Kardinálove listy

Kardinálove listy

Kardinál František Tomášek

Dňa 23. 4. 1988 sa konala v Chráme sv. Víta v Prahe bohoslužba, ktorú možno považovať za oficiálny koniec najväčšej podpisovej akcie za náboženskú slobodu vo východnom bloku.

Z 500 000 podpísaných občanov ČSSR 300 000 podpisov bolo zo Slovenska. Spolu so Sviečkovou manifestáciou patrí k najdôležitejším udalostiam roka 1988 na Slovensku.

Podpisová akcia.

Podpisová akcia, ktorú zorganizoval moravský katolícky disident Augustín Navrátil, sa oficiálne začala 1. januára 1988. Prakticky to bolo až 4. januára, keď ju svojím listom podporil český kardinál František Tomášek: „... je velmi vážnou povinností Vašeho svědomí, aby byl slyšen na příslušných státních místech Váš hlas...“ Na konci listu bola asi najdôležitejšia veta, ktorá počas normalizácie znela veľmi mohutne a motivačne: „Velmi důrazně připomínám, že zbabělost a strach jsou nedůstojné opravdového křesťana. “ Práve jeho podporný list sa stal katalyzátorom toho, čo nasledovalo. Prvé podpisy pod petíciu, ktorá sa oficiálne volala „Podnety katolíkov k riešeniu situácie veriacich občanov ČSSR“ a obsahovala 31 bodov, prišli zo Slovenska. Na Orave sa počas prvého víkendu nazbieralo skoro 5 000 podpisov. Na tú dobu nevídané množstvo podpisov za krátky čas. Bol to znak, že ľudia sa prestávali báť a začali verejne prejavovať svoj názor, pod ktorý sa nebáli podpísať. Nasledovala lavína podpisov. Za prvé dva týždne sa na Slovensku zozbieralo vyše 95 000 podpisov. Za tri týždne v celej ČSSR vyše 180 000 podpisov. Počet stúpal a zastavil sa na 500 000 podpisov – 300 000 podpisov zo Slovenska a 200 000 z Čiech a Moravy.

Podpisovú akciu ukončil Kardinál Tomášek 23. 4. 1988. Pred približne tromi tisícmi prítomných ľudí v katedrále sv. Víta zdôraznil úspech podpisovej akcie. Jeho slová boli odmenené potleskom. Poslednú bodku za podpisovou akciou však boli jeho dva verejné listy, ktoré adresoval predsedovi federálnej vlády Ľubomírovi Štrougalovi a veriacim v Československu.

Ešte pred odoslaním listu vláde navštívil Jána Čarnogurského jeden z predstaviteľov českých katolíckych disidentov Oto Mádr. Spolu prerokúvali obsah obidvoch pripravovaných listov vrátane ich zverejnenia v zahraničí. Oto Mádr mal v úmysle návrh ešte prerokovať so S. Krčmérym a V. Juklom. Na záver stretnutia sa dohodli, že list vláde musí obsahovať návrh na dialóg. Taktiež sa mala ustanoviť komisia, ktorá by sa zaoberala podkladmi na tento dialóg. Preberali aj obsadenie komisie za cirkev, ale tieto podrobnosti už dokument ŠtB, ktorý tieto udalosti zachytil, nespomína.

List vláde a list veriacim sa obsahovo dopĺňajú. Priblížme si prvý z nich. Na rozdiel od predchádzajúcich kardinálových listov, kde komunistický režim v praktickej rovine žiadal alebo jej navrhoval rôzne zmeny, tento list mal zásadný programový charakter a požadoval generálnu zmenu celej cirkevnej politiky štátu. Na úvod listu vláde vysvetlil hlavný zámer podpisovej akcie, ktorý aj podčiarkol: „docílení zásadního obratu ve vztahu státu k Církvi.“ Na základe mandátu z podpisovej akcie a následne priebehu Sviečkovej manifestácie v texte taktiež zvýraznil: „Katolíci jsou si vědomí svých práv, budou je dále požadovat a jsou odhodláni přinášet oběti.“ Následne k tomu zvýrazneným textom dodáva: „Žádáme změnu postoje státu k Církvi. Nechceme jít cestou konfrontace, ale dialogů!“

V kardinálovom liste vláde bolo formulované koncepčne jasné odmietnutie celej cirkevnej politiky komunistického štátu a tiež jeho politiky v oblasti ľudských práv. Cirkevnú politiku charakterizoval ako represívnu a nespravodlivú, ktorá viedla k prenasledovaniu ľudí, k mnohým rokom stráveným v internácii, pracovných táboroch a vo väzení, niekedy i obetiam na životoch. Základným mottom požiadaviek na zmenu cirkevnej politiky bolo odstránenie akéhokoľvek zasahovania štátu do cirkvi.

List veriacim

Druhý list – list veriacim – bol pre štát ešte nebezpečnejší ako ten prvý. Po dlhých rokoch „verejného“ ticha predstaviteľ cirkvi listom vyzval veriacich k aktivite. Na začiatku listu poďakoval tým, čo petíciu podpísali alebo ju chceli podpísať, a nemohli, lebo jej priebeh bol improvizovaný. Následne sa venoval tajnej cirkvi, dával na pravú mieru ohováračské komunistické vyhlásenia: „Dík a obdiv si zasloužíte vy všichni, kteří jste se odvážili pokračovat neveřejně v aktivitě neoddělitelné od plného křesťanského života, avšak státní mocí pronásledované... Ať veřejně nebo v soukromí, stále jsme jedna Kristova Církev, mluvit o oficiální církvi a o druhé, politicky zamířené „tajné církvi“ je fikce a pomluva.“ Kardinálov list veriacim je doslova výzvou k verejnej činnosti: „Je správné, když jako občané uplatňujete svá práva vůči světské moci. To však není všechno, co máte možnost dělat. Je třeba ujímat se svých práv i fakticky.“ Zdôrazňuje, aby sa neuspokojovali s malými ústupkami a zároveň ponúka svoju pomoc každému, kto bude za svoju vieru perzekvovaný.

Augustin Navrátil.

V obidvoch listoch nešlo o kritiku jednotlivých chýb či nedostatkov cirkevnej politiky. Išlo o globálnu kritiku celej politiky a snahu presadiť zásadnú zmenu v spoločenskom postavení cirkví v ČSSR. Svojou povahou sú obidva texty otvorenými listami, dokumentom a proklamáciou. Listami, ktoré tvoria jeden celok, 88-ročný kardinál Tomášek uzatvoril najväčšiu podpisovú akciu za náboženskú slobodu v ČSSR, do ktorej čela sa postavil svojou podporou.

Protiopatrenia proti listom

Obsah listu kardinála Tomáška vyvolal u komunistov určitý druh zdesenia, ktorý sa premietol do vonkajšej – sčasti navonok neviditeľnej aktivity totalitného režimu. Hlavná línia straníckeho postoja, odpovede a sprievodné opatrenia ku kardinálovmu listu boli prijaté na zasadnutí Predsedníctva ÚV KSČ 13. 5. 1988. Následne sa začala realizácia nadväzujúcich „protiopatření politického charakteru“. Pre ich dôležitosť si ich priblížime jednotlivo.

Prvým bola celoštátna porada tajomníkov pre ideologickú prácu, ktorá sa konala doobeda 19. 5. 1988 na ÚV KSČ. Jedným z hlavných bodov bol Tomáškov list. Hlavný ideológ ÚV KSČ Jan Fojtík v príhovore opísal podstatný význam listu: „Nelze zůstat pasívní k doslova protistátním postojům, vyjádřeným v dopise kardinála Tomáška vládě ČSSR. (…) Složitost situace je v tom, že dochází k organizování hromadných akcí, kterými se církev snaží prosadit své požadavky. (…) Akcemi církve se nesmíme nechat vyprovokovat… Nebylo by nic horšího než zaujmout stanovisko tvrdé ruky. S tím oni totiž kalkulují… Je nutné přejít k citlivé politické práci. (…) Ultimáta přijímat nebudeme, půjdeme na upevnění vztahů mezi státem a církví, a ne na konflikt.“

V popoludňajších hodinách 19. 5. 1988 aktivita pokračovala. Na spoločnom stretnutí podpredsedu vlády ČSSR M. Lúčana, ktorý sa z poverenia predsedu vlády L. Štrougala stretol s kardinálom Tomáškom, mu ústne tlmočil stanovisko vlády na jeho list. V odpovedi okrem iného bolo spomenuté, že obsah jeho listu je namierený proti socialistickej spoločnosti, záujmom štátu a vyúsťuje do nátlaku a hrozieb konfliktu, ktoré chce cirkev organizovať, ak nebudú splnené jej požiadavky. Podľa vyjadrenia Lúčana štát má záujem riešiť otázky s cirkvou, ale nie formou diktovania podmienok. Kardinál sa snažil obsah listu vysvetľovať. Poukazoval na to, že zaslanie listu bolo motivované nie konfrontáciou, ale iba duchovným povznesením národa. Tomáškovi bolo prezentované, že bezpečnostné zložky zistili skutočných autorov jeho listu – predstaviteľov nelegálnej (tajnej) cirkvi. Tomášek túto skutočnosť nevyvracal, ale poukázal, že konečnú podobu textu zrevidoval sám osobne a následne list podpísal.

Na 20. 5. 1988 pozvali do Prahy všetkých ordinárov ČSSR a vedúcich funkcionárov ZKD PIT. Malo ísť už o druhé stretnutie v tom roku. Samozrejme, kardinála už nepozvali. Stretnutie, ktoré sa týkalo hlavne jeho listu, sa konalo bez neho. Podpredseda vlády ČSSR M. Lúčan začal stretnutie typickou socialistickou osvetou, v ktorej odzneli aj tieto slová: „Naše národy jsou vedený poctivou snahou prokázat přednosti socialismu jako nejhumánnějšího společenského zřízení jak sobě, tak i před ostatním světem. “ Po chvíli rečnenia sa vyjadril k cieľom západných rozhlasových staníc, ktoré podľa neho najlepšie vystihlo vysielanie západonemeckého rozhlasu Deutschlandfunk: „... mnoho pozorovatelů na Západě se domnívá, že protesty katolíků by mohli být začátkem všeobecného neklidu v celém Československu. “ Následne vysvetlil, že toto je úplne nereálne a nič také sa nedeje a nestane, aj keď vo vyjadrení z dnešného pohľadu možno badať kus historickej predpovede. Po obviňovaní Západu hovoril o kardinálovi Tomáškovi, ktorého vraj mala zneužívať tajná cirkev na dosiahnutie svojich cieľov. Zaslanie kardinálovho listu vláde a hlavne jeho obsah považoval za udalosť, „která má v posledních desetiletích stěží obdoby. (...) Je to dopis plný zkreslování pravdy, vážných dezinformací, pomluv církevní – a nejen církevní – politiky státu. (...) Vláda byla proto nucena s politováním, ale velmi jednoznačně a kategoricky dopis odmítnout.“ Na druhej strane chcel M. Lúčan v mene vlády ČSSR poukázať, že „cesta kupředu nevede přes různé nátlakové akce, tím méně ultimáta. Cesta kupředu vede přes seriózní dialog“. Znakom dialógu mali byť ohlásené ústupky v cirkevnej politike štátu. Pred ich zverejnením ich prebralo a odsúhlasilo Predsedníctvo ÚV KSČ. Nebolo v nich nič veľkodušné, lebo už v prerokovanej správe sa konštatovalo, že v „současné době dozrála potřeba řešit některé aktuální otázky“ cirkevnej politiky. Boli to nutné ústupky, ktorých nebolo veľa, ale mali slúžiť na „zalepenie očí“.

Stretnutie s kňazmi

Posledným z krokov vlády, ktorými chcela šíriť vlastnú interpretáciu kardinálových listov, boli stretnutia všetkých duchovných v ČSSR. Prostredníctvom okresných národných výborov (ONV) sa mali uskutočniť v dňoch 23. až 27. 5. 1988. Termíny sa však nepodarilo dodržať a niektoré sa presunuli na neskoršie. Na stretnutia sa dával veľký dôraz, lebo okrem pozvaných kňazov sa na nich zväčša zúčastnil cirkevný tajomník s podpredsedom ONV. Na Slovensku sa z 1 101 duchovných na stretnutiach zúčastnilo 925. Takmer 20 % duchovných neprišlo. Menšia časť svoju neúčasť aj ospravedlnila. Ostatní neprítomní stretnutie ignorovali.

V diskusiách vystúpilo 253 duchovných. Na okresných stretnutiach sa vyskytli aj hlasy, ktoré priamo podporovali požiadavky kardinála Tomáška, poukazujúce na náboženskú neslobodu v ČSSR. Farár v Senci Imrich Végh vystúpil v diskusii s názorom, že v ČSSR existuje 40 rokov náboženská nesloboda. Kaplán Chyla z Námestova, kňazi Rudolf Baláž z Turčianskeho Petra a Martin Čabák zo Slovenského Pravna vyslovili podporu kardinálovým požiadavkám a jeho konaniu a negatívne sa vyjadrili k stanovisku vlády ČSSR. Prítomní kňazi prejavili súhlas s ich verejnými stanoviskami potleskom. Následne najaktívnejších kňazov, ktorí vyjadrili svoj názor počas stretnutia, rozpracovávala ŠtB. Spišský kapitulný vikár Štefan Garaj odvážne a verejne pomenoval to, čo si väčšina kňazov iba myslela, ale bála sa vypovedať nahlas. Spomenul, že kňazi nemôžu zaujať postoj k stanovisku vlády, lebo oficiálne nepoznajú list kardinála. Ďalej zdôraznil, že „ak prijatia [na ONV] majú byť pokusom o izoláciu kardinála Tomáška, tak duchovní RKC nemôžu mlčať a postavia sa za neho ako za najvyššiu cirkevnú autoritu u nás“. Podobný názor prezentoval aj Vincent Zonták z Trstenej pri Hornáde, ktorý sa vyslovil, že „ak by sa mali útoky na kardinála Tomáška opakovať, nezúčastní sa v budúcnosti žiadneho prijatia na ONV. Zdôraznil, že ak sa má uskutočniť dialóg medzi RKC a Čsl. štátom, tak len ako rovný s rovným“. Našli sa však aj takí, ktorí „potvrdzovali svoje lojálne postoje k nášmu socialistickému zriadeniu a plnú podporu budovateľského úsilia a iniciatíve pracujúcich pri ďalšom rozvoji našej spoločnosti“.

Štát si spoločnými stretnutiami opätovne otestoval atmosféru medzi kňazmi. Tí, ktorí nechceli prísť na stretnutie, neprišli. Niektorí prítomní sa aj verejne ozvali.

Hlbšie, ako sa zdalo

31-bodová podpisová akcia sa zapísala do histórie s niektorými superlatívmi: najväčšia počas obdobia komunizmu v ČSSR, najväčšia za náboženskú slobodu vo východnom bloku, najväčšia logistická akcia tajnej cirkvi... Prvý veľký impulz na podpisovanie petície sa začal veľmi nenápadne – v malých slovenských dedinkách na Orave. Bez ochoty a veľkodušnosti Oravcov by zrejme nevznikla najväčšia podpisová akcia za náboženskú slobodu. Tí však iba vyjadrovali svoju náboženskú neslobodu, ktorá sa odzrkadľovala aj v tom, že ich diecéza bola 38 rokov bez biskupa.

Podpisová akcia zasiahla do spoločnosti hlbšie, ako by sa mohlo zdať. Aj keď bola občiansko-náboženská, svojimi „hranami“ sa dotýkala spoločensko-politickej angažovanosti. Preto ju zo solidarity podpísali aj nekatolíci i neveriaci... Český disident, kňaz bez štátneho súhlasu Václav Malý celú podpisovú akciu počas návštevy Bratislavy pomenoval veľmi presne: „Dnes už aktivita tajnej cirkvi nestačí, cirkev musí vstúpiť do života spoločnosti.“ A to sa v skutočnosti aj stalo.

Dve udalosti v štáte ukázali postoj veriacich k štátu a, naopak, postoj štátu k veriacim. Kým podpisová akcia dala najavo, že v spoločnosti upadá strach a zvyšuje sa angažovanosť veriacich občanov, zásah polície počas Sviečkovej manifestácie pre zmenu zvýraznil postoj štátu k samoudeľovaniu si slobody občanmi.

Podpisová akcia nespôsobila rozpad cirkevnej politiky štátu, aj keď jej spôsobila vážne trhliny. Nepriniesla signatárom vonkajšiu slobodu, ale určite mala pre nich hodnotu vnútornej slobody. Veľkosť podpisovej akcie nemožno vnímať iba v množstve podpisov, ktoré bolo veľmi veľké, ale v osobnej odvahe jednotlivca, ktorý sa svojím podpisom zbavoval strachu. Prekonať strach znamenalo v normalizačnej spoločnosti odvážne vykročiť do neznáma, aj keď vtedy nikto nevedel, kedy sa totalitný režim skončí. V tom bolo prítomné vanutie Ducha a víťazstvo nad vlastným strachom. Niekde tu sa začala absolútna porážka totalitného komunistického režimu.

Foto: Wikimedia



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo