Fašiangy symbolizujú čas roztopaše, zábavy, dobrého jedla a pitia

Korene fašiangových zvykoslovných útvarov siahajú až do dávnej minulosti slovanských pohanských predkov. Fašiangové obchôdzky a zábavy vrcholili na spoločnej veselici v krčme, kde sa z naturálií zozbieraných po celej dedine vystrojila hostina spojená s bujarou tancovačkou. V mestách je tradícia fašiangov spojená s plesmi a bálmi.
      

Výraz fašiang pochádza z nemeckého slova vast-schane, ktoré vo voľnom preklade znamená posledný nápoj. Toto slovo symbolizovalo nastávajúci 40-dňový pôst pred Veľkou nocou, ktorý sa v minulosti bral veľmi vážne. Práve preto mali byť posledné fašiangové dni, nazývané "ostatky", dňami bujarej zábavy. Z veľkomoravského obdobia je z nášho územia známy názov "mjasopust".
      

Podľa dĺžky fašiangového obdobia sa rozlišovali krátke a dlhé fašiangy. Žartovne sa hovorilo, že keď je krátky fašiang, vydajú sa aj škaredé dievčatá. V našom slovenskom prostredí to bolo dané aj roľníckou kultúrou. Hoci sa už gazdovia pripravovali na jarné práce, ešte nebolo veľa roboty, takže okrem priadok a páračiek bol čas aj na svadby. Trvali dlhšie ako dnes a bola to slávnosť nielen rodiny, ale celej dediny.
      

Fašiangy poznáme z územia stredoeurópskeho priestoru, a najmä z nášho, ešte aj v predkresťanskom kontexte. Boli to obchôdzky slúžiace na privolanie jari rôznymi magickými spôsobmi. Toto obdobie poznali aj východní Slovania, u ktorých sa slávili v podobe "maslenice". Samotný názov hovorí, že to bolo obdobie bohaté na kalorické jedlá. Naši predkovia žili a stravovali sa veľmi striedmo, ale počas fašiangov pred pôstom bolo zvykom jesť do sýtosti. Tradičnými jedlami boli fánky, šišky, pampúchy, záviny a rôzne zabíjačkové špeciality.
      

Iný nádych získali fašiangy po prijatí kresťanstva. To, čo z nich ako fragment zostalo, boli obchôdzky v maskách. V súčasnosti ide skôr o zábavu, ale v minulosti mali masky dôležitý rituálny význam. Tie fašiangové boli najmä zvieracie a vyzerali strašidelne. Čím bola maska strašidelnejšia, tým mala väčšiu moc a ľudia verili, že démoni a zlí duchovia sa vyplašia a nebudú ich obťažovať. Ešte aj dnes sa v niektorých slovenských regiónoch konajú fašiangové sprievody s rôzne zamaskovanými účastníkmi. Kedysi nesmel chýbať Turoň, medveď či vlk, dnes sa prezliekajú muži za ženy a naopak, a v maskách sa vždy zvýrazňujú atribúty výzoru, charakteru alebo zlozvykov opačného pohlavia. V prvej polovici 20. storočia k maskám pribudol aj vojak so šabľou a práve na túto šabľu napichovali gazdiné potravinové podarúnky. Každá obec mala svoje tradičné vinšovačky a masky na dvore domu nikdy nezabudli domácich vyzvŕtať. V sprievode nechýbal ani ľudový zabávač, ktorý zábave udával tempo.
      

Fašiangové obchôdzky a zábavy vrcholili na spoločnej veselici v krčme, kde sa z naturálií zozbieraných po celej dedine vystrojila hostina spojená s bujarou tancovačkou a o polnoci sa pochovávala basa. Na tomto krásnom obrade nechýbali účinkujúci prezlečení za kňaza, organistu, hrobára, basa na márach a babky-plačky. Akt pochovania basy symbolizoval, že hudobné nástroje zmĺknu, zábava sa končí, nastáva obdobie pôstu a ľudia sa majú ponoriť viac do seba.