Svitaniu nablízku

Svitaniu nablízku

Trnava, pohľad od cirkevného gymnázia Angely Merici na františkánsky kostol. Foto: Kurt Bauschardt/flickr.com

Najkrajšia a najtajomnejšia Veľká noc, akú zažil brat Filip.

Od svojich dvanástich rokov som robil vo svojej rodnej obci Krškany kostolníka a počas veľkonočného trojdnia som sa vždy veľmi zapotil, aby v liturgii bolo všetko tip-top. Ibaže nebolo.

Raz chýbala voda na posvätenie, inokedy víno v ampulke alebo kľúč v bohostánku a čítania sa poplietli aj procesia sa poplietla, na služby prišli ľudia, čo som nevolal, a zasa o rok neprišli tí, ktorých som volal.

Nuž a náš vtedajší kňaz mal bohaté nonverbálne výrazové prostriedky mimiky na vyjadrenie nespokojnosti. Raz, asi po štyroch rokoch kostolníčenia (čítajte ako jedno slovo), sa stalo, že celé trojdnie dopadlo výborne, teda aspoň formálne výborne, bez väčšej liturgickej chyby. Veľmi jasne si pamätám, ako som na tú vigíliu spieval po procesii to záverečné Te Deum z plných pľúc. Možno falošne, ale s vášňou.

Dodnes mám podozrenie, že som asi na 78 percent spieval na znak vďačnosti, že liturgické slávenia tak dobre dopadli, a iba na 22 percent to bola radosť z veľkej a znovu opakovanej pripomienky Krista, ktorý rozlámal okovy hriechu aj smrti a víťazne vstal z hrobu!

Výrazne si tiež spomínam – veď to bolo len nedávno – na svoje prvé slávenie Veľkej noci ešte ako novokňaza v roku 2014 v dedine Hrabkov za Prešovom. Tá moja cesta ku kňazstvu nebola priamočiara a veľakrát ani veselá, často som tým prekážkam začal rozumieť až so značným odstupom času. Zrazu som ako kňaz stál za oltárom v tom malebnom kostolíku a bol som samostatným celebrantom veľkonočnej vigílie.

„Všetko sa stretalo v prieniku zmysluplnosti bytia, až som sa zasekol a nevládal pokračovať, lebo mi prúdili po lícach slzy.“ Zdieľať

Aj na základe svojich predošlých skúseností som sa už cestou tam rozhodoval, že akýkoľvek nedostatok v liturgii zo strany miništrantov alebo kostolníka mi nebude vadiť. Chcel som sa sústrediť na podstatu. Už úvodné prežehnanie predznačilo, že to bude také ponorenie sa do celej cesty, po ktorej som doposiaľ šiel vo svetle Kristovho kríža, ale aj zmŕtvychvstania.

V kázni som sa usiloval v naozajstnej vnútornej pravdivosti prihovoriť sa srdcu ľudí, čo tam sedeli aj stáli. Celý ten záber obrazov umučenia som mal úplne pred očami, rovnako ako oslávené rany Krista. Všetko sa stretalo v prieniku zmysluplnosti bytia, až som sa zasekol a nevládal pokračovať, lebo mi prúdili po lícach slzy. Tých ľudí som potom viac nevidel, ale v tej dvojhodinovke mi boli najbližší. (Takže to, že ma následne miestni hasiči stiahli do požiarnej zbrojnice osláviť zmŕtvychvstanie, hralo už len vedľajšiu rolu.)

Veľkonočné posolstvo ako polotovar

A napokon do tretice, tohtoročná Veľká noc je pre mňa v znamení poctivého hľadania pravdivého zmyslu aj pravdivých odpovedí na nástojčivé otázky. Odkedy som na území Trnavy, tak sa mnoho rozhovorov s prevažne mladými ľuďmi točí okolo ťaživej témy zmyslu života, zronenosti, prázdnoty, povrchnosti, frustrácie, ukrutného smútku a túžby ukončiť svoj život.

Áno, dnes budeme počuť, že Ježiš Kristus je Pán časov a dejín, alfa i omega, počiatok aj koniec, ale obavám sa, že veľkonočné posolstvo Ježiša Krista s hodnotami daru evanjelia je pre všetkých nás ako polotovar. Zakaždým si ten polotovar človek dovára aj dotvára sám, natoľko, nakoľko osobnostne dozrieva.

Avšak do mozaiky mojich úvah o neznesiteľných bolestiach mladej ľudskej duše sa vo štvrtok pridala aj taká miniepizódka. Počas týždňa som na cirkevnom gymnáziu poprosil študentov, aby prišli na umývanie nôh, šesť dievčat a šesť chlapcov. Tak sa nazbierali. Vo štvrtok pred svätou omšou som ich chcel poučiť o tom silnom symbole, aj o tom že v napodobnení lásky Krista im chcem tie nohy aj pobozkať.

Tiež som chcel podotknúť, že podľa minuloročnej inštrukcie z Ríma, je možné aj ženám umývať nohy. Podľa možností tam majú byť zastúpené všetky stavy veriacich, ale keďže ja tu ešte málokoho z veriacich osobnejšie poznám, rozhodol som sa pre svojich žiakov. Hľadal som v tom aj malú symboliku, že ako Učiteľ – Kristus umyl nohy svojim učeníkom, tak ja ako školský kaplán chcem umyť nohy žiakom svojej triedy. Chcel som ich poučiť, že iba Boh môže byť zdrojom takej lásky, ktorá umýva nohy, povedané symbolicky.

Ibaže pár hodín pred samotným umývaním povstali hlasy dvoch iných žien a poučili ony mňa, vraj v zastúpení veriacich z mesta.

Prvá do telefonátu pre môjho guardiána vystupovala ako znalkyňa miestnych pomerov. Druhá vystupovala ako znalkyňa pomerov na našej škole, ale aspoň prišla osobne.

Prvá poznamenala, že Trnava na také niečo nie je pripravená, takže nech to zrušíme.

Lenže na čo všetko ešte nie je a ani nebola v blízkej minulosti Trnava pripravená?!


Ježiš sa zhorvára s Petrom pri umývaní nôh, freska Giotta di Bondone sa nachádza v talianskej Padove. Foto - wikimedia

Nemenovaná jednotkárka z mojej triedy tvrdí, že Trnava nie je pripravená ešte ani na Krista.

Hm, myslím, že tu pre korektnosť treba dodať, že na Krista v plnosti nie je pripravený nikto z nás, preto nám Boh dáva ešte čas.

Druhá spochybnila morálny kredit tých mladých, poukázala na možné verejné pohoršenie, pýchu, ktorá ich bude definovať, ak im teraz tie nohy poumývam. A vraj si z toho budú robiť posmešky a srandu. Spolu s mojím predstaveným sme sa teda dohodli, že pre pokoj v rodine – ako sa ľudovo vraví – to umývanie nôh celkom zrušíme a môžeme z toho (tam na mieste) pastoračne vyťažiť.

Umývajte nohy tým, ktorí si to zaslúžia

Čo ma ale napokon najviac zarazilo, bol záver argumentácie tej ženy: „Umývajte nohy niekomu, kto si to viac zaslúži, napríklad kostolníkom a miništrantom.“

Aj pre túto vetu som v závere svätej omše musel niečo povedať na obhajobu žiakov nášho gymnázia Angely Merici, ktorí tam vpredu podľa dohody sedeli, ibaže s neumytými nohami. Len som netušil, ako sa mi pri tom môže zlomiť hlas...

Tak či tak si myslím, že obe ženy to nemysleli zle, chceli ma možno zastaviť v mojej mladíckej nerozvážnosti. Avšak hovoriť dnes o zásluhách, odmenách a vyzdvihnutí niekoho len pre umytie nôh sa mi zdá duchovne nedospelé.

Dupľovane, keď sme chvíľku predtým čítali, ako hlboko sa Boží syn zohol pri umývaní Petrových aj Judášových nôh. A na dôvažok, keď pápež František pár hodín predtým vo väzení za mestom Rím umyl nohy ťažkým zločincom aj napriek tomu, že niektorí dostali doživotné tresty. A do tretice keď viem, ako dnešnú mládež dokáže zraniť hocijaké slovíčko.

Čo tými tromi veľkonočnými zastaveniami naznačujem?

Dobrý Boh každého z nás vedie podľa svojho zámeru do výšky jeho náruče.

„Mladým ľuďom treba veriť, pretože na tisíc percent vieme, že im verí aj Boh.“ Zdieľať

Od formálnej radosti cez emotívne prežívanie až k vnútornej stabilite viery. Vnímam, ako mi Boh už dlho naznačuje, že pri ňom vždy ide o vzťah, podobne ako si ho sľubujú manželia, skôr ako sa stanú jedným telom, v dobrom aj v zlom, v šťastí aj v nešťastí, v zdraví aj v chorobe.

Akoby v rámci tohto trojdnia sa celý rok láme chlieb nášho života. Osobitne v duši mladých ľudí.

Oni zaznamenávajú etapy svojho duchovného rastu úmerne svojmu veku. Mladým ľuďom treba veriť, pretože na tisíc percent vieme, že im verí aj Boh. Ten, ktorý vždy hľadí na srdce človeka. S Jeho pomocou sa dostanú z krízy smútku a beznádeje.

Pozrime a spoznajme, že kríž je kľúčom k pochopeniu, kam až môže ísť Láska za druhým človekom, pozrime, až ako bolestne za cenu sebaobetovania sa dá preklenúť diaľka od srdca k srdcu.

Myslím, že to je dnes na programe dňa aj pre moju slovenskú katolícku cirkev placho stojacu pred veľkonočným tajomstvom.

Ibaže v tej veľkej noci zmŕtvychvstania, podobne ako v každej inej čiernej noci človeka, môže začať svitať, až keď je už celkom tma.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo