Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Spoločnosť
06. apríl 2017

Koniec kresťanstva v Sýrii prinesie koniec kresťanstva v Európe

Rozhovor so sýrskym arcibiskupom Mons. Jeanom-Abdom Arbachom o vojne v Sýrii.
Koniec kresťanstva v Sýrii prinesie koniec kresťanstva v Európe

Mons. Jean-Abdo Arbach, arcibiskup melchitskej gréckokatolíckej cirkvi v sýrskom meste Homs. Foto: Andrej Lojan

Predtým, než sa stal Mons. Arbach arcibiskupom melchitskej gréckokatolíckej cirkvi v sýrskom Homse, tam dlho nevedeli obsadiť biskupský post. Keď dostal ponuku Mons. Arbach, neváhal a okamžite ju prijal. Po celý čas, ako sme sa rozprávali, sa často usmieval a rád sa zasmial. Slovensko navštívil na pozvanie pápežskej nadácie ACN – Pomoc trpiacej Cirkvi, ktorá práve otvorila svoju bratislavskú pobočku. Rozhovor sa uskutočnil pred tragickým nočným útokom v provincii Idlib, pri ktorom zahynulo 86 ľudí v dôsledku otravy chemickými zbraňami, a teda aj pred americkým útokom na sýrsku základňu pri meste Homs, kde pôsobí arcibiskup Arbach.

 

Pri pohľade na hrôzu, ktorú ukazujú fotografie zo Sýrie, na zúfalých ľudí medzi ruinami sa človek musí pýtať: Z čoho tí ľudia vlastne žijú?

Fotografie sú jedna vec, vidieť to na vlastné oči je iná vec. Vezmime si napríklad fotografiu, kde vidieť, že ľudia utekajú, že odchádzajú niekam inam. Ale skutočný problém je až potom, keď utečú a niekam prídu, povedzme do nejakej dediny. Prídu tam a zrazu si uvedomia, že nemajú čo jesť. Tak vyzerá skutočný problém.

Ten problém je ešte väčší, ak si uvedomíte, koľko ľudí ušlo pred bombardovaním a pred vojnou a opustilo svoje domovy. Museli odísť rýchlo. Mali strach zo smrti.

Z čoho tí ľudia žijú?

Najčastejšie z humanitárnej pomoci. Niektorí žijú ešte z úspor, nájdu sa aj takí, ktorí si dokážu nájsť nejakú prácu.

Koľko ľudí si asi dokáže nájsť prácu, aby si zarobili alebo dostali za ňu jedlo?

Práce nie je veľa. Navyše tým, že vojna postupuje z miesta na miesto, nie je veľa možností, ako pracovať. Je to zriedkavé. Samozrejme, že mnoho ľudí by rado pracovalo, chceli by počestne žiť. Najčastejší obraz by som opísal takto: mnoho ľudí sedí doma, vo svojom rozbitom domove a v úplnej chudobe. A nepýta sa nič.

Prečo?

Je to pre nich ponižujúce.

Ako mení vojna v Sýrii vzťahy medzi ľuďmi? Zvyšuje sa z dôvodu absolútneho nedostatku a zúfalstva kriminalita? Alebo to, naopak, vedie k väčšej solidarite medzi ľuďmi?

Vojny majú rôzne následky, mnohé z nich sa ukážu až potom, keď sa vojny skončia. Prvým dôsledkom je chudoba. Druhý je choroba. Tretí dôsledok vidíme na deťoch. Deti potrebujú pomoc psychológov aj psychiatrov. Je to pre nás veľký problém, strašne veľa detí videlo smrť svojho otca alebo mamy a nesú si to so sebou, mučí ich to vnútorne. Mnohí videli na vlastné oči, ako im zničili dom a všetko, čo mali. Je to obrovský šok, s ktorým tiež musia žiť. Mnohí sa po čase vrátili domov, a keď našli, čo zostalo z ich domovov, z ich majetku, zažili ďalší šok.

Ako tieto hrôzy menia ľudí v Sýrii? Držia spolu alebo sa z nich stávajú vlci?

Medzi kresťanmi je vďaka Bohu spolupráca a solidarita. Máme ale problémy a mnohé ťažkosti. Viete si predstaviť, čo cíti rodič alebo kňaz, keď vidí štvorročného chlapca, ako sa hrá na povstalca a napodobňuje ho? Iste ste to už videli v televízii, Islamský štát unáša deti a cvičí z nich bojovníkov, vojakov. A verte mi, teroristi vedia využívať aj úplne malé deti.

Z tohto pohľadu musím povedať, že kriminalita sa zvýšila. Vieme prečo, ale nevieme si s tým poradiť.

Priblížte nám to trochu viac.

Predstavte si rodinu, ktorú opustí otec a ostatní zostanú doma. Následne vzniká množstvo problémov. Máme množstvo problémov na úrovni rodín, ktoré sa prenášajú na celú spoločnosť. A opakujem, ten problém vidím od malých detí, od ich psychických a psychiatrických ťažkostí a ochorení.  Keďže vojna trvá už tak dlho, tento problém si uvedomujeme stále viac a musíme sa mu viac venovať, začíname spolupracovať s rôznymi nadáciami a prosíme o psychiatrickú pomoc a lieky.

Pýta sa mi na to ťažko, ale priblížte, aké problémy máte na mysli.

Najhoršie je, keď malé dieťa vidí pred sebou na zemi surovo podrezaného otca. To je, myslím, najhoršie. Ale podobných problémov sú desiatky a stovky, nejde len o stratu a život, ktorý vyhasne, ale aj to, ako to zasiahne ďalších. Navyše, mnoho detí a mladých ľudí začalo brať drogy. Začíname spolupracovať s rehoľníčkami, ktoré nám pomáhajú týmto problémom čeliť. Nepotrebujeme len ľudí, ale aj lieky.

Drogy? Odkiaľ sa tam dostali?

V Sýrii je veľa dílerov. Spomeňte si, čo povedal pápež František, ktoré sú najhoršie obchody na svete. Obchod s ľuďmi, obchod so zbraňami a obchod s drogami. V Sýrii nájdete všetky tri. Ale sú to problémy celého sveta.

Ste kňaz, poznáte duše ľudí, spovedáte. Ako sa zmenili sýrski kresťania vo svojom vnútri?

Pred vojnou a dnešok, to sú dva odlišné svety. Odkedy vypukla vojna, ľudia majú v sebe omnoho viac strachu. Boja sa všetkého a všetkých. Na druhej strane súčasne cítim a vnímam, že títo ľudia majú silnejšiu vieru, než kedy mali.

Čím by ste to ilustrovali?

Mnoho ľudí, ktorí nechodili do kostola, dnes chodí. Ľudia prichádzajú do chrámu a som tomu rád, ale občas na nich vidím, že si myslia, že Cirkev im musí vo všetkom pomôcť. A to je ďalší problém.

Prečo?

Nie preto, že by nemala pomáhať Cirkev. Máme pomáhať, je to naše poslanie. Ale ľudia – aj keď žijú v ťažkých podmienkach – sa nemôžu dostať do situácie, akoby mali len pomoc dostávať, prijímať. Vždy musia myslieť na to, ako si môžu a majú pomôcť aj oni sami.

Obávate sa nejakej formy sebectva?

Nie. Je to ten strach a jeho dôsledky. Rozumiem, že ľudia túžia cítiť istotu, potrebujeme to všetci, ale bez pričinenia každého z nás to nejde.

Na tlačovej besede so slovenskými novinármi, predtým než sme začali tento rozhovor, ste povedali, že tam, kde sú povstalci, sú kresťania prenasledovaní.

To je pravda.

My na Západe sme ale dlho čítali o tom, že povstalci proti režimu prezidenta Asada sú rôzni, že sú medzi nimi horší, napojení na al-Kájdu, ale aj lepší, ktorých by mal Západ podporovať. Sedí to? Sú medzi nimi významné rozdiely?

Čo si myslíte vy?

Osobne sa obávam, že významné rozdiely nie sú, ale vy tam žijete, vy poznáte situáciu určite lepšie ako novinári, ktorí o nej píšu.

Medzi teroristami nie sú dobrí a zlí teroristi. Teroristi sú teroristi. Terorizmus má jasné pravidlá, je veľmi ohraničený. Väčšina týchto bojovníkov sú veľmi mladí ľudia. Mladí – viete, čo to znamená? Napríklad že sú vychovateľní, že majú vymyté mozgy, sú obmedzení a nedokážu zmeniť svoje myslenie. Keď vidím povedzme 50-ročného teroristu, nejakého náčelníka, môžem sa len domnievať, že niekedy dávno to mohol byť celkom dobrý normálny človek, že nerobil nič zlé. Ale dnes je vojna a on pácha zločiny, musím ho súdiť podľa toho, čo robí, nie aký bol v mladosti.

Americká vláda a armáda dlho podporovala časť protiasadovskej opozície vo viere, že predstavujú nádej pre budúcu Sýriu, že budú lepší ako prezident Asad. Dnes už to nerobia, aspoň oficiálne. Ten program sa skončil. Kto boli tí ľudia, ktorých podporovali?

Začali ako opozícia proti vláde, boli vycvičení, dostali zázemie a zbrane. Po šiestich mesiacoch ušli alebo sa pridali k teroristom. Nikdy ich nebolo veľa. Akú opozíciu teda vytvorili Američania? Alebo inak, koľko peňazí Američania týmto minuli na podporu terorizmu? Množstvo peňazí. Je za tým množstvo zbraní a množstvo smrti. A Američania to stále nepochopili, stále si neuvedomili, aké sú dôsledky prezidenta Obamu pre Sýriu.

Ak hovoríte, že všetci povstalci a protiasadovská opozícia sú teroristami, znamená to, že si myslíte, že medzi povstalcami a režimom nie je možná dohoda?

Dohoda je možná vždy. Otázka je, či týmto bojovníkom niekto dovolí, aby sa dohodli. Každá jedna frakcia z opozície má za sebou nejakú konkrétnu krajinu, odkiaľ dostáva peniaze a zbrane. Keby tieto krajiny chceli mier, dohoda je možná hneď zajtra. Oni však nechcú mier, preto zatiaľ nemôžeme dospieť k dohode. Saudská Arábia, Irán, Katar, Amerika a mnohé ďalšie aj európske krajiny uvažujú o tom, aký majú z vojny osoh oni. Ich záujem je iný a to je skutočný problém Sýrie.

Je to ako v rodine. Ak máte problém s manželkou, dvaja – ak chcú – dokážu problém rýchlo vyriešiť. Ale ak do toho vstúpia jej kamarátky, vaši rodičia a neviem kto ďalší, tak skončíte až na súde.

Toto nie je len o Sýrii, môžeme sa rozprávať aj o Iraku, Libanone, Palestíne, Jemene, Egypte... Vyzerá to, ako keby sa niekto proti ľuďom na Blízkom východe dohodol.

V európskej tlači sa veľa písalo o zločinoch, niekedy až vojnových zločinoch, ktorých sa dopustil režim alebo armáda prezidenta Asada. Išlo napríklad o použitie chemických zbraní. Niektorí hovoria, že Asadov režim má na svedomí viac obetí ako teroristi a Islamský štát.

Inzercia

Od koho máte tieto informácie? Pýtate sa, kto stojí v ich pozadí?

Sú to informácie z médií v Európe a na Západe.

Ak to píšu, tie médiá nie sú slobodné. Keď som bol minulý rok na konferencii v Ríme, kde boli talianski novinári, povedali sme im, že v Sýrii sa našli zbrane z Talianska a Európy. Vyzvali sme ich, aby o tom písali a hovorili pravdu. Títo novinári nám ale povedali, že o niektorých veciach nemôžu písať alebo hovoriť. Počul som to na vlastné uši. Preto sa pri každej informácii treba pýtať, odkiaľ je, vďaka komu bola zverejnená, ak to mám povedať priamo, tak kto to platí. Mnohé informácie zo Sýrie, reálne a pravdivé, nenájdete v európskych novinách. Prečo? Prečo sa dnes už toľko nehovorí o Sýrii?

Budem vám oponovať, o Sýrii sa hovorí a píše.

Ale nie dosť. Nie tak ako predtým.

Použitie chemických zbraní priznali všetky strany, uznali to aj Rusi, ktorí podporujú prezidenta Asada. Prebehlo vyšetrovanie, to nemožno spochybniť.

Problém je, že chemické zbrane sú všade, majú ich všetci. Má ich režim aj teroristi. Kto ich vytiahol? To ja neviem. A kto to dokáže dôkladne vyšetriť? Dôkazy nájdete, aké potrebujete, podľa toho, ktorá krajina stojí za vyšetrovaním. Opakujem, táto vojna trvá len vďaka tomu, že všetky ozbrojené frakcie niekto z cudziny podporuje. Ako im mám potom veriť, ak chcú vyšetrovať nejaký zločin?

Vy osobne považujete Baššára Asada stále za legitímneho prezidenta?

Áno, samozrejme, veď bol zvolený svojím národom.

Vo svete sa vedie diskusia o budúcnosti Sýrie. V minulosti to bolo častejšie, ale ten názor sa objaví aj dnes – niektorí tvrdia, že prezident Asad by mal odstúpiť a odísť. Keby sa to stalo, čo by to znamenalo pre Sýriu?

Poviem vám niečo dôležité. Prezident je prezident, bol zvolený. Nerokuje sa len verejne, prebieha aj mnoho tajných rokovaní. Dlho to tak nebolo, na začiatku vojny si skoro všetci mysleli, že Asad odíde alebo skončí, tak ako to bolo v Egypte. Dnes s ním rokujú.

Keď začali v Sýrii demonštrácie, Asad ich zastavil – a tam sa začala vojna. Táto vojna sa veľmi pretiahla. Keďže väčšina krajín nemá k Asadovi pozitívny vzťah, útočili na neho a spochybňovali ho. Či to niekto prijme alebo nie, Asad je legitímny prezident štátu. Poviem vám príklad: akú popularitu má francúzsky prezident Hollande? Niekoľko málo percent. Zvolia ho ľudia ešte za prezidenta? Nie. A spochybňuje preto niekto jeho legitimitu? Tvrdí niekto, že nesmie dokončiť svoj mandát?

Ale je aj istý pokrok. Hovorí sa o novej ústave, nových voľbách a Asad má opäť rešpekt. Vďakabohu.

Vojna postavenie Asada v Sýrii zmenila a oslabila, otázka je, či je predstaviteľné, kto by po jeho vynútenom odchode mohol zaujať jeho pozíciu. V Egypte po odstavení prezidenta Mubaraka a krátkom období zvoleného prezidenta Mursího, ktorý krajinu takmer doviedol k hladomoru a občianskej vojne, Mubaraka nahradil generál Sisí, de facto armáda. Ona garantuje stabilitu a poriadok v krajine. Existuje v Sýrii niekto, kto by mohol mať podobnú autoritu ako Asad a prípadne ho nahradiť?

V každej krajine je to iné, ťažko o tom hovoriť. Keď už hovoríme o Egypte, povedzte mi, kto odstavil tamojšieho prezidenta?

Ulica a povstanie.

Áno. Potom prišiel na jeho miesto Mursí. Dnes je vo väzení. Viete, kto to bol?

Moslimský brat, islamista.

Áno. A čo myslíte, kto ho tam dosadil? Severná Amerika. Američania odstavili armádu a vďaka ich vplyvu sa dostal k moci Mursí. V Sýrii môže nastať podobná situácia.

Egypt má efektívnu armádu, ktorá nedokáže zabezpečiť blahobyt, ale dokáže garantovať stabilitu a istý poriadok. Sýrska armáda je v neporovnateľne horšom stave. Je v Sýrii niekto, osoba, rodina, ktorá by dokázala zaujať Asadovo miesto a garantovať aspoň poriadok a stabilitu?

Na túto otázku nemôžem odpovedať. Neriadim to. Samozrejme, že medzi mocnými ľuďmi a rodinami v Sýrii sú rôzne rokovania. Nezabúdajte pri tom všetkom ale na medzinárodný rozmer, do Sýrie zasahuje priveľa zahraničných aktérov, ktorí majú dôležité slovo.

Kresťania v Sýrii a Iraku čelia hrozbe vyhubenia. Vy vyzývate kresťanov, aby tam zostali žiť. Na Západe to mnohí považujú za priamu výzvu, aby títo ľudia boli martýrmi, čomu nerozumejú. Nechápu, ako sa dá niečo také žiadať, pretože život považujú za hodnotu. Vy poznáte svet, dlho ste pôsobili v Argentíne. Prečo považujete za dôležité, aby kresťania zostali na Blízkom východe?

Sýria je historickou kresťanskou krajinou, platí to od počiatku kresťanstva. A od začiatku sú kresťania prenasledovaní. Kresťania sú vôbec od začiatku prenasledovaní, od Krista samotného a svätého Štefana po ňom. Koľko bolo odvtedy mučeníkov? Dnes máme prenasledovanie kresťanov nielen v Sýrii, minulý rok v Madride na pôde organizácie ACN, mi na mape sveta ukázali, v koľkých krajinách sú prenasledovaní kresťania. Je ich množstvo, nielen Sýria, ale aj krajiny v Ázii, Afrike, po celom svete. Napriek všetkým prenasledovaniam Cirkev je tá, ktorá zostáva.

Čo by znamenalo pre Sýriu, keby tam kresťania nežili?

(Arcibiskup si nechal otázku preložiť dvakrát.) Keby tam neboli žiadni kresťania?

Žiadni.

Koniec kresťanstva v Sýrii prinesie koniec kresťanstva v Európe. Ak takto rozmýšľate, ak dokážete pripustiť, že by v Iraku alebo Sýrii neprežili kresťania, to by znamenalo, že uspel Islamský štát. Totálne. A potom by to prinieslo aj koniec kresťanstva v Európe.

Blízky východ je predsa kolískou kresťanstva, poklady kresťanstva sa nachádzajú na Blízkom východe. Táto vojna úplne ničí kultúru. Čo sa nedávno stalo v Londýne. Vy nemáte strach? A ako reagujete? Myslíte si, že by ľudia kvôli tomu nemali vychádzať von? Vzdať sa? Odísť?

Vzťahy kresťanstva a islamu sú historicky veľmi ťažké a krvavé. V poslednom období je islam opäť veľmi násilný. V dejinách pritom nepoznáme prípad, že by nejaká väčšia islamská entita prešla na kresťanstvo. Poznáme individuálne konverzie, ale nič viac. Na druhej strane kresťania sú veľmi neúspešní v misiách v islamskom svete. Akoby bol islam silnejší. Ako máme na tieto trendy reagovať?

Máte internet? Dám vám meno jezuitu, ktorý žije v Egypte, on je expert na islam, spýtajte sa jeho.

Ste arcibiskup z frontovej línie. Kresťania, ktorí žijú v prevažne moslimských krajinách, ktorí často čelia násiliu a smrti, sú odvážni a hovoria veci priamo. Na Západe, aj medzi kresťanmi, aj v Ríme, sa mnohí boja hovoriť otvorene a priamo. Musíte o tom hovoriť nielen kvôli islamu a nášmu spolužitiu, ale aj kvôli nám na Západe.

Prečo sa islam tak rozšíril?  Moslim si môže zobrať štyri ženy, keď má s každou päť detí, jedna rodina má dvadsať detí. Koľko detí má kresťanská rodina? To je odpoveď, prečo islam rastie v každej krajine, kde prišiel. Ako to možno zastaviť? Zákonom ani inak to nejde. Moslimom nemôžete predpísať, koľko majú mať detí, nedosiahnete to.

Ako má ale Západ reagovať na násilný islam a jeho vnútornú silu?

Spýtam sa vás, rozumejú politici tomu, čo robia teroristi? Zločiny, ktoré robia, idú proti celému ľudstvu. Ale ak im politici z iných krajín predávajú zbrane, ak im pomáhajú, ako sa to dá zastaviť? Problém je, že ľudia na Západe nechápu, o čo ide vo vojne s terorizmom. Prečo je v Libanone raz ostrý konflikt a potom odrazu dôjde k dohode, prečo? To isté v Iraku. Pretože sa musia dohodnúť štáty, ktoré do týchto krajín zasahujú.

Slovensko je bývalá komunistická krajina, máme teda svoju skúsenosť s tyraniou. Rozumieme, že tyrania má obete, a očakávame, že ľudia, ktorí trpia, sa raz vzbúria. Násilný islam má tiež prvky tyranie, nevidíme však, že by sa proti tomu moslimovia búrili. A nerozumieme tomu.

Nerozumiete a ani nebudete rozumieť. Musíte sa zamyslieť, kto sú moslimovia. Máme extrémistov. Kto ich riadi? Ktorá krajina? Odpovedzte mi.

Napríklad Saudská Arábia.

Novinári to dobre vedia, ale nepíšu o tom. To je problém. Islamský štát je extrémistický, ale mnoho krajín ho podporuje a pomáha mu. Predávajú mu zbrane. Videl som v Sýrii teroristov, ako vyťahujú peniaze, a vedľa sú ľudia, čo nemajú čo jesť. Odkiaľ majú peniaze? O tomto treba písať. Kto sú tí ľudia, aké majú ciele a kto im pomáha.

Ale moslimovia to všetko vidia, a predsa sa nebúria.

Nie všetci. Aj medzi moslimami sú dobrí ľudia, väčšina ľudí, s ktorými spolupracujem, sú moslimovia. Treba si vyjasniť pojmy, nie každý moslim je extrémista. Pozrite sa do Európy. Keď sa tu začali stavať mešity, kto ich financoval a k čomu to viedlo? Treba poznať rozdiely a tieto súvislosti si treba uvedomovať. A ak máte odvahu, tak o tom napíšte.

Ste  biskup z krajiny, kde je asi najhorší život na zemi, a celý rozhovor sa veľa usmievate a smejete. Usmievate sa viac ako naši slovenskí biskupi, odkiaľ na to beriete silu?

Som kresťan, preto mám stále nádej. Nikdy nie som pesimistický. Vojna v Sýrii sa raz skončí a budeme prosperovať. Dnes potrebujeme odvahu.

Foto: Andrej Lojan

Odporúčame