Tomáš Halík kazí vkus

Tomáš Halík kazí vkus

Tomáš Halík, foto: Center for the Study of Europe Boston University/flickr.com

Ako sa český kňaz intelektuálne zosmiešnil.

Citát z januára 2015:

„Možná patří k svobodné kultuře i prostor pro dekadenci, nevkus a laciné provokace; ale hájíme-li svobodu kultury proti násilí a nenávisti, asi bychom se měli vyvarovat druhého extrému, totiž toho, abychom oslavovali dekadenci a cynismus jako symbol naší kultury a naší svobody: k svobodě patří zodpovědnost. (...) pokud by náboženstvím budoucnosti měl být všepohlcující průmysl zábavy a stav, v němž nikomu není nic svaté, pokládám za svou povinnost varovat také před tímto cynickým trendem naší západní kultury.“

Ten text sa volal Proč nejsem Charlie.

Oliver Frljič (1976) je bosniansky Chorvát, pochádza z chorvátsko-srbskej rodiny a na Balkáne reprezentuje presne to, čo Charlie Hebdo vo Francúzsku. Politickú karikatúru, spolitizované umenie, ktorého cieľom je systematicky provokovať a útočiť. Je to chorvátsky jakobín.

Frljičova hra v Brne Naše násilie, vaše násilie (o jej českej premiére písal Adam Takáč), nie je nič prevratne nové, nič, čo by sme už nepoznalki z iks variácii, napokon sám Frljič už podobný škandál absolvoval predtým v Krakove (sedem hercov odmietlo v jeho hre hrať), predtým v Záhrebe, Belehrade, Sarajeve...

Pár príkladov: V hre Bakchantky, čo bolo jeho prvé predstavenie v Splite, použil nahrávky bývalého chorvátskeho premiéra Sanadera a prezidenta Tudžmana, kritizoval mučenie a smrť srbských vojakov v chorvátskom väzení Lora v Splite. O štyri roky neskôr predstavil v Belehrade hru Zoran Džindžič, čo je meno politika, ktorý bol srbským premiérom a rok predtým zavraždený v Belehrade, Frljičova hra konfrontovala Srbov so zodpovednosťou za masaker 8-tisíc Bosniakov v Srebrenici, aj atentátom na Džindžica, herci mali pritom zvracať na srbskú vlajku. Podobne ako v Krakove, aj v Belehrade niekoľko hercov odmietlo v hre hrať, pretože odmietlo scénu, za ktorou videli kolektívnu vinu srbského národa. Jeho ďalšia hra, List z roku 1920, opisovala Bosnu a Hercegovinu – s odkazom na Ivo Andriča, veľkého bosenského spisovateľa a nositeľa Nobelovej ceny – ako „zem nenávisti“. Hra sa nakoniec nehrala.

Oliver Frljič, najväčší politický komentátor regiónu. Foto: wikimedia

Nehrala sa ani jeho posledná hra napísaná pre záhrebské divadlo Gavella, v ktorej malo ísť o nevyjasnenú vraždu 12-ročnej Alexandry Zec a jej rodičov v Záhrebe v roku 1991. Boli to Srbi. Hra sa nehrala preto, že Frljič ju stiahol na protest proti stiahnutiu inej hry, ktorá mala byť o dvoch lesbičkách a ktorú divadlo financované mestom stiahlo po protestoch voči plagátu, na ktorom boli zobrazené dve k sebe sa túliace figúrky Panny Márie. Frljič, „najväčší politický komentátor regiónu“, ako ho nazvala Snježana Pavič, reagoval výrokom: „Vadí im plagát, ale nevadí im pedofília v cirkvi.“

A sme pri tom: problém nie je v tom, že Frljičovi prekážajú rôzne neduhy, ani v tom, že mu nie je nič sväté, problém je v tom, ako na to sám upozorňuje. Na nespravodlivosť reaguje neprimerane paušálne, a teda nespravodlivo, na vinu a zodpovednosť nevinných nehľadí, ignoruje ju. Kvôli väčšiemu efektu ide ešte ďalej a presne túto skupinu cieľavedome uráža. Je to opačný prístup, aký pestoval povedzme Karl Jaspers, ktorý po vojne rozlíšil viac typov viny nielen kvôli tomu, aby pomenoval vinu zodpovedných, ale aj preto, aby sa nedotkol tých, čo zodpovednosť neniesli. Frljičovi je to jedno, v spolitizovanom umení predstavuje to, čo Sládek s Okamurom v českej politike.

Keby sa zavraždený Charb s kolegami s Oliverom Frljičom stretli, rozumeli by si. Pestujú (pestovali) totiž rovnaké poňatie slobody slova. A preháňali, útočili, karikovali, urážali vždy, keď svoju tému prezentovali. Jednu vec by im ale chorvátsky režisér musel zatajiť, v skutočnosti ide Frljič ďalej ako išiel Charb, ďalej aj ako Okamura, hovorí napríklad, že v Chorvátsku sa situácia nezmení kým sa ľudia nechopia zbraní, nedvojzmyselne pritom odkazuje na Komunistický manifest Marxa a Engelsa o násilnom zvrhnutí spoločenského poriadku (posledná otázka a odpoveď v tomto rozhovore).

Halík to vidí po svojom, ako povedal v DV TV, „hra je, samozrejme, zlá, nie je to žiadne veľké umelecké dielo. (..) Ide možno o nevkusnú hru, ale to pohoršenie je z nepochopenia (hry)“.  Problém je, že tam, kde jakobínov v minulosti kritizoval, teraz jakobína bráni. Cynizmus a extrém, ktorý mu tak prekážal pred tromi rokmi vo francúzštine, podozrivo sublimoval.

Argument znie: „V té hře vůbec nejde o ‚Ježíše znásilňujícího muslimku‘, nýbrž o protest proti světu, v němž se vše – i svaté symboly náboženství – zneužívá k rozdmýchávání nenávisti jedněch proti druhým,“ tvrdí profesor Halík. Zmyslom je provokovať, to uznáva, ale pozor, tentoraz provokovať k mysleniu. Sám Halík si musel hru pozrieť dvakrát, aby nereagoval emocionálne ako napríklad kardinál Duka (no uznajte..), aby si to uvedomil. Protesty chápe ako nedorozumenie, „prostí veriaci“ totiž „naozaj na také predstavenia nemajú chodiť“.

Priaznivci Charlie Hebdo sa musia smiať.

Veď čo asi chceli povedať autori francúzskych karikatúr, k čomu presne provokovali s obrázkami proroka Mohameda vyzlečeného donaha či s bombou v turbane, súložiacej Božej Trojice či senilného Jehovu so zamastenými fúzmi a podobne?

Satira podľa Charlie Hebdo, foto: archív.

Pre jakobínov je náboženstvo ideológia, veľký to rozdiel oproti rase, jedno si volíme, druhé si zvoliť nemôžeme, napísal vo posmešnom pamflete Antialkorán. Aneb nejasný svět T. H. na Halíkovu adresu český spisovateľ žijúci vo Francúzsku Patrik Ouředník. Je to vo viacerých ohľadoch sviežo a britko písaný text, ktorému nemožno uprieť niektoré prednosti (napríklad rozlíšenie medzi ohľaduplnosťou a znášanlivosťou potrebné pre pochopenie toho, čo je tolerancia, aj rozdiely medzi islamom a kresťanstvom v otázke násilia), ale pointa je inde. Ouředník: „... existují lidé, kteří považují náboženství – najmě monoteistická – za škodlivá. Kteří dospěli k závěru, že Bible a Korán urážejí liský rozum a zbavují člověka soudnosti.“

Ouředník stotožňuje náboženstvo s ideológiou, ak sú rozdiely, tak iba v miere. Je to filozoficky povrchný a otvorene politický postoj. Keď sa s tým zahráva Frljič, nie je to žiadne umenie, ešte aj chorvátska ľavicová feministka Snježana Pavič, ktorá chorvátskeho režiséra nazvala politickým komentátorom, tomu rozumie.

Halíkovo poníženie je dvojnásobné pre jeho dvojitý meter. Iné kritérium totiž zaváži pri urážke islamu a iné pri urážke kresťanských symbolov. V minulosti sa vyjadril, že by „dovedl chápat antiklerikální obrázky v době Ludvíka XIV. nebo za Francouzské revoluce (sic!), kdy se bojovalo proti mocné církvi. Ale ta tady dneska není.“

Keď ide o protikresťanskú blasfémiu teraz v Brne, má pochopenie rovnako, ako ho mal pri výtržníctve Pussy Riot, išlo predsa o Putina. Pri Prorokovi rozmýšľa inak, nehľadiac na „moc islamu v dnešnom svete“ ani počty obetí islamského teroru. Halík týmto dvojitým metrom odhaľuje dosť veľa.

Frljič a jakobíni provokujú úmyselne, na pravdivosť umenia dávno kašlú, „p“ nahradili provokáciou, ideálne dvojitým „péčkom“ – politickou provokáciou, počítajú s reakciou rôznych radikálov a spoliehajú sa na pomoc rôznych halíkov.

Nikto nečaká, že kňaz a intelektuál by mal reagovať rovnako ako nejaký prvoplánový politický radikál, naopak, mal by povedať niečo, čo autora kvázi-umeleckej provokácie vystraší viac. Nie sa povýšenecky vysmiať „prostým veriacim“. Keď už, Halík mal v sebe objaviť Šaldu... a to sa nestalo.

Kňaz Halík Frljičovu hru prijal. Keďže nechce, aby v slobodnej spoločnosti všetko reguloval zákon, aby mala svoje miesto aj verejná morálka, v čom, mimochodom, vidí rolu médií a niektorí z nás zase rolu cirkví, Halík je nielen filozoficky nekonzistentný, on kazí vkus.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo