Erik Jakub Groch: Pred nami je večnosť. Nech už bude akákoľvek

Erik Jakub Groch: Pred nami je večnosť. Nech už bude akákoľvek

Erik Jakub Groch.

Vydržať sám so sebou sedemnásť rokov, to sa nedá zahrať, odkazuje zo svojej samoty v Úloži spisovateľ Erik Jakub Groch.

Raz mi moja stomatologička, krátko predtým, ako podľahla onkologickému ochoreniu, darovala knihu pre deti Tuláčik a Klára. Zďaleka však neoslovuje len detského čitateľa: je o priateľstve, hľadaní domova a kúzelnom svete okolo nás. A tiež o Niekom, koho možno tušiť v pozadí príbehu malého psíka a dievčatka. 

Odvtedy som túžila stretnúť toho, kto Tuláčika a Kláru stvoril. Tá chvíľa prišla po dlhých 15 rokoch v prešovskej kaviarni Christiania, keď Erik Jakub Groch výnimočne opustil svoju samotu v podhorskej dedinke, aby čítal svoje básne a rozprával o šťastí, ktoré našiel v ústraní.

Básnik, knižný grafik a vydavateľ Erik Jakub Groch (1957) žije v jednoduchých podmienkach v podhorskej dedinke Úloža neďaleko Levoče už viac ako sedemnásť rokov. Zvykol si a je mu tam dobre. Splnil sa mu detský sen – vytvoriť si na svete ostrov, kde by sa celý jeho život odohral na jednom dvore, v blízkom prostredí.

Pre úplné ústranie sa rozhodol po rozvode manželstva, čo je vždy bolestivá kapitola v živote človeka. Život v obklopení prírodou je pre neho terapiou. Nepovažuje sa za jej znalca, no má rád chôdzu a všade, kam sa dá, chodí peši. Aj v čase, keď ešte býval v rodných Košiciach, dôverne poznal okolité lesy.

Na prechádzky, často aj dvadsaťkilometrové, chodí najradšej sám. Chôdza je pre neho nesmierne inšpiratívny proces. Rovnako ako pre londýnskeho spisovateľa Willa Selfa, ktorému 50 – 60 kilometrov dlhé prechádzky pomohli dostať sa zo závislosti od heroínu.

Rozdiel medzi samotou a osamelosťou

Malá drevenička v Úloži je miestom, kde Erik J. Groch píše básne a kde sa venuje štúdiu a čítaniu kníh, najmä prírodovedných a filozofických. Nemyslí si, že to, kde človek žije, je pre tvorbu dominantné. Nikdy netúžil byť prírodným básnikom, dokáže písať aj vo vlaku alebo do iPhonu.

V Úloži sa necíti byť sám ani osamotený, aj keď je niekedy sám 365 dní v roku. A to aj vďaka technológiám, ktoré sú dnes natoľko dobré, že sa môže zúčastniť online cez internet napríklad na vernisáži v Berlíne, kde vystavuje jeho syn, úspešný dizajnér.

Cítiť sa dobre sám so sebou – to je podľa básnika podmienka toho, aby bol človek spokojný osamote. Občas sa stáva, že ho niekto napadne, že sa iba hrá na pustovníka – pre takýchto ľudí má jednoduchý odkaz: „Skúste to a zistíte, že to nie je možné. Vydržať sám so sebou sedemnásť rokov, to sa nedá zahrať.“ Jedno je isté: každý môže žiť, kde chce a ako chce, má na to právo.

Písanie je autorské hľadanie

Básne začal Erik J. Groch písať spontánne ako deväťročný. Tajne v kuchyni, pretože sa jeho mama hnevala, že plytvá elektrinou. Prvé básne Navždy Domov mu vyšli v trampskej prílohe denníka Ľud. Debutoval zbierkou Súkromné hodiny smútku – čo bol za totality neprijateľný názov, lebo už sám smútok bol neprijateľný.

Slovenskú poéziu E. Groch považuje za mladú – v porovnaní s anglickou alebo nemeckou: „Stále sme boli v závese za európskymi vzormi.“

„Akoby nám chýbal ťah na svoj vlastný zmysel. Až nadprirodzená potreba dopátrať sa, odkiaľ sme a čo s nami bude.“ Zdieľať

Slovenčine dáva prednosť pred inými jazykmi, aj angličtinou: „Slovenčinu milujem. Považujem ju za nádherný, súčasný, moderný jazyk, veľkolepo vybavený.“ Ak by si mal vybrať a označiť niekoho za najlepšieho nadčasového slovenského básnika, ako prvý mu napadá Ivan Laučík ako autor, ktorý je schopný vytvoriť komplementárny, intímny jazykový svet. A to je tá najväčšia vec, ktorá sa autorovi môže stať.

Erik J. Groch je známy svojou tvorbou pre deti, aj keď, paradoxne, pre deti nikdy písať nechcel. Tuláčika a Kláru napísal v rokoch 1966 – 1967 v poloilegálnom detskom tábore na Šumave. Tam mu jeden chlapček každé ráno pri raňajkách rozprával o svojich snoch. Poprosil ho, aby mu na oplátku napísal knihu. A tak za týždeň „spískal“ Tuláčika a Kláru. Ten chlapček mu nadiktoval aj postavy – hrdinom mal byť psík a dievčatko. „Už som to mal od neho tak do polovice hotové (smiech).“

Zápas s vlastným egom

V apríli tohto roku dovŕšil Erik J. Groch šesťdesiatku (aj keď by mu ju nikto nehádal) a už to nie je túžba po uznaní a sláve, ktorá by ho motivovala k tvorbe: „Písanie poézie alebo robenie akéhokoľvek umenia, to je zápas, ktorý musí autor zviesť s vlastným egom: s túžbou po prestíži a snahou byť na výslní.“

Aj dnes má stále veľa práce, ale už si vyberá: robí len to, čo ho baví, a len vtedy, keď chce. Je vďačný za to, že môže takto „aristokraticky“ žiť: „Akoby sa o mňa niekto staral. Súvisí to s tým, že už po ničom netúžim a viem vyžiť z mála, nekupujem zbytočné veci.“ V skutočnosti všetci toho k životu nepotrebujeme veľa.

Cena za grafický dizajn

V roku 2014 získal Erik J. Groch cenu Ministerstva kultúry SR za celkovú výtvarnú a technickú kvalitu Šlabikára päťmestia – formou leporela detským jazykom približuje naše dejiny cez historické príbehy z Bardejova, Košíc, Levoče, Prešova a Sabinova.

Ako sa spisovateľ a básnik dostane ku knižnému grafickému dizajnu? Začiatkom 90. rokov, keď nemal z čoho zaplatiť grafického dizajnéra, to jednoducho začal robiť sám. Korene jeho výtvarného nadania treba hľadať už v detstve: „Raz mi jeden výtvarník poslal archív historických fotografií Košíc, na ktorých som objavil seba samého, ako sa päťročný s mojím bratom pozerám vo Východoslovenskej galérii na zbierku z 19. – 20. storočia.“ Už vtedy si začal pestovať „oko“. 

Dominantnú úlohu zohral jeho otec, na ktorého si spomína ako na nesmierne nežného človeka. Svojich synov každú nedeľu brával do galérií, bol to akýsi ich obrad.

No nie všetko sa dá docieliť výchovou, svoju úlohu hrá aj genetika: „Môj starý otec rezbárčil. Otec bol síce lekár, ale pokúšal sa písať rozprávky a maľoval akvarely.“ Erikovho staršieho brata v roku 1971  prijali v Paríži na sochárčinu, ale za normalizácie mu nedovolili vycestovať. Aj napriek tomu sa popri romanistike venoval výtvarnému umeniu. Vzťah k umeniu majú teda v rodine a prenáša sa z generácie na generáciu.

Za ostnatým plotom

Ako dieťa strávil Erik štyri roky s rodinou v Afrike. Keď odchádzali v septembri roku 1968, mal 11 rokov, vrátil sa ako 15-ročný za normalizácie v roku 1972. Do priestoru, v ktorom nebolo možné prekročiť hranice – do jedného veľkého väzenia.

„Odvtedy bol môj život zložitý, lebo som nedokázal pochopiť, kam som sa to vrátil. Bolo to pre mňa nepochopiteľné celých dvadsať rokov až do revolúcie v roku 1989,“ spomína si Erik na časy, keď nosil dlhé vlasy po pás, zamatové zvonové džínsy a arabskú košeľu.

Po mesiaci na gymnáziu ho na odbore školstva KNV ostrihali. Boli by to spravili hneď v prvý deň, ale jeho mama, pôvodom Maďarka a revolučný typ ženy, sa s tým nevedela zmieriť.

Erik Groch mal za socializmu neustále problémy s ŠtB. Patril do partie, ktorá odmietala socialistické školstvo, preto sa nikto z nich ani nehlásil na vysokú školu. Povolanie, kde bolo potrebné fyzicky pracovať, si teda dobrovoľne vybrali. Erik Groch napriek svojmu literárnemu nadaniu vie, čo znamená starať sa na družstve o kravy alebo byť traťovým robotníkom.

Napriek všetkému bol život v socialistickom zriadení znesiteľný aj vďaka tomu, že si v ňom s priateľmi vytvorili svoju komunitu – ostrov v tom podivnom mori, kde si vystačili sami.

Chýba nám ťah na vlastný zmysel

S kamarátmi, ktorí prežili a starnú spolu s ním, spomínajú na to, aké krásne časy prežili. Dostavil sa podobný efekt ako v base alebo na vojne – vtedy sa tvoria tie najlepšie kamarátstva.

„Odborníci môžu písať, že človek sa stáva človekom až v treťom mesiaci tehotenstva matky. Nikto ma nepresvedčí o tom, že človek sa nevyvíja od okamihu počatia. Potraty považujem za verejne akceptovanú zvrhlosť.“ Zdieľať

Stávalo sa, že to niekto psychicky nezvládol – výsluchy, sledovanie, pokusy o fyzickú likvidáciu – ale komunita ako celok žila pekným, dynamickým životom. Čítali si a prepisovali samizdaty: „Mal som pocit, že sa to nikdy neskončí. Až som prekvapený, že sa to skončilo.“ 

Dnes nechce starecky nostalgicky „plakať“ za zašlými časmi. Nemyslí si, že predtým bolo lepšie, ako je dnes, keď vníma krízu myslenia: „Akoby nám chýbal ťah na svoj vlastný zmysel. Až nadprirodzená potreba dopátrať sa, odkiaľ sme a čo s nami bude. Zmysel chýba každému, ale máme možnosť prekryť to mnohými drobnými sekvenciami.“ Teda každodennými činnosťami a radosťami, ktoré nám pohlcujú čas a bránia nám hlbšie sa nad životom zamyslieť.

Boh prišiel v Kristovi

Erik J. Groch je známy tým, že sa otvorene priznáva k tomu, že je veriaci: „Dnes to už, našťastie, nie je nebezpečné povedať.“ 

Už ako gymnazista premýšľal nad zmyslom svojho života. Nevyrastal vo veriacej, skôr liberálnej rodine, dali ho akurát pokrstiť a to bolo všetko. Istý čas chodil v Prahe na podzemnú univerzitu Jana Patočky, kde prednášky bežali po bytoch.

V Košiciach patril do skupiny združenej okolo Marcela Strýka – umelca, filozofa, politika, významnej osobnosti Nežnej revolúcie, člena charty 77, ktorý absolvoval celkovo 282 výsluchov na ŠtB. V roku 2012 in memoriam prevzal ocenenie Biela vrana jeho syn. Bol to práve Marcel Strýko, ktorý im šesť rokov prednášal filozofiu a dejiny religiozity, taktiež tajne po bytoch.

Erika J. Grocha lákali východné náboženstvá, a keď mal asi 20 rokov, stal sa na rok krišnovcom. Keď objavil mahajánsky budhizmus, zdalo sa mu, že to je niečo, čo sa už nedá prekročiť.

No jedného dňa mu Marcel Strýko dal do ruky Bibliu: „Počúvaj, Erik, ty píšeš básničky, preto by si mal poznať základ európskej vzdelanosti.“ V tom čase robil v knižnici Východoslovenskej galérie, a tak tú Bibliu začal čítať. Úplne ho to strhlo a obrátil sa.

Veľké svetové monoteistické náboženstvá nezatracuje, vidí v nich úprimné hľadanie Boha a zmyslu, no je presvedčený o tom, že všetky tieto cesty sú hľadaním Boha smerom „zdola nahor“: „Hľadanie Boha sa dovŕšilo tým, že Boh prišiel zhora k nám – v Kristovi. V dejinách prišiel moment, keď sa Boh vtelil do človeka, do Krista. On jediný prišiel zhora. Pre mňa už nebolo čo ďalej hľadať.“

„Nič ma neoslobodzuje tak ako ustálený kolobeh mojich dní. Stereotyp, o ktorom sa toľko píše, mi prináša najviac slobody.“ Zdieľať

Rozdiely medzi jednotlivými cirkvami pre neho nie sú natoľko podstatné, aby sa kvôli rozdielnej teológii navzájom odcudzili. Dôkazom toho je jeho 45-ročné priateľstvo s Danielom Pastirčákom, kazateľom Cirkvi bratskej.

Riadi sa zásadou, že treba poznať nepriateľa, a preto si dal tú námahu, aby si prečítal ateistu Dawkinsona a jeho 600-stranový Boží blud. Je nešťastný z toho, že dnes sa v spoločnosti ponúka len jeden model: vy hlupáci už to pochopte, raz to aj tak všetko zanikne.

Konečne slobodný

Disciplína, ktorú si Erik J. Groch sám stvoril v Úloži, ho oslobodzuje, rovnako ako Božie prikázania. Zrejme aj preto mu je  blízka teológia a filozofia Thomasa Mertona, amerického trapistického mnícha. Keď sa za týmto newyorským bohémom po jeho obrátení zatvorili brány jedného z najprísnejších kláštorov, na svoje dvere napísal: Konečne slobodný.

Erik Groch si sám o sebe nemyslí, že by žil asketicky. Disciplína je jednoducho niečo, čo mu vyhovuje: „Nič ma neoslobodzuje tak ako ustálený kolobeh mojich dní. Stereotyp, o ktorom sa toľko píše, mi prináša najviac slobody.“

Vstáva o piatej ráno, v zime si ide pobehať po snehu, umyje sa, pije čaj, v piecke si založí oheň a hodinu sa doň pozerá: „Uvedomujem si, že je to komfort, ktorý by som dnes už len veľmi ťažko opustil.“

Erik J. Groch spomína, ako minule počúval na Devíne jedného slovenského staršieho filozofa, ktorý celú hodinu rozprával o tom, že cirkev, to sú samé príkazy a zákazy. „Ale za celú hodinu nespomenul takú podstatnú vec, že ich prijatiu predchádza slobodné rozhodnutie. Úkon absolútne slobodnej vôle. Je to to isté, ako keby sa futbalista sťažoval na pravidlá, ktoré hru robia krásnou a kreatívnou.“ 

Erik J. Groch je vďačný za to, ako žije a kde žije: „Konečne mám pokoj v srdci. To je tá najhodnotnejšia vec, ktorú môže človek v živote dosiahnuť. S nikým nemám konflikty a nikomu nič nedlhujem. Určite nežijem smutný, osamelý život. Teší ma vedomie toho, že Boh všetko tvorí nové a je pred nami večnosť, nech už bude akákoľvek. Smerujeme k dobrému, aj keď utrpeniu sa nedá vyhnúť ani v našich životoch, ani v globálnom meradle. Som šťastný a je to už trvalé šťastie, ktoré mi nikto nevezme.“

Zároveň dúfa, že niečo z tejto radosti sa mihlo aj v jeho básňach.

Na pamiatku Karolíny Podolánovej, presbyterky v cirkevnom zbore Liptovský Peter.

Článok, ktorý pôvodne vyšiel v mesačníku Evanjelický východ, zverejňujeme so súhlasom redakcie. 

Foto – Ľubo Bechný

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo