KULTUREVUE: Definitívna rehabilitácia Pia XII.?

Osobnosť pápeža Pia XII. dodnes sprevádzajú obvinenia a nejasnosti, pokiaľ ide o jeho angažovanosť za záchranu Židov a mlčanie počas 2. svetovej vojny. Raz a navždy sa tieto pochybnosti pokúša vyvrátiť spisovateľ a investigatívny novinár Gordon Thomas vo svojej knihe Pápežovi Židia.

Krátko po vojne, teda ešte počas svojho života, sa Pius XII. tešil rešpektu zo strany židovskej komunity. Dôvodom bola tajná mnohostranná pomoc, ktorá bola z jeho nariadenia poskytovaná rímskym Židom počas nemeckej okupácie, ale aj prejavy odsúdenia voči sofistikovanému vyhladzovaniu Židov zo strany nacistov. Takéto odsúdenie, aj keď len nepriame, je badateľné aj v jeho rozhlasovom posolstve pri príležitosti vianočných sviatkov roku 1942, kde okrem iného povedal, že „stovky tisícok tých, ktorí nie vlastnou vinou a výlučne kvôli svojej národnosti alebo rase, boli odsúdené na smrť alebo postupne ničené“.

Naozaj Hitlerov pápež?

Tento obraz pápeža ako „obrancu Židov“ sa na začiatku 60. rokov zmenil do podoby „Hitlerovho pápeža“ po vyjdení rozporuplnej divadelnej hry Rolfa Hochhutha „Námestník. Kresťanská tragédia“ (Der Stellvertreter. Ein christliches Trauerspiel). Podobne negatívne ako Hochhuth – údajne na základe detailného výskumu vatikánskych archívov – vykreslil Pia XII. vo svojej knihe „Hitlerov pápež“, ktorá v roku 2008 vyšla v českom preklade, aj spisovateľ a žurnalista John Cornwell.

"Gordon Thomas, vierovyznaním protestant, knihou Pápežovi Židia dokazuje, že Pius XII. nebol nemým svedkom nacistických krutostí, ale pri záchrane tisícov Židov aktívne pomáhal."

Zdieľať

V diele Pápežovi Židia s podtitulom Vatikánsky tajný plán na záchranu Židov pred nacistami sa však Gordon Thomas, vierovyznaním protestant, pokúša naopak s konečnou platnosťou dokázať, že pápež Pacelli nebol nemým svedkom nacistických krutostí, ale pri záchrane tisícov Židov aktívne pomáhal. Aj on svoje závery opiera o výskum prameňov, ktoré boli čiastočne zverejnené vo vatikánskych archívoch, hoci na ich úplné sprístupnenie bude potrebné si ešte niekoľko rokov počkať. Jeho sekundárne zdroje tvoria napríklad denníky sestry Pasqualiny, ktorá pôsobila ako pápežova gazdiná až do jeho smrti, a ktorá je považovaná za jednu z hlavných koordinátoriek Piových záchranných intervencií.

Pramene

Vďaka rozhovorom so žijúcimi pamätníkmi a ich príbuznými približuje Thomas aj príbehy ľudí, ktorí boli priamymi svedkami pápežovho úsilia. Čitateľovi sa usiluje predstaviť sieť skupín, ktoré v tom čase vzájomne spolupracovali v mene spoločného cieľa. Okrem sestry Pasqualiny a ďalších členov pápežskej domácnosti ide o príslušníkov tzv. čiernej aristokracie (talianskych šľachticov pohybujúcich sa z titulu príslušnosti k starobylému rodu na pápežskom dvore), členov miestnej židovskej komunity či lokálnych biskupov a kňazov. Venuje sa osobám, akými boli napríklad Israel Zolli, niekdajší hlavný rímsky rabín, ktorý neskôr konvertoval na katolicizmus, Herbert Kappler, šéf rímskeho gestapa alebo lekár Giovanni Borromeo, riaditeľ nemocnice Fatebenefratelli, ktorá počas nemeckej okupácie ukrývala veľký počet Židov.

Gordon Thomas v knihe podáva dôkazy, že Pius XII. pre ohrozené skupiny osôb nechal v Ríme sprístupniť cirkevné budovy, kláštory (vrátane klauzúrnych) a konventy, vďaka čomu sa približne tri štvrtiny Židov žijúcich v Ríme podarilo zachrániť. Podobné aktivity vyvíjal aj skrz spoluprácu s lokálnymi biskupmi v iných častiach Talianska a v ďalších európskych štátoch. 

Kniha hovorí napr. o vyše 2000 členoch židovskej komunity v Maďarsku, ktorí dostali Vatikánom pripravené dokumenty identifikujúcich ich ako katolíkov, resp. o mnohých nemeckých Židoch, ktorých sa podarilo zachrániť ich prevozom do Ríma. Za tieto a mnohé iné aktivity si pápež od samotného Hitlera vyslúžil prezývku "milovník Židov". Vtedajší židovskí predstavitelia vrátane vrchného rabína v Jeruzaleme hovorili, že ľudia Izraela nikdy nezabudnú, čo pápež a jeho vyslanci "robia pre našich nešťastných bratov a sestry v tejto najtragickejšej hodine". Tento výrok bol citovaný židovskými novinami naprieč Britániou a Amerikou. 

Pius XII. ako prezieravý diplomat

O odpoveď sa autor usiluje aj v prípade otázky, prečo Pius XII. nevystúpil rázne s odsúdením nacizmu a nacistických zločinov počas vojny, keď o nich vedel. Patril však medzi osnovateľov encykliky svojho predchodcu Pia XI. Mit brennender Sorge, ktorá bola namierená ostro práve proti ideológii národného socializmu. V tejto súvislosti cituje výrok Harolda Tittmana, vojnového amerického chargé dʹaffaire pri Svätej stolici. Ten v roku 1961 počas rozlúčkovej slávnosti reprodukoval slová, ktoré mu mal pápež povedať ma margo svojho mlčania: „Keby som bol menovite odsúdil nacistov, ako ste si to želali, a Nemecko by vojnu prehralo, Nemci by cítili, že som prispel nielen k porážke nacizmu, ale samotného Nemecka... Nemohol som si dovoliť stratiť toľko veriacich. Po druhé, keby som bol menovite odsúdil nacistov, musel by som vzhľadom na spravodlivosť urobiť do isté s boľševikmi, ktorých zásady sú prekvapujúco podobné. Nežiadali by ste ma, aby som povedal takéto veci o spojencoch, ktorí boli angažovaní v smrteľnom zápase na vašej strane.“

Thomasovu knihu podľa správ veľmi uvítal aj Vatikán. Britský producent a spolupracovník BBC Allan Jewhurst podľa nej plánuje nakrútiť dokumentárny film a možno k tomu získa aj špeciálny prístup do vatikánskych archívov. 

Marián Sekerák

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo