenského postavenia žien v 20. storočí toľko, čo prvá a druhá svetová vojna.

Moderný, priemyselne vedený vojenský konflikt mobilizoval veľkú časť mužskej populácie pre potreby frontu. Vo fabrikách ich museli zastúpiť ženy.

Tie mali zrazu vlastný zárobok, aj keď skromný, a z dôvodu vojnovej inflácie rýchlo strácajúci na hodnote. V každom prípade, za svoj prínos k vojnovému úsiliu začínajú požadovať niečo pre seba.

Silnie hnutie za volebné právo pre ženy, jeden z výdobytkov masarykovského Československa. Ženy sa v 20. rokoch po celej Európe viac objavujú na univerzitách, v kanceláriách či dokonca v parlamente. Aj keď ešte stále sú im niektoré povolania uzavreté.

Zmenené postavenie žien sa prejavuje dokonca aj v móde. Ešte pred prvou svetovou vojnou nosili korzety, ich odev odhaľoval veľmi málo. „V období nedostatku textilného materiálu sa však sukne dvíhali k členkom, neskôr siahali až do polovice lýtok“, píše Elena Mannová.

Ako ventilovať sklamanie

Rozkolísanie všetkých hodnôt, ktoré priniesla prvá svetová vojna, akoby odrážali aj peniaze.

„Európa roku 1914 poznala desať mien, ktoré boli kryté zlatom a mali fixné výmenné kurzy,“ píše Roman Holec, spoluautor už spomenutej knihy Prvá svetová vojna. „Európa roku 1920 síce už poznala 27 mien, z ktorých však ani jedna nebola viazaná na zlato, fixné kurzy boli minulosťou a jednotlivé krajiny sa potácali v rôznych štádiách inflácie a hyperinflácie.“

Trvalo roky, kým sa vojnou zničené ekonomiky zotavili. Prvá svetová vojna radikalizovala obyvateľstvo a priniesla spočiatku odklon doľava. Ľudia túžili po ráznom rozchode s minulosťou. Keď pochopili, že raj na zemi neexistuje, začali sa obzerať inde.

No reakcia mohla mať rôzne podoby. Napríklad u našich južných susedov revolučný radikalizmus a červený teror Maďarskej republiky rád, pripomínajúci ich ruský boľševický vzor, doslova vyľakal stredné vrstvy a vohnal ich do náručia autoritárskeho režimu admirála Horthyho, ktorý svoju vládu odštartoval pre zmenu „bielym terorom“.

V demokratickom Československu premietali posuny nálad verejnosti do politiky volebné výsledky. Prvé parlamentné voľby, ktoré sa uskutočnili v roku 1920, vyhrala na celoštátnej úrovni (a s ešte väčším podielom na Slovensku) sociálna demokracia. Podľa jej slovenského predstaviteľa Ivana Dérera sa tým podarilo usmerniť povojnovú radikalizáciu spôsobom, ktorý u nás zabránil boľševickému prevratu.

Na druhej strane, sociálna demokracia zrejme voličov neuspokojila. V ďalších voľbách, v roku 1925, úplne prepadla. Na Slovensku jej voličské výsledky padli z 38 percent v roku 1920 na 4,25 percenta. Súviselo to aj s odštiepením radikálnej ľavice, ktorá medzičasom vytvorila KSČ.

V každom prípade, na Slovensku sa najsilnejšou stranou stala Hlinkova slovenská ľudová strana a za ňou skončili agrárnici. Sociálni demokrati začali u nás voľby opäť vyhrávať až v 21. storočí, keď si túto značku osvojil Smer.  

V Nemecku a Rakúsku sa tradičné monarchistické a aristokratické elity nikdy nespamätali zo straty legitimity, ktorú im uštedrila prvá svetová vojna. Boľševizmus odmietali, k demokracii liberálov a sociálnych demokratov mali rezervovaný postoj, no už čoskoro mali byť konfrontované s otázkou, ako sa postaviť novej revolučnej výzve.

Bol ňou fašizmus a národný socializmus.

Odporúčame