KÁZEŇ PETRA FOGAŠA: Čas novej svätosti

289-hetty-hillesum-text.jpg

Talianska profesorka filozofie Wanda Tommasi, vychádzajúc z výzvy Simony Weilovej, že naša doba potrebuje nový typ svätosti, vo svojom nedávnom článku predstavuje jednu takúto nekonvenčnú (a nekanonizovanú) sväticu 20. storočia.

Etty Hillesumová bola holandská židovka, ktorá ako 29-ročná zomrela v koncentračnom tábore Osvienčim v novembri pred 70 rokmi. Z pohľadu tradičnej morálky bol jej život totálnym škandálom. V 27-rokoch udržiavala sexuálny vzťah s dvoma mužmi súčasne. U 72-ročného Hana Wegerifa bývala a slúžila ako domáca a 55-ročného psychoanalytika Juliusa Spiera navštevovala ako pacientka i sekretárka. Poburujúce zostávajú jej zápisky v denníku: „Vo svojom srdci som mu (Juliusovi) verná. Rovnako som verná aj Hanovi.“ Po nechcenom otehotnení (pravdepodobne so starším z partnerov) sa rozhodne ísť na potrat. Nechce priniesť na svet dieťa v dobe, keď životné podmienky židov sú ohrozované prenasledovaním, deportáciami a vyvražďovaním. Rovnako sa obáva, že by dieťa zdedilo niektoré znaky choromyseľnosti prítomné v jej rodine. Avšak, ani jej citová neporiadnosť ani dobrovoľná interrupcia jej nebránia napredovať po neobyčajnej duchovnej ceste, ktorá ju privedie k objaveniu Boha vo svojom vnútri a k vypestovaniu nábožnosti úplne svojskej, vymykajúcej sa všetkým schémam a stereotypom.

Povolaná zachrániť Boha

"Počas deportácie povzbudzuje zúfalých židov, aby v sebe nanovo vykopali pochovaného Boha a aby ho oslobodili z trosiek zášte a pomstychtivosti – aby Boh prežil šoah v ich srdciach."

Nevšedný príbeh tejto ženy sprevádza nevšedné myslenie. Jednou z jej originálnych intuícií je vnútorná povinnosť „pomôcť Bohu“, aby úplne neopustil tento svet, zmietajúci sa v násilí a v zlobe. V modlitbe mu hovorí: „Jedno (...) je pre mňa čoraz viac jasnejšie, a to je uvedomenie, že nie ty môžeš pomôcť nám, ale sme to my, kto musíme pomôcť tebe, a týmto spôsobom pomôžeme aj sebe. Jediná vec, ktorú môžeme v týchto časoch zachrániť a zároveň jediná vec, ktorá sa skutočne počíta, je maličký kúsok teba v nás, môj Bože.“ Túto povinnosť realizuje tým, že počas deportácie povzbudzuje zúfalých židov, aby v sebe nanovo vykopali pochovaného Boha a aby ho oslobodili z trosiek zášte a pomstychtivosti – aby Boh prežil šoah v ich srdciach. Zároveň odmieta nenávisť voči okupantom: „Ak by zostal len jediný slušný Nemec, tento jediný Nemec by si zaslúžil byť ochránený proti barbarskej bande, a vďaka nemu by sme nemali právo vylievať svoj vlastný hnev na celý národ.“

Ďalším znakom jej originalnej nábožnosti je absencia príslušnosti ku konkrétnemu vierovyznaniu či cirkvi. V Holandsku sa dodnes vedú polemiky medzi židmi a kresťanmi o privlastnení si jej myšlienkového dedičstva. V jej spisoch okrem odvolávok na Starý zákon a Evanjeliá nájdeme taktiež inšpirácie z Koránu či z religióznych kníh východu.

"Najskôr bola od Boha vzdialená, no potom ho našla, nazerajúc do hĺbky seba samej."
Benedikt XVI.

Obdiv pápaža

Benedikt XVI. si na Etty Hillesumovú spomenul vo svojej predposlednej audiencii, tesne po oznámení svojej rezignácie: „Najskôr bola od Boha vzdialená, no potom ho našla, nazerajúc do hĺbky seba samej. Píše: 'Mám v sebe hlbokú studňu. A v tejto studni je Boh. Niekedy sa mi podarí k nemu dostať, oveľa častejšie je však zasypaný kameňmi, či pieskom: Boh je tam pochovaný. Je treba dostať ho spod zeme von'. Vo svojom pohnutom živote Etty nachádza Boha uprostred veľkej tragédie dvadsiateho storočia – šoah. Táto mladá, krehká, nespokojná dievčina sa prostredníctvom viery mení na ženu plnú lásky a vnútorného pokoja, ženu schopnú povedať: 'Žijem v neustálom, hlbokom vzťahu s Bohom'.“ Spolu s Rusom Pavlom Florenskim a Američankou Dorothy Dayovou pápež túto Holanďanku prirovnal k veľkým obrátencom kresťanských dejín, sv. Pavlovi a sv. Augustínovi.

Nezaškatuľkovateľná svätosť

Je pravdou, že vyjadrenia a životné osudy Etty Hillesumovej (podobne ako Simone Weilovej) môžu u konzervatívnych katolíkov vzbudzovať pohoršenie a ostatným môžu slúžiť na nekritickú obhajobu vlastných protikatolíckych či „nadnáboženských“ názorov. Otvorenejší katolíci u nej zase nájdu nejednu inšpiráciu. Nadšenkyňa Wanda Tommasi svoj článok Sloboda Ducha: Etty Hillesum, nový druh svätosti uzatvára výzvou, že práve takú svätosť dnes potrebujeme: „Nie ukrytú v rúchu rehoľníkov, kňazov a mníšok, ale svätosť inú, stelesnenú osobami zamiešanými medzi obyčajnými ľuďmi, neodlíšiteľnými od ostatných, ktoré s nimi zdieľajú námahy i napätia. Svätosť, ktorá sa neľahko vynorí z problémov, z radostí a úzkostí bežných ľudí, ale aj z viery v Boha, ktorá – ako nás učí Etty – dokáže nerezignovať ani v skúškach najkrajnejších.“

V deň najväčšieho jesenného sviatku by sme nemali zabudnúť na to, že svätosť sa netýka len velikánov cirkevných dejín zapísaných v indexe kanonizovaných, že svätosť ešte nevyšla a nikdy nevyjde z módy, že svätosť je najvyššia realizácia pre každého, vždy a všade, že svätosť je možnosť aj pre najväčšieho hriešnika.

Peter Fogaš
Autor je kňazom Košickej arcidiecézy.

Ilustračné foto: flickr.com (Etty Hillesumová)