Irán vs. Turecko: neutíchajúca rivalita na Blízkom východe

Irán vs. Turecko: neutíchajúca rivalita na Blízkom východe

Iránsky prezident Rouhání, turecký prezident Erdogan a ajatolláh Chámeneí na snímke zo stretnutia v roku 2015. Foto: irdiplomacy.ir

Na Blízkom východe je miesto pre jedného šacha alebo sultána, ale nie pre šacha a sultána.

Správy o tom, že vlády Iránu a Turecka dosiahli dohodu o sýrskom meste Idlib, ktoré je teraz v centre amerických záujmov, vynáša na svetlo vzťahy medzi dvoma najväčšími a najvplyvnejšími štátmi na Blízkom východe.

Ich súperenie sa datuje späť do polovice milénia vrátane jedenástich vojen a podľa slov Sonera Cagaptaya z Washington Institute dnes zostáva „najstaršou mocenskou hrou“ regiónu. Čo znamená súčasná dohoda a ako ovplyvní ich konkurencia budúcnosť regiónu?

Iránsky a turecký náprotivok sú pozoruhodné. Obe krajiny majú 80 miliónov obyvateľov (Egypt, tretia najrozľahlejšia krajina regiónu, má 96 miliónov obyvateľov). Obe krajiny sa môžu pochváliť starovekými civilizáciami, dlhou imperiálnou históriou, napätím s Ruskom a úspešným vyhýbaním sa európskemu kolonializmu. V moderných časoch sa každý z nich dostal po prvej svetovej vojne pod vládu nemilosrdných modernizátorov, po ktorých nasledovali ešte represívnejší islamisti.

Obe vlády pohŕdajú Západom, ale Irán je otvorene nepriateľský, zatiaľ čo Turecko formálne zostáva v NATO a zdanlivo sa snaží o získanie členstva v EÚ. Zdieľať

Súčasní lídri, iránsky ajatolláh Chámeneí a turecký Recep Tayyip Erdoğan požívajú takmer absolútnu moc a obaja sa horlivo snažia skrývať túto skutočnosť pod veľkým a hlučným aparátom volieb, parlamentov, kabinetov, zákonov a mimovládnych organizácií. Obaja sa usilujú viesť celé moslimské spoločenstvo, možno sa jedného dňa vyhlásia za kalifov. V ére tlmeného antisionizmu v arabských štátoch to dnes vynahradzujú Teherán a Ankara, pričom Iránska islamská republika hlasno popiera holokaust a Turecká republika prirovnáva Izraelčanov k nacistom.

V niekoľkých oblastiach Iránci pred Turkami viedli, ale neskôr ich Turci dohnali. Ajatolláh Chomejní sa dostal k moci v roku 1979 a Erdoğan v roku 2002. Irán má už veľmi dlho obrovské zásoby ropy a plynu, ale Turecko si nedávno vybudovalo pôsobivú ekonomickú základňu. Teherán rozmiestňuje svoje ozbrojené sily v zahraničí, vládne štyrom arabským hlavným mestám, zatiaľ čo Ankara stále bojuje s domácimi oponentmi, najmä s Gülenovcami a Kurdmi. Obe vlády pohŕdajú Západom, ale Irán je otvorene nepriateľský, zatiaľ čo Turecko formálne zostáva v NATO a zdanlivo sa snaží o získanie členstva v Európskej únii.

Chámeneího banditi zadržali amerických námorníkov na otvorenom mori, zatiaľ čo Erdoğan zadržiava rukojemníkov. Konšpiračné teórie, ktoré boli dlho iránskou výsadou, urobili za posledné dve storočia obrovské pokroky v Turecku, takže teraz sa môžu pochváliť tými najfantastickejšími špekuláciami v regióne. Obidvaja sa stali nadšenými spojencami venezuelského diktátora Nicolasa Madura. Ako hlava dlhšie zavedenej diktatúry si môže Chámeneí dovoliť relatívnu slobodu prejavu v porovnaní s Erdoğanovou obsedantnou túžbou po moci, vrátane toho, čo hovoria hráči basketbalu v Spojených štátoch, alebo toho, čo si myslia cestujúci prechádzajúci cez letisko v Istanbule.

Ich najvýznamnejšie rozdiely sa týkajú postojov ich občanov. Zatiaľ čo Chámeneí má podporu len u 15 percent obyvateľstva, Erdoğan môže rátať so 45 percentami, čo mu poskytuje legitimitu a dôveru, o ktorej môže Chámeneí iba snívať. Čiastočne to vyplýva z dlhého trvania existencie pod islamistickou vládou, čiastočne z rozdielov v príjme na obyvateľa, ktorý predstavuje v Iráne len 4 700 USD a naďalej stagnuje, oproti 10 700 USD v Turecku a stále sa zvyšuje.

Vývoj HDP v Turecku, Iráne a Egypte podľa údajov Svetovej banky. Zdroj: danielpipes.org

Kolaps iránskeho režimu je na dosah. To oslabuje islamizmus a povzbudzuje moslimov k tomu, aby vykročili k miernejšej a modernejšej forme svojho náboženstva. Väčšia popularita tureckej vlády a pokročilejšia verzia islamizmu jej poskytuje trvácnejšiu moc, čo z nej robí znepokojujúcejšieho dlhodobého protivníka. Blízky východ sa teda pravdepodobne stane svedkom veľkej zmeny, kde Irán bude na ceste k umiernenosti a Turecko sa stane najväčším nebezpečenstvom regiónu.

Blízky východ sa pravdepodobne stane svedkom veľkej zmeny, kde Irán bude na ceste k umiernenosti a Turecko sa stane najväčším nebezpečenstvom regiónu. Zdieľať

Bilaterálne vzťahy počas prvých rokov Erdoğanovej vlády (2002 – 10) prekvitali, keďže zdieľali islamistický svetonázor a nedôveru voči americkým záujmom v Iraku. Ale potom sa vzťahy zhoršili, v prvom rade preto, lebo obidva režimy sa snažili získať zahraničný vplyv a ako susedia sa nevyhnutne dostali do stretu. Ich najväčším, i keď nie jediným problémom bola vojna v Sýrii, kde Teherán podporoval šiítsky orientovaných džihádistov a Ankara tých sunitských. Vzťahy zhoršujú tiež ďalšie záležitosti, ako napríklad ich podpora opozičným stranám v Jemene, turecké inštalovanie radarov NATO na sledovanie iránskych aktivít a iránska podpora al-Kájdy proti Turecku.

Napätie dosiahlo vrchol, keď Ali Vaez z International Crisis Group (Medzinárodnej krízovej skupiny) uviedol, že Teherán a Ankara sú „na ceste ku kolízii“. Očakáva, že ak sa situácia ponechá nekontrolovaná, povedie súčasná dynamika až k bodu „väčšieho krviprelievania, narastajúcej nestability a väčšiemu riziku priamej ... vojenskej konfrontácie“. Cagaptay poetickejšie poznamenáva, že na Blízkom východe je miesto pre „jedného šacha alebo sultána, ale nie pre šacha a sultána“.

V tomto kontexte sa zdá, že dohoda o Idlib je krehká a dočasná. Teherán a Ankara sa pravdepodobne čoskoro obrátia proti sebe a s novou vervou budú pokračovať vo svojej neutíchajúcej rivalite.

Pôvodný text Iran versus Turkey, again vyšiel v denníku Washington Times, uverejnené so súhlasom autora.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo