NÁZOR: Gorila nechce Cirkev

gorila_snp.jpg

Protest Gorila bol ukážkou spoločenského pohybu i aktuálnych nálad občanov. Aj tých anticirkevných.

Stál som v piatok na Námestí SNP. Cítil som tú zmenu. Po rokoch "života v lži", ako to opisoval Václav Havel v Moci bezmocných, prichádza i medzi verejnosť samozrejmá túžba po “živote v pravde”. Práve o tom bol Protest Gorila: aby tí, ktorí klamali, kradli a páchali iné nemravnosti, našli svoje pravé miesto v nápravnovýchovnom zariadení a na smetisku dejín.

Predstavoval som si, ako to na týchto miestach muselo byť napríklad pred 22 rokmi, keď komunistom nežne odzvonilo a demokracia zvíťazila i nad Bratislavou. Protestujúcich bolo násobne viac - hoci ani antigoríl nebolo málo (na rozdiel od údajov médií, ktoré udávali číslo 800, môže byť reálny počet medzi 3 až 4 000 ľudí) - no i kvalita tribúnov ľudu bola zrejme iná.

Na pódiu stáli rečníci, ktorí si na paškál zobrali skutočne kohokoľvek. Asi najpikantnejšie bolo vystúpenie bratislavského dôchodcu, ktorý šťavnatou kritikou neušetril nikoho, napríklad úplne mimo súvislostí s Gorilou obviňoval riaditeľku RTVS Miloslavu Zemkovú. Obávam sa, že keby mal prevziať zodpovednosť za svoje slová, svoju reč by zmiernil.

Podobnou postavou bola aj iná rečníčka, Dáša Tomková, ktorej počas vymenúvania nepotrebných vecí (napr. politikov-diletantov) ktosi z davu nadhodil aj cirkev. Súhlasila. A keď si uvedomila, aká je to múdrosť, zdôraznila, že nepotrebujeme naozaj ani cirkev. “Osobne verím v Boha, ale neverím v cirkev,” uviedla už za hlasitejšej podpory niektorých účastníkov Protestu Gorila. Vtedy som pochopil, že som nežiaduci - veď aj ja sa považujem za príslušníka cirkvi. Od tohto momentu som na míting už nepatril. Bol som nepotrebný.

"Nežná v sebe nerozdeľovala, ale hľadala jednotu. Aj s veriacimi - ktorí v piatok tiež stáli na Námestí SNP."

Ibaže nie je jasné, akú cirkev tým pani Tomková myslela, prípadne či aj inú náboženskú obec, jednotu alebo bratstvo. Ak novodobí tribúni ľudu odmietajú slobodu viery, a tým možnosť hlásiť sa i k nenávidenej Katolíckej cirkvi, čo iné nám prinášajú ako terajšie gorily? V čom sú lepšou alternatívou, keď už teraz selektujú medzi “dobrými” a “zlými” občanmi? A aká je ich “definícia” pojmu “cirkev”?

Nie je mi jasné, čo to vôbec znamená nepotrebovať cirkev. Chcieť ju zakázať? Alebo sa vysmievať z veriacich? Prípadne odmietať jej tradície? Veď neveriaci človek s ňou ani nemusí prísť do styku a nijako mu v jeho slobodnom rozvoji nestojí v ceste. Na rozdiel od diletantských politikov ožobračujúcich vlastný národ.  

Samozrejme, zo slov “Nechceme Cirkev!” si treba vziať aj ponaučenie: je to výzva pre vnútornú a úprimnú morálnu obrodu vnútri cirkevných štruktúr. Anticirkevné nálady nespadli z neba, ale po úspešnom a jednostrannom mediálnom forsírovaní káuz a škandálov. Pre Cirkev morálna reforma nie je liberalizácia hodnôt ani upúšťanie od náboženských právd, ale “iba” viac lásky, viac viery, viac nádeje. Viac božského a menej ľudského vnútri cirkevného spoločenstva.  

Som vďačný Protestu Gorila, že sa uskutočnil. Je to veľavravný signál predstaviteľom nášho štátu, že nás klamali a okrádali pridlho. (Hoci i jedno klamstvo a jedna krádež je už priveľa.) Ich súčasná ignorácia zhromaždenia sa nápadne podobá na minulých partajníkov pred 1989. Nech však nezabudnú, ako ich bývalí kolegovia skončili.

Ak sa však gorilský protest uskutočnil na mieste, kde sme sa rozlúčili s komunistickým režimom, mali by jeho organizátori vziať v úvahu, koľko obiet museli veriaci i kňazi položiť na oltár terajšej slobody a demokracie. Nežná v sebe nerozdeľovala, ale hľadala jednotu. Aj s veriacimi - ktorí v piatok tiež stáli na Námestí SNP, aby v duchu pravdy povedali rovnako ako ostatní: “Zbohom, gorily!”

Matúš Demko
Foto: Flickr.com