Staňte sa aj vy naším podporovateľom,  aby tu Postoj mohol byť aj budúci rok. A k Vianociam od nás dostanete špeciálne tlačené vydanie Postoja.

Keď pred siedmimi rokmi ukončil kariéru, odišiel trénovať do zahraničia. Teraz sa vrátil a slovenskému tenisu chce pomôcť ako nový kapitán daviscupového tímu. Jeden z najúspešnejších tenistov našej histórie hovorí o tom, ako vyzerali tréningy a zápasy s kamarátom Rogerom Federerom, prečo nemáme hráča v najlepšej stovke rebríčka, aj o tom, čo hrozí, keď sa v športe stratí rešpekt k autorite.
 

Keď vás nedávno vybrali za kapitána daviscupového tímu, priznali ste, že ste si po oznámení tejto informácie trochu poplakali...

Splnil sa mi sen. Bolo to pre mňa emotívne, podobne, keď som sa ako hráč lúčil s Davis Cupom. Je to môj návrat k reprezentácii a vôbec k slovenskému tenisu, keďže som po skončení kariéry odišiel trénovať do zahraničia. Môžem teraz opäť pomôcť národnému tímu a pokúsiť sa vrátiť Slovensko do svetovej skupiny.

Čím to bolo, že ste vždy mali k Davis Cupu a reprezentácii taký silný vzťah?

Myslím, že aj vďaka výchove. Reprezentovať bola pre mňa česť a takisto jediná možnosť, ako sa ukázať doma pred našimi divákmi. V Davis Cupe sa mi hralo vždy ľahšie, pretože som bojoval za tím, čo ma odbremenilo od psychickej záťaže a necítil som na seba taký tlak ako na turnajoch, kde som hral iba sám za seba. Asi mi rodičia vybrali zlý šport a mal som byť hokejista alebo futbalista, pretože milujem tímové súťaže (úsmev).

Niektorí tenisti berú súťaženie za krajinu ako nepríjemnú povinnosť a niekedy dajú radšej prednosť individuálnemu programu.

„Asi mi rodičia vybrali zlý šport a mal som byť hokejista alebo futbalista, pretože milujem tímové súťaže.“ Zdieľať

Viem to pochopiť. Nikde nie je povedané, že každý musí byť ako Hrbatý a chcieť reprezentovať. Minimálne, ak tenista môže, by však mal z času na čas prísť pomôcť národnému tímu. V budúcnosti sa mu to môže v dobrom vrátiť. Ľudia totiž vedia oceniť, že ste hrali za krajinu.  Aj mne to niekedy v nabitom turnajovom kolotoči bralo čas a energiu. Dva-tri týždne po odohraní daviscupového stretnutia som bol nepoužiteľný, prehrával som aj zápasy na turnajoch. Ale vedel som, že raz tu chcem ostať žiť a možno sa stať aj kapitánom. Ochota hrať za reprezentáciu mi k tomu teraz dopomohla.

Čo bude v pozícii kapitána daviscupového tímu vašou prioritou?

Chcel by som, aby ľudia opäť začali chodiť viac na tenis. Rovnako chcem, aby mali hráči z reprezentovania radosť, aby bojovali a vytvorili sme podobne dobrú partiu ako v mojich časoch. To následne môže priniesť aj výsledky. Súčasné mužstvo má na to, aby bolo vo svetovej skupine.

Čo všetko vlastne zahŕňa práca daviscupového kapitána?

Je to najmä o komunikácii s hráčmi. Tím a dôvera sa musia budovať počas celého roka, nielen v priebehu dvoch-troch týždňov, keď sa pripravujeme na samotné zápasy. Budem ich sledovať na turnajoch počas sezóny a chcem im byť k dispozícii.

Po februárovej nečakanej prehre s Maďarskom preniklo do médií napätie zvnútra tímu. Hovorilo sa, že váš predchodca Miloš Mečíř bol príliš dobrácky typ, aby bol schopný riešiť konflikty v mužstve. Ste pripravený na takéto situácie?

Miloš bol super kapitán. Zhodou okolností mal väčšinu času pod sebou hráčov, ktorí boli nekonfliktní, dobre sme sa poznali aj z iných turnajov, na ktorých sme sa schádzali počas roka. Súčasná generácia je trochu odlišná, nestretávajú sa mimo reprezentácie často, takže tie vzťahy sú iné. Demokracia je fajn, pokiaľ má určité mantinely. Ak sa prekračujú, musí niekto urobiť poriadok. Onedlho budeme mať s chlapcami prvé stretnutie a chcem, aby sme si nastavili určité pravidlá, podľa ktorých sa budeme riadiť.

Hlavnou postavou spomínaných konfliktov bol Martin Kližan. Nedávno ste potvrdili, že s ním budete na pár mesiacov trénersky spolupracovať. Zvládnete jeho ťažkú povahu?

Martin ostane taký, aký je, treba ho akceptovať. Nevadí mi, ak povie veci otvorene, chce to len trochu zmeniť štýl a nesmerovať ho. Na škodu je skôr občas jeho myslenie, keď priveľmi lieta v oblakoch, a to sa budem snažiť obrúsiť.

Federer je nesmrteľný aj vďaka zhode okolností

Pred pár týždňami vás uviedli do tenisovej siene slávy. Väčšinou sa táto pocta dostane športovcom vo vyššom veku. Necítite sa tam v 39 rokoch primladý?

To áno. Na druhej strane, povedzme si otvorene, Slovensko nemá toľko adeptov, z ktorých by mohlo každoročne niekoho vyberať do siene slávy. Možno to ale tiež dokazuje, že som v tenise skutočne niečo dosiahol, a veľmi si to cením.

Po skončení hráčskej kariéry ste odišli do Turecka. Čo bolo vašou prácou?

V podstate som im pomáhal zakladať celý systém. Trénovanie či práca s hráčmi tam bola úplný „hurá systém“ a chýbala im koncepcia. Mal som na starosti skupinu niekoľkých hráčov aj trénerov. Zo začiatku bola trochu skepsa, no už po roku sa ukazovali prvé výsledky, hráči sa posúvali v rebríčkoch dopredu. Hoci som nemal nijakú oficiálnu funkciu, pomáhal som aj tureckému daviscupovému tímu od komunikácie s hráčmi až po samotnú tréningovú prípravu. Veľa som sa naučil z trénerskej činnosti a chcem z toho teraz ťažiť.

Nelákalo vás od začiatku trénovať niektorého z top hráčov na okruhu?

Mal som nejaké ponuky, no chcel som byť pánom svojho času, čo mi práca v Turecku umožnila. Tréner vrcholového hráča mu musí prispôsobovať svoj program, chodievať s ním na turnaje a nemôže si nič dopredu plánovať.

Ako sa zmenila starostlivosť o top tenistov oproti minulosti?

Je to obrovský rozdiel. Už len v začiatkoch a na konci mojej kariéry bola kvalita starostlivosti úplne odlišná. Keď som začínal, na turnaje chodieval s hráčom maximálne tréner, možno jeden či dvaja top tenisti mali aj kondičného trénera. O vlastnom fyzioterapeutovi nikto ani nechyroval. Dnes chodia s hráčmi na turnaje realizačné tímy, niektorí majú dokonca svojich psychológov. Starostlivosť o hráča sa vylaďuje do najmenších detailov. Tenisti z prvej päťdesiatky rebríčka majú okolo seba minimálne dvoch-troch ľudí.

Čo najvýraznejšie sa zmenilo v tenise z herného hľadiska?

Určite najmä technika hry. V mojich začiatkoch boli medzi najlepšou stovkou hráči, ktorí mali vo svojej hre výraznú slabinu alebo technický nedostatok. Neskôr sa to eliminovalo, po technickej stránke sa kvalita úderov vyrovnala a hra od základnej čiary sa značne zrýchlila. S príchodom Federera sa začali viac využívať uhly, rotované údery a hráči sa zamerali na celodvorcové poňatie hry. Ďalším výrazným faktorom je pohyb. Dnešní tenisti sú hotoví atléti, dokážu využívať došmykovanie k loptám, čo na začiatku mojej éry bolo nemysliteľné. Väčšine z nich nerobí problém striedanie povrchov alebo zmena podmienok, ktorým sa dokážu rýchlo prispôsobiť.

Čo chýba hráčom z druhej päťdesiatky rebríčka oproti tým z prvej desiatky?

Hráč z vrcholu rebríčka dokáže v zápasoch rozlíšiť osem z desiatich kľúčových momentov a získať ich pre seba. Tým nižšie postaveným sa to podarí vycítiť možno v šiestich či piatich prípadoch. Ten rozdiel je o zopár loptičkách v zápase, ktoré ho rozhodujú. Technikou či úderovo sú dnes tenisti z prvej stovky absolútne vyrovnaní. Faktorom, ktorý rozhoduje, je hlava.

Ktorého z top hráčov súčasnosti sledujete najradšej?

Asi sú to pre mňa stále Federer, Nadal, Djokovic. Tá staršia generácia má niečo do seba. Je to aj tým, že som ich poznal a odohral s nimi niekoľko zápasov. Zatiaľ ma z mladšej generácie tenistov nikto výrazne neoslovil.

Roger Federer pridal v uplynulej sezóne na svoje konto ďalšie dva grandslamové tituly. Ako to, že dokáže v tridsiatich šiestich rokoch s prehľadom porážať mladších súperov?

Je to určite aj vďaka zhode okolností. Ročníky 1980 – 1990 boli veľmi slabé a nenastala výmena generácií. Až teraz nastupuje nová vlna tenistov, ktorá bude silná. V tejto sezóne kvôli zraneniam absentovali viacerí favoriti. To všetko Rogerovi hralo do karát, nebol tam takmer nikto, kto by ho bol schopný poraziť.

Čiže to ani tak nie je dôsledok jeho fenomenálnosti?

„Technikou či úderovo sú dnes tenisti z prvej stovky absolútne vyrovnaní. Faktorom, ktorý rozhoduje, je hlava.“ Zdieľať

Nie, určite to neznižuje jeho výnimočnosť. Ale pravdou je, že v generácii tenistov, ktorí dnes majú 25 – 33 rokov, chýbajú silní hráči. Vlani som videl štatistiku, podľa ktorej bolo v prvej stovke až okolo 75 percent tenistov nad tridsať rokov, čo je z dlhodobého hľadiska absolútne uletené. To sa v histórii ešte nestalo. Roger je tenisovo nesmrteľný vďaka svojej fenomenálnosti, no takisto aj preto, že dokázal využiť absenciu náročných súperov.

Federera ste dokázali zdolať dvakrát, Nadala trikrát a ako jeden z mála máte s nimi pozitívnu zápasovú bilanciu. Čo rozhodlo, že ste ich vo vzájomných súbojoch dokázali poraziť?

Najmä to, že som hral veľmi rýchlo, diktoval tempo a nepustil ich k tomu, aby ma dostali pod tlak. Rovnako ako v zápasoch Davis Cupu som sa vedel v týchto dueloch viac uvoľniť, pretože som si uvedomoval, že nemám čo stratiť. Nemal som strach a chcel som ukázať, čo viem.

S Federerom ste zvykli aj trénovať. Ako si na to spomínate?

Keď bol mladší, tréning často skončil skôr, ako mal, pretože Roger bol naštvaný, keď sa mu nedarilo a prehrával. Keď zmenil svoje myslenie, prišiel obrovský progres. Na jeho príklade krásne vidieť, ako veľmi ovplyvňuje hlava to, čo nakoniec hráč v tenise dokáže.

Radili ste mu v niečom?

Jemu sa ťažko niečo radilo, keďže bol taký talentovaný. Jediné, čo som mu povedal, bolo, že musí viac makať. Hovorieval som mu: „Roger, keby som ja mal tvoj talent a spojil ho so svojou prácou, tak som svetová jednotka.“ Neskôr sám zistil, že tie štyri či päť hodín si musí na kurte odpracovať a kombinácia talentu a driny z neho následne spravila nesmrteľného.

Vás často označovali ako tvrdého pracanta, ktorý bol ochotný tréningu venovať množstvo času. Čo konkrétne to znamenalo?

Každodenne som strávil na kurte štyri-päť hodín, niekedy aj viac. Ďalšiu hodinu či dve som venoval kondičnej príprave. V mojom prípade to inak nešlo. Bol som typ hráča, ktorý si údery musel vydrilovať do nemoty. Mojím talentom bolo, že som dokázal tréningom stráviť dlhé hodiny a veril som, že vďaka tomu budem dobrý. Keď som z tréningu „necítil údery“, ovplyvnilo to aj moje zápasy. V istom období hernej krízy ma otec nahovoril na športového psychológa. Ten po troch sedeniach povedal: „Ty žiadneho psychológa nepotrebuješ, pretože mu nikdy nebudeš veriť. Dôveruješ jedine svojej práci a tvojou psychológiou je spoliehať sa na tréning, ktorému dávaš všetko.“

Chýba dnešným talentovaným tenistom podobná vôľa tvrdo trénovať?

Skôr je problémom, že neboli odmala vedení k tomu, že talent nie je všetko. V mladšom veku nebol nikto, kto by im to vysvetlil a donútil ich k tvrdšiemu tréningu. Keď v detstve trénujú napríklad hodinu a pol, neskôr sa im zdá priveľa, ak majú na kurte stráviť tri hodiny. Mnohí rodičia hovoria, že deti netreba tréningom „prepáliť“. Samozrejme, pri malých deťoch je to pravda, avšak v štrnástich rokoch by už mal tenista zvládať tri-štyri hodiny tréningu. Iná cesta nie je. Nie každý na to má, ale ak chcem raz patriť medzi najlepších, musím byť ochotný robiť niečo navyše.

Rodič má na tréningy chodiť, no nezasahovať

V mužskej časti už dlhšie obdobie nemáme tenistu, ktorý by sa pravidelne držal v prvej stovke rebríčka, prípadne zaznamenal výraznejšie úspechy. U žien sa nám to darí častejšie, viaceré z nich ako Dominika Cibulková či Magdaléna Rybáriková sa vedia presadiť aj medzi najlepšími. Prečo je taký rozdiel medzi slovenskými tenistami a tenistkami?

V prípade dievčat patrí slovenská tenisová škola medzi najlepšie. Učia sa rýchlemu, aktívnemu tenisu, ktorý je dnes moderný. Dokážu sa tak ľahšie presadiť.

Mužský tenis je fyzicky aj mentálne náročnejší, je tam väčšia konkurencia. V prístupe k tréningu chlapcov momentálne zaostávame. Používame rôzne metódy a koncepcie, aby sme ich nepreťažili. Samotný Federer však povedal, že pokiaľ tenista neodohrá v tréningoch milión forehandov a backhandov, nikdy nebude patriť k špičke. Rozdiel medzi našimi a zahraničnými juniormi je veľký. Zaspali sme dobu, najmä čo sa týka dôrazu na techniku úderov už v detskom veku. Keď potom tieto deti prídu v tínedžerskom veku na turnaje medzinárodnej úrovne, tak zaostávajú, prehrávajú a to následne ovplyvňuje ich psychiku.

Kde je zárodok problému? Je to chyba trénerov?

Ťažko sa mi to hodnotí. Myslím, že ide o kombináciu viacerých faktorov. Tréneri to možno často sami nevedia, pretože ani im to nemal kto vysvetliť alebo názorne ukázať. Chýba im možno tiež väčšie sebavzdelávanie a schopnosť vidieť štandardy, ktoré už fungujú vo svete.

Čo je najväčšia výzva vo výchove tenisovej mládeže?

Rodičia by mali viesť deti k väčšiemu profesionalizmu. Často majú peniaze, strčia dieťa trénerovi a čakajú, že sa vychová samo. Ja sám svojej šesťročnej dcérke platím trénera, ale vždy, keď sa dá, som na jej tréningu, sledujem ju a ona to cíti. Dieťa musí vidieť, že samotní rodičia majú záujem o to, aby sa zlepšovalo. Nemá tam len sedieť a sms-kovať, ale prežívať tréning s ním. Vtedy sa aj ono snaží a maká na sebe viac. Potrebuje niekoho, komu sa môže ukázať, s kým sa môže tešiť, keď sa mu darí, a naopak, mať vedomie, že je pri ňom niekto, kto ho podrží, ak mu to nejde alebo prehráva. Tým na nich vytvárame pozitívny tlak, učíme ich istej dôslednosti a tomu, že keď budú robiť v živote veci čo najlepšie, vráti sa im to.

Šéf českého tenisového klubu Sparta Praha a bývalý tenista Petr Luxa nedávno v rozhovore povedal, že rodičia zasahovaním do tréningového procesu vytvárajú tlak na trénerov. Hovoria im do práce, diktujú, s kým a ako by malo ich dieťa trénovať. Je podobný problém aj u nás?

Nepoznám situáciu dostatočne, počul som všelijaké názory. Súhlasím však s tým, že tréner má zodpovednosť a rozhoduje o tom, ako vyzerá tréning. Ak sa rodičovi nepáči, ako vedie jeho dieťa, môže ho vziať k inému. Tréner má určitú víziu a plán, tréningový proces má svoju postupnosť. Rodič tam má byť prítomný, avšak ako psychická podpora. Nemá sa miešať do trénovania. Ak sa mu niečo nezdá, môže sa s trénerom stretnúť po tréningu a vysvetliť si niektoré veci. Ak mu však rodič nebude dôverovať, nemôže to čakať od svojho dieťaťa. Je to rovnaký princíp ako v škole. Učiteľka musí byť autorita a neexistuje, aby ju rodič pred dieťaťom zhadzoval. Často počúvame, že deti sú nevychované, no vychádza to predovšetkým od rodičov. Ak rodič degraduje autoritu, robia to isté jeho deti.

Takisto v rozhovore spomínal prípady, keď rodičia príliš tlačia na deti, a tie, ak sa im nedarí, majú strach z ich reakcií.

„Často počúvame, že deti sú nevychované, no vychádza to predovšetkým od rodičov. Ak rodič degraduje autoritu, robia to isté jeho deti.“ Zdieľať

Samozrejme, nie je dobré, ak sa dieťa bojí a má v sebe strach. Na druhej strane, určitý tlak na deti byť musí. Stretávam sa s prípadom, keď mi rodič povie: „Prihlásil som syna na tenis, no on tam po čase nechcel chodiť, tak som ho nenútil.“ Lenže dobrým športovcom sa nemôže stať bez toho, aby bolo do tréningu aj trochu nútené. Rodič musí byť dobrý psychológ, aby vedel odhadnúť hranicu, pokiaľ môže na dieťa pritlačiť. Ak ich však chceme učiť sebadisciplíne, primeraný tlak je niekedy nevyhnutný.

Niektorým sa zdá, že tenis je športom pre deti bohatých rodičov, tí menej majetní sa obávajú, či si ho budú môcť dovoliť.

Určite niečo stojí, tak ako každý šport. Oproti hokeju je však stále lacnejší. Nestretol som sa s tým, že by šikovné dieťa muselo skončiť s tenisom kvôli nedostatku financií. Vždy sa dá nájsť cesta, mnohé kluby podajú rodičom pomocnú ruku, podporujú hráčov, ktorí majú perspektívu. Na Slovensku nie je talentov veľa, preto sa aj ony snažia postrážiť si dobrých hráčov. Aj pre nich je prestížou, ak sa neskôr presadí.

Čo môže byť pre deti okrem samotného športovania ďalším benefitom tenisu?

Je toho strašne veľa. Samostatnosť, disciplína, návyky pracovať a niečo budovať. Učí ich to, že veci neprichádzajú len tak z neba a je potrebné bojovať, aj keď sa prehráva. Počul som, že keď si veľké firmy z Wall Street majú vybrať medzi študentom so samými „áčkami“ a tenistom, ktorý možno nemal najlepšie známky, zvolia si tenistu, pretože vedia, že je naučený robiť rozhodnutia aj pod tlakom. A to nehovorím o výhodách pre zdravie, ktoré tenis a šport vo všeobecnosti prináša.

Foto – Profimedia a TASR/Jakub Kotian, Pavel Neubauer, Michal Svítok