KÁZEŇ JURAJA VITTEKA: Boží bozk, ktorý uzdravuje

V rozprávke o čarodejníkovi z krajiny Oz sa malá Dorothy stretáva s dobrou čarodejnicou severu. Pred nebezpečnou cestou k čarodejníkovi Oz, ktorú má Dorotka absolvovať a ktorá v nej vyvolávala obavy a strach, dáva dobrá čarodejnica Dorotke na cestu dar. Pobozká ju na čele. 

Tento voňavý a príjemný bozk Dorotka cíti na čele stále. Chutí, ako chutili bozky jej mamy, boli voňavé a upokojujúce. Čarodejnica jej vysvetľuje: „Tomu, kto má na čele môj bozk, nebude nikto schopný ublížiť.“

Naše rany

Kto z nás už kdesi v hĺbke srdca nezakúsil túžbu po takomto bozku, ktorý by nás urobil nezraniteľnými? Zatúžime po ňom hlavne vtedy, keď nás niekto alebo niečo zraní. Koľko zranení máme v srdci, v duši, v mysli, v emóciách, v podvedomí! Kto z nás sa necítil v živote pokorený, zranený, ublížený? Ohováranie, posudzovanie, osočovanie, ale aj obyčajné napomenutie nás často zbavuje pokoja, zpochybňuje našu hodnotu a pod. Strata milovanej osoby, ťažká choroba, sklamanie v láske, to všetko ľuďom dokáže zlomiť srdce. Poníženia ľudskej dôstojnosti, telesnej integrity, dobrého mena a cti dokážu človeka poriadne doráňať. Koľko detí je zranených nedostatkom lásky svojich rodičov, od ktorých sa im mnohokrát namiesto lásky dostane poníženia, obviňovania, spochybňovania a niekedy i bitky. Nevďačnosť tiež často vrýva hlboké rany do sŕdc rodičov, vychovávateľov, pedagógov. Koľko nepochopeného, nepovšimnutého utrpenia sa skrýva v ľudských srdciach. Koľko komplexov, slabostí, neschopnosti prinášajú so sebou všetky tieto zranenia.

„Ale kto dokáže dať taký bozk, aby sa v ňom pochovali všetky zranenia a vyliečili všetky zlomené srdcia?“

Zdieľať

Ale popri tomto všetkom najväčšími ranami na dušiach sú ich vlastné viny, poklesky, slabosti, pády... Výčitky svedomia, hnev na seba samého sú často tými najväčšími trýzniteľmi samoty nášho vnútra. Každé naše naviazanie na ľudí, na naše dielo, na našu kariéru či majetok, to všetko človeka vnútorne zväzuje, zotročuje, zraňuje a degraduje. K tomu všetkému môžeme pridať zrútenia vlastných predstáv a očakávaní, sklamania, smútok zo všetkých zmarených nádejí. Koľko bolesti spôsobujú potom pliagy ako alkohol, drogy a iné. Väčšina si takéto zranenia neprizná ani sama pred sebou. A predsa po tomto svete chodia milióny ľudí z ranami vo svojom vnútri a starostlivo ich skrýva za svoju suverenitu, niekedy aroganciu. Často najviac bolia tie najskrytejšie, nepochopené rany. A predsa, vo všetkých týchto a mnohých ďalších biedach ľudského života sa človeku zdá byť bozk, ktorý ochráni pred každým zranením, ako rozprávková nesplniteľná túžba. Človek však kdesi v hĺbke cíti, že ten bozk je symbolom lásky, ktorá jediná dokáže uzdraviť. Ale kto dokáže dať taký bozk, toľko lásky a nehy, aby sa v ňom pochovali všetky zranenia a vyliečili všetky zlomené srdcia?

Rany Víťaza

Na Veľký Piatok nám v liturgii slova zazneli Izaiášove proroctvá o Božom Služobníkovi. Prorok o ňom hovorí: „Jeho rany nás uzdravili.“ Apoštol Peter, svedok Kristových utrpení, tieto slová vzťahuje na Krista a nadšene volá: „Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili.“ Hovorí sa, že pre bratov evanjelikov je Veľký Piatok najväčším sviatkom a pre katolíkov Veľkonočná Nedeľa. V skutočnosti sa tieto dve tajomstvá, tajomstvo Smrti a tajomstvo Zmŕtvychvstania, nedajú oddeliť. Ježiš aj po Vzkriesení ukazuje svojim učeníkom rany. Rany, ktoré sú oslávené.

Pri obradoch Veľkého Piatku sme použili v Senci kópiu kríža sv. Františka prinesenú priamo z Assisi. Tento tzv. kríž sv. Damiána, namaľovaný niekedy okolo roku 1 100 v byzantskom štýle, je zaujímavý tým, že má vo svojom zobrazení nielen Ježišovu zraniteľnosť, bolesť a rany, ale zároveň aj vyrovnaný pokoj v tvári víťaza, je to Christus triumphans, Kristus-víťaz. V dejinách Cirkvi nachádzame u mnohých umelcov záľubu práve v takomto zobrazovaní kríža. Tieto dve tajomstvá patria totiž spolu. Preto dnes, na Veľkonočnú vigíliu, je nanajvýš vhodné hovoriť o Kristových ranách, ktoré nás uzdravili. Po Ježišovom Vzkriesení sa jeho rany stávajú vôňou lásky, ktorá uzdravuje. Ježišove oslávené otvorené rany sa stávajú prameňmi uzdravenia, živej vody, ktorá je liekom na všetky naše rany. Vzkriesený Ježiš svojím učeníkom ukázal svoje rany: „Povedal im: „Pokoj vám!“ Ako to povedal, ukázal im ruky a bok.“

„Ježišove oslávené otvorené rany sa stávajú prameňmi uzdravenia, živej vody, ktorá je liekom na všetky naše rany.“

Zdieľať

Žijeme v spoločnosti, ktorá je takmer celá založená na súťaži. Stále sme konfrontovaní s očakávaniami, akí by sme mali byť. A keď chceme mať úspech v živote, musíme zodpovedať týmto očakávaniam. To, čo zaváži v našom svete je: byť silný, mať dobré argumenty, byť si istý tým, čo robím, mať vždy odpoveď na všetky otázky... Často sa toľko znepokojujeme nad tým, čo si druhí myslia o nás... V tej alebo onej chvíli všetci nosíme masky. Vieme, čo robiť, aby sme urobili dobrý dojem, ako z niečoho vyviaznuť. Máme potrebu obliecť si brnenie, aby sme boli lepšie pripravení na možné útoky. Boh však „prednostne“ vstupuje touto bránou zraniteľnosti. Zraniteľnosť je niečím pekným. Deti sú zraniteľné. Máme radi malé deti, lebo u nich nie je nič dvojaké, nemajú masky. Ešte nemajú všetky svoje mechanizmy, aby sa obrnovali. Osoby, ktoré sú nezraniteľné, nie sú nikdy sympatické. Niekoho, kto je nezraniteľný, môžeme obdivovať, ale je nemožné milovať ho. Krása lásky spočíva práve v tom, že môžeme byť zraniteľní. Druhým dôvodom je, že sme povolaní nasledovať Krista. A stať sa zraniteľným bola práve cesta, ktorou išiel Kristus. Keď Ježiš zomiera na kríži, je to vrcholný bod tejto zraniteľnosti. Kristus je tiež najlepším príkladom, prečo sa táto zraniteľnosť stáva silou, ktorá je mocnejšia ako to, čo sa zdá mocné pre svet. Prísť odzbrojene pred svet, svedčí o obrovskej sile, o obrovskej slobode. Nie je možné nasledovať Krista bez toho, aby sme sa stali zraniteľnými. Vo chvíli, keď dovolíme našu vlastnú zraniteľnosť, v tej chvíli sa všetko zmení... Apoštol Pavol to formuluje veľmi výrazne „Lebo keď som slabý, vtedy som silný.“ (2 Korinťanom 12,10)

Noc Božieho bozku

Dnešná noc je nocou vysluhovania krstu, birmovania, Eucharistie. Všetky tieto sviatosti sú akoby prívodnými kanálmi živej vody milosti, ktorá sa rozlieva na veriacich všetkých čias. Nádobou na načieranie tejto uzdravujúcej sily vychádzajúcej z Ježišových rán je viera a dôvera. Panna Mária, hoci bez hriechu a plná milosti, objímala Ježišove rany, a jej bozky celé od krvi, boli vôňou lásky, ktorú samospravodliví nikdy nepochopili. Tieto bozky lásky, vône Ježišovej milosti, ju totiž uchránili pred akoukoľvek poškvrnou hriechu. V rozprávke o krajine Oz tomu, kto má na čele bozk Dobrej čarodejnice, nebude nikto schopný ublížiť. Kiež by sme aj my zakúsili vo viere takýto Boží bozk, oslobodzujúcu Božiu lásku. Kiež by sme zakúsili, ako sa môžu všetky naše rany i naše hriechy premeniť v Ježišových ranách na vôňu lásky, odpustenia a pokoja, ako čítame v Dialógu sv. Kataríny Sienskej: „Chcem teda, aby ste sa primkli k otvorenému boku Božieho Syna, ktorý je otvoreným pokladom, plným vône, aby sa vám i hriech stal voňavým.“ Všetci svätí sa stali takouto vôňou v Cirkvi.

Odovzdajme Ježišovi všetky naše rany spôsobené našimi hriechmi alebo hriechmi iných. Povedzme mu o nich, aj o tých najbolestnejších, najskrytejších, najzahanbujúcejších, vyžalujme mu ich v dôvere. Jediné, čo potrebujeme, je dôvera. Jediné, čo nám môže byť dnes prekážkou uzdravenia je nedôvera alebo naopak presvedčenie, že takéto uzdravenie nepotrebujeme.

Juraj Vittek
Farár-moderátor v Senci, moderátor Komunity Oratória svätého Filipa Neriho

Foto: isifa.com, wikimedia.org

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo