Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Komentáre a názory
31. august 2017

Kto má sláviť dnešný sviatok

Ústavnosť dôležitejšia nad ústavu.
Kto má sláviť dnešný sviatok

Pohľad z parlamentného kopca, foto: Kamil Rejczyk/flickr.com

Bol to od začiatku paradox. Deň ústavy zaviedla do kalendára Mečiarova ekipa, partia, ktorá nedokázala rešpektovať ústavu, ktorú si sama napísala. Mečiar dokázal vyhlásiť štát, ale nedokázal budovať štátnosť. Rovnako to platí aj o ústavnosti. Vedel vytvoriť väčšinu, ktorá suverenitu a neskôr ústavu schválila, ale nikdy nemal vzťah k ústavnosti. Mečiar bol skrz naskrz postkomunistický – jeho režim bol postavený na ovládaní ľuďmi, nie vláde pravidiel, nota bene jeho vlastných pravidiel.

Nuž ale sviatok tu je, máme deň pracovného voľna, ústavnosť a demokracia patria k sebe, patrí sa zaujať postoj. A ešte lepšie pestovať vzťah: žiadny slobodný režim nemôže pretrvať bez záujmu a záväzku.

Naša ústava nie je žiaden klenot právnej filozofie, je však na čom stavať. Maďari už majú ústavu novú, s posilneným väčšinovým a etnickým princípom, Poliaci testujú limity poloprezidentského režimu, Česi objavili v ústave živý text, ktorý možno progresívne vykladať. Naša ústava formálne naďalej rešpektuje proporčný charakter demokracie, neprivileguje žiaden princíp nad iné a ústavní sudcovia nenahrádzajú ústavodarcu.

Existuje však aj ďalší rozmer, ktorý dnes treba pripomenúť. Je ním ústavnosť ako princíp známy z Británie, kde nie je písaná ústava, napriek tomu o ústavnosti – na kontinentálne zvyklosti často veľmi striktnej – hovoriť možno.

Príklad. Keď boli nedávno zrušené Mečiarove amnestie, mnohí cítili zadosťučinenie. Mnohým to pritom stačilo ako politická deklarácia. Bol som vtedy a dodnes som k tejto novele ústavy skeptický a kritický. Po prvé preto, že zmyslom právneho textu je právny nárok, cieľom novely ústavy má byť nastolenie a zjednanie spravodlivosti. A na to nie sú vytvorené podmienky, chýba politický záujem aj nasadenie. Navyše sa vytvoril precedens, ktorý môže v budúcnosti spôsobiť problémy.

Mimochodom, ak má ísť o politickú deklaráciu, tu už dávno uspeli iní. Myslím na trvalú líniu starého KDH, od únosu až po povolebné vyjednávanie v roku 2006. Mečiar bol vtedy už na smiech, Dzurinda s ním chcel vytvoriť vládu, ale postavilo sa tomu vtedajšie KDH.  Vládu s Mečiarom napokon vytvoril Fico, ale bolo to KDH, kto pestoval tradíciu ústavnosti. Demokratický režim viažu prostriedky rovnako ako ciele. Dzurinda s Ficom tomu nerozumeli, moc bola pre nich viac ako pravidlá, pre krajinu ale bolo dôležité, že existovala politická sila, ktorá sa takémuto poňatiu moci vzoprela. (Hoci Dzurinda s Mečiarom vtedy sľubovali KDH okamžité schválenie zmluvy o výhrade vo svedomí. Liberáli, ktorí za výhradou svedomia videli fundamentalizmus KDH, tento krok nikdy nepochopili ani nedocenili.)

Cit pre ústavnosť si nehodno zamieňať s doktorátom z práv. Prax skôr napovedá, že právne vzdelanie je u nás v tomto zmysle prekážka, výnimky nech prehltnú slinu.

Inzercia

Ústavnosť a zákonnosť sú dve veci, jedna nadradená druhej. Pamätám si, ako reagoval Ján Langoš na kritikov svojich návrhov, ktorými vypúšťal komunistickú preambulu zákona o rodine, Ernest Valko mu vtedy povedal, že je to nemožné vypustiť novelou zákona, Langoš však trval na svojom a prirodzenoprávny argument sa presadil. Podobne, keď rušil dedičskú daň, proti boli mnohí, od ministerky Brigity Schmögnerovej po Ivana Šimka, argument bol silný, keď im ale Langoš povedal, že aj otroctvo musel niekto zrušiť prvý, ukázal im uvažovanie, ktoré komparativisti nepoznajú. Langoš sa presadil aj so svojou historickou politikou (definícia obdobia neslobody v zákone o ÚPN) či redefiníciou suverenity ľudu pre 21. storočie (zákon o slobodnom prístupe k informáciám). To všetko budovalo vzťah k štátnosti, posilňovalo ústavné povedomie a naprávalo krivé tradície.

Foto: Henrik Filo/flickr.com

Na Deň ústavy preto myslím na tých, ktorí o ten konkrétny ústavný text zabojovali, ktorí asfaltovali diery a ktorí pred konceptom, že štát treba dookola zakladať nanovo, uprednostnili iné, organické a preto menej ideologické poňatie štátu. Mikloško naprával vzťah k menšinám, Palko stanovil precedens, že minister môže byť služobníkom, Mikloš bol zárukou kompetentnosti, Bútora s Neuwirthom boli veľvyslancami, na ktorých sa nezabúda. Podobných príkladov je, samozrejme, viac, to všetko je budovaním štátnosti bez pátosu, vo svojej každodennosti. Naša ústavnosť je ako panelák, dá sa bývať lepšie, krajšie. Ale panelák možno zveľadiť, špinu okolo upratať, so susedmi sa zdraviť.

Zažil som to, viem, ako to vyzerá. Išiel som raz, ešte ako poslanecký asistent s Jánom Langošom z parlamentu, bolo po schôdzi, kde presadil jeden zo svojich zákonov, vypili sme na to jeden koňak, a keď potom vyšiel von, všade okolo ten nevkusný betón, on len krátko povedal: niečo sa podarilo. Tak sa buduje štát.

Odporúčame