Stojíte na čele Danteho spoločnosti, ste súčasťou tímu, ktorý nahral a komentuje celé Danteho dielo v Slovenskom rozhlase. Prečo je Dante stále zaujímavý? Veď jeho Božská komédia je rozsiahle a ťažko pochopiteľné dielo, bez komentárov v podstate nezrozumiteľné. Prečo sa mu tak dobre darí v internetovej dobe krátkych žánrov?

Dante je zaujímavý, lebo hovorí o esenciálnych otázkach, ktoré zaujímajú človeka. Rieši otázku spásy ľudskej duše, čo zaujíma veriacich, ale aj neveriaci a ateisti si kladú určité otázky. Dante začal písať Božskú komédiu preto, že robil účtovanie so svojím životom, pretože v určitom bode života zišiel zo správnej cesty a uvedomil si to.

Čo sa presne stalo?

To nikto nevie. Vieme len, že išlo o intelektuálne po­blúdenie. Nedávno sme vydali knihu esejí Daniela Pastirčáka, ktorá sa okamžite vypredala. Daniel svoju konverziu opísal viackrát, zreteľne a pekne. Aj v Danteho prípade išlo o konverziu, aj keď v inom zmysle. V jeho dobe boli viera a náboženstvo viac prítomné v každodennom živote, ale očividne boli prítomní aj ľudia, ktorí k viere pristupovali formálne, a Dante k nim patril. V istom momente prežil niečo, nikdy nehovorí presne čo, vždy sú to len narážky. Vieme len, že zišiel zo správnej cesty a potom sa na ňu vrátil. Božská komédia je jeho odpoveďou. Kto sa do jeho diela ponorí, pochopí.

Myslíte si, že téma spásy je zaujímavá pre našu dobu?

Preložme si to do jazyka súčasnosti. Či si to priznáme, alebo nie – niekedy je ťažké priznať si to aj pred sebou samým –, každý robí nejaké účtovanie so svojím životom, cíti s ním spokojnosť alebo nespokojnosť. Keď máme dojem, že život ide povedzme do poslednej tretiny, kladieme si otázku, čo sme urobili, ako sme žili a či je to v poriadku. Možno to nie je vždy presne tak formulované, ale prítomné to je. Pre Danteho to bola spása, pretože po konverzii veril, že treba urobiť účtovanie a musí spraviť všetko pre to, aby bol spasený. Vidieť, ako sa veľmi bál, že spasený nebude. Dnes je to trochu inak, ale nie úplne. Už preto, že aj v súčasnosti žijú veriaci, ktorí si túto otázku úprimne kladú. A nielen oni. Aj hľadajúci, aj ateisti majú rovnaké problémy.

Žijeme však v inej dobe, osvietenstvo tému spásy zamenilo za hľadanie šťastia, často výslovne osobného šťastia.

Neviem, či je to celkom tak. Šťastie predsa hľadali ľudia vždy, aj Dante. Myslím si, že jeho zídenie z cesty súviselo s intelektuálnou pýchou, venuje tomu niekoľko spevov.

Čo je to intelektuálna pýcha?

Pocit, že som taký múdry a rozhľadený, že svet držím v rukách, že si riadim svoj život, že viem, ako sa svet vyvíjal a ako sa vyvíja, že vidím veci správne. Nie je tam žiadna pokora. Žiadny súzvuk s ostatným svetom, chýba tu rebríček hodnôt, v Danteho prípade nie je pokora voči Bohu.

Umberto Eco kedysi napísal, že mládež navštevujúca galérie už nerozumie gréckej mytológii, a preto nemôže rozumieť ani mnohým obrazom. Máte skúsenosť, že ľudia dnes rozumejú Dantemu?

Samozrejme, že mu nerozumejú. Preto sa snažíme v rádiu Devín rozoberať jednotlivé Danteho verše, vybrať ich esenciu, vysvetľovať ho. A musím povedať, že to stojí dosť úsilia. Treba ešte povedať, že Dante je v prvom rade básnik, jeho poézia je prekrásna, je to tá najvyššia poézia. Je poeta natus, nádherne mu to rýmuje, má dokonalý rytmus, krásne metafory, jeho tercíny sú prekrásne, platí to aj po všetkých tých storočiach. Hoci preklad je vždy určitá strata, my na Slovensku máme jedinečný preklad. Viliam Turčány sa usiloval dodržať všetky atribúty diela, formálne, filozofické aj ďalšie. Danteho súčasník, prirodzene, rozumel Božskej komédii lepšie, bola mu zrozumiteľnejšia, ako je dnes. Dnes treba súvislosti vysvetľovať, bez kontextu by sme mu nerozumeli.

Pohľad do raja, spev 31. Gustav Doré

Dante Komédiu pritom napísal v miestnom dialekte, nie v latinčine, čo muselo byť svojím spôsobom obmedzujúce.

Aj ja som si to dlho myslela, ale v čase, keď Dante začal používať ľudový jazyk, už bol dobre rozvinutý. Dokázal, že je plnohodnotný, aj keď sám niektoré slová vymyslel.

Dante má v diele viacero opisov cirkvi, tá má dnes dosť iný imidž, ľudia – aj mnohí veriaci – ju vnímajú inak, ako ju opisoval Dante...

... ako ju podľa vás opisuje?

Veľkolepo, krásne.

Ale práve naopak, on je hrozne kritický.

Je kritický k hriešnym ľuďom cirkvi, ale inštitúciu vníma inak, ako ukazujú rôzne alegórie. Môžu to dnešní čitatelia ešte pochopiť?

Sama som prekvapená, koľko mám pozitívnych spätných väzieb. Ľudí to naozaj zaujíma. Možno je to skreslené a ide iba o istú obmedzenú skupinu ľudí. Snažíme sa ale, aby to bolo zrozumiteľné.

Dante na jednom mieste vyvyšuje do raja Joachima z Fiore, na ktorého sa neskôr odvolával kresťanský anarchizmus. Nebol v ňom aj kus cirkevného rebela?

On nešiel do teologických otázok, kritizoval cirkev v každodennej praxi. Riešil otázku vzťahu k politickej moci, cirkev sa nemala starať do politiky, to je úloha cisára. Pápežom vyčítal prílišné politické ambície, Bonifác VIII. bol jeho najväčším nepriateľom. Domnieval sa, že jeho pôsobením bol donútený odísť do exilu. Bola to pre neho veľká životná tragédia. Do Florencie sa už nikdy nevrátil, hoci ju nesmierne miloval aj kritizoval.

Prvý Danteho portrét je pripisovaný Giottovi, nachádza sa na freske v kaplnke sv. Márie Magdalény vo Florencii, dnes Museo del Bargello. Foto: wikimedia

Bolo to obdobie veľkého sporu talianskych miest s nemeckým cisárom.

Veď práve a Dante sa domnieval, že cirkev do toho nemala intervenovať. Cirkev sa stavala na niečiu stranu, obohacovalo ju to a to bola druhá vec, ktorú vyčítal cirkvi. Kritizoval najmä korupciu – napríklad kňazov, ktorí predávajú odpustky, umiestnil do pekla. Hromadenie materiálneho bohatstva cirkvou mu prekážalo, neustále sa k tomu vracal, v pekle, očistci aj raji. Posledné vystúpenie Beatrice je tiež o kritike cirkvi.

Vaše meno je uvedené už v starších vydaniach Božskej komédie ešte z obdobia komunizmu. Ako ste sa dostali k Dantemu?

Cez Vilka Turčányho. Som taliančinárka, pracovala som vo vydavateľstve Tatran. Myslela som si, že všetkému rozumiem, a zistila som, ešte keď som redigovala Danteho, že to tak nie je (úsmev).

Ako dlho sa už venujete Dantemu?

Od 80. rokov.

Hovoríte, že Dante kladie tie správne otázky a vie človeku pomôcť nájsť odpovede. Vám pomohol?

Určite áno.

Spomenuli ste Turčányho preklad. Veľké európske národy majú mnoho prekladov, u nás je najznámejší tento. Máme aj iné preklady?

Máme tri moderné preklady Pekla, okrem Turčányho a Felixa ide ešte o preklad Karola Strmeňa a Andreja Žarnova. Prvý vyšiel Turčányho, ale prvý začal prekladať Žarnov. Bohužiaľ, Strmeň aj Žarnov emigrovali, preto osudy ich prekladov boli také, aké boli. Zaujímavé je 19. storočie. Už štúrovci totiž poznali Danteho, Jozef Miloslav Hurban sa učil taliansky a v jeho slovníku sa našiel citát z Danteho v taliančine. Prvý preklad časti prvého spevu Pekla máme z roku 1838, čo je sedemnásť rokov pred prvým českým prekladom.

Veľmi oceňujete Turčányho preklad. V čom je jeho hodnota?

Ako sme už hovorili, iné národy majú početné preklady a je to vždy dobre. Preklad je proces, v ktorom sa snažíme byť verní autorovi a priniesť ho do vybraného jazyka. To je veľmi ťažká vec, vždy dochádza k stratám. Preto by bolo ideálne, keby sme mali aj iný kompletný preklad Božskej komédie. Turčány sa snažil o absolútnu vernosť originálu, spolupracoval s vynikajúcim romanistom Jozefom Felixom, ktorý urobil podstročníky, doslovný preklad Pekla a Očistca a komentár k Peklu, a to je brilantný komentár, čítanie zaujímavé samo osebe. Turčány bol taký presný, že zopakoval aj Danteho chyby. Je to jedinečné. Španieli majú napríklad z roku 1856 preklad Božskej komédie, ktorý je v próze. Niektorí prekladatelia sa až tak netrápili, poskytli kultúrnu informáciu a dokonalejší preklad čakal na iného prekladateľa.

Obstojí tento preklad aj v konkurencii najlepších európskych prekladov?

Určite áno. Aj keď napríklad Ján Zambor vydal takú krátku štúdiu, v ktorej má voči Turčánymu nejaké výhrady, ale napriek tomu je to vynikajúci preklad.

Ste aj predsedníčkou spoločnosti Dante Alighieri. Koľko má táto spoločnosť členov?

Asi tristo, mnohí z nich sú už trochu zaspatí. Teraz budeme musieť urobiť nejaké reformy. Vo chvíli, keď do Bratislavy prišiel taliansky inštitút, tak sa naša koncepcia musela zmeniť. Spoločnosť Dante Alighieri, tak ako je koncipovaná a riadená svojím centrom v Ríme, si najviac zakladá na vyučovaní talianskeho jazyka. Aj my sme teda mali kurzy, ale keď prišiel inštitút, tak prirodzene prebral túto úlohu. Má na túto činnosť lepšie zázemie a tieto kurzy robí veľmi dobre a lacnejšie, než sme ich mohli robiť my. Inštitút prebral aj niektoré ďalšie aktivity, ktoré sme robili my. Napríklad prednášky a filmové predstavenia. Museli sme teda rozmýšľať, ako dať našej spoločnosti novú náplň. Urobili sme to tak, že sme sa rozhodli venovať najmä Dantemu. Vydali sme Peklo, teraz je pripravený Očistec, musíme na to zháňať peniaze. Keď bolo v Taliansku zemetrasenie, tak sme zorganizovali verejnú zbierku na záchranu poškodených kultúrnych pamiatok a výťažok sme poslali do Assisi. Výzvou pre nás je osloviť aj mladšiu generáciu, aby dala svoju tvár smerovaniu našej činnosti.

Ste tiež riaditeľkou Literárneho informačného centra, ktorému sa pod vaším vedením celkom darí. Kedysi bola prezentácia našej kultúry dosť utrápená, teraz sa to zlepšilo. Čo sa stalo?

Myslím, že v tejto inštitúcii je tím ľudí, ktorý sa vypracoval. Generácia ľudí, ktorí sem nastúpili pred dvadsiatimi rokmi, teraz prežíva taký vrchol v tom zmysle, že dokáže naplno využiť to, čo sa naučila.

Niekedy to vyzerá až tak, akoby manažment kultúry bol lepší ako samotná literárna produkcia.

To nemôžem pripustiť.

Nemáte pocit, že najmä naši mladší autori sa trošku trápia? Boli sme zvyknutí, že dôležití spisovatelia boli spoločensky angažovaní. Vďaka spisovateľom ako Dominik Tatarka dnes charakterizujeme celé epochy. Dnes, keď ako novinári robíme rozhovor s nejakým spisovateľom, tak sa ho bojíme opýtať na spoločenskú situáciu. Naši spisovatelia sú často veľmi dezorientovaní.

Hlavne si myslím, že o tom nechcú hovoriť. Aj keď majú svoj názor. Ešte stále existuje taký spätný pohyb, ktorý spisovateľov odrádza od akejkoľvek angažovanosti. V Česku sa napríklad vedie veľká diskusia o angažovanosti poézie a tento termín tam funguje. U nás má toto slovo stále pejoratívny nádych a spisovatelia sa nechcú angažovať. Nakoniec, prečo by sa aj mali?

Pretože je spoločenská kríza. Angažovanie spisovateľov bolo vždy najzaujímavejšie vtedy, keď v politike prebiehal nejaký úpadok.

Spisovateľ ako svedomie národa? To už nefunguje.

Prečo?

Bolo by namieste si položiť otázku, či je to tak, že to nefunguje iba tu a inde to funguje. Myslím, že ani inde to veľmi nefunguje. Keď má niekto chuť zaoberať sa celospoločenskými témami, ako to robil Dante, ktorý okrem spásy duše riešil aj politickú situáciu a otázky kultúry, tak sa tým jednoducho zaoberať bude. U nás špeciálne je to trochu aj pozostatok minulosti.

Súvisí to aj s tým, že mnohí spisovatelia, ktorí sa verejne angažovali, to nakoniec nie celkom zvládli? To je prípad Mila Urbana, Laca Novomeského, nakoniec aj vášho otca, básnika Miroslava Válka, ktorý bol za socializmu ministrom kultúry.

Určite aj to zohráva svoju úlohu. Mnohí majú pocit, že to nebolo v poriadku, keď sa spisovatelia politicky angažovali.

Existuje však ešte aj iný typ spoločenského angažovania. Príkladom môže byť Dominik Tatarka či literárny kritik Milan Hamada.

Taký typ angažovanosti, ako bol u Dominika Tatarku, je naozaj niečo výnimočné, čo si vyžaduje obrovskú odvahu.

Danteho portrét z polovice 16. storočia od Cristofana dell´Altissima (Serie Gioviana). Dnes sa nachádza v Galérii Uffizi. Zdroj: wikimedia

Nie je potom problém našej dnešnej literárnej obce, že jej chýba odvaha a talent?

To si nemyslím. Pokiaľ ide o talent, tak máme veľmi talentovaných autorov. Možno nečítate tých správnych. Pokiaľ ide o odvahu, tak možno ešte neprišla správna chvíľa. Som presvedčená, že keď pôjde o niečo naozaj vážne, tak nebudú mlčať.

Vedeli by ste povedať dnešné literárne dielo, ktoré by obstálo v porovnaní s takými reflexiami doby, ako bol Urbanov Živý bič či Tatarkov Démon súhlasu?

Určite áno.

Ktoré?

Doba Tatarkovho Démonu súhlasu bola iná a dnešná situácia si nevyžaduje takúto odpoveď. Keď však hovoríme o reflektovaní súčasnej situácie, tak to napríklad bol Pišťankov Rivers of Babylon, to je veľmi dobré dielo. Vyšlo aj v angličtine v malom univerzitnom vydavateľstve a vedeli sme, že nebude masívne distribuované do kníhkupectiev. Bolo však distribuované do knižníc, z čoho sme sa veľmi tešili.

Nebolo to trochu povrchné dielo, ktorého jedinečnosť stojí na expresívnom jazyku?

Bolo veľmi pravdivé. Na anglické vydanie vyšla recenzia v kvalitnom britskom literárnom časopise, čo bol úplný zázrak. Na základe tejto recenzie si túto knihu objednala redaktorka významného francúzskeho vydavateľstva a dala to prečítať spolupracovníkovi, ktorý bol prekladateľom z češtiny. Ten jej zavolal z dovolenky a povedal: Počuješ až tam, ako sa smejem? Rozhodne to treba vydať. Ona to vydala a povedala, že je to také vynikajúce, že to daruje všetkým svojim známym a priateľom. Napriek tomu sa to veľmi nepredávalo. Ale bolo to preukázateľne dielo, ktoré odzrkadľuje dobu. Bolo odvážne, reflektovalo takmer súčasnosť, čo je u nás zatiaľ zriedkavé. To máte pravdu. Ale máme aj takéto diela. Potom je tu Dom hluchého od Petra Krištúfka, Vilikovského knihy. Myslím, že slovenská literatúra je rovnocennou súčasťou svetového literárneho diskurzu. Sú to Orodovnice Jany Juráňovej, kniha, ktorá veľmi presne pomenúva otázky Slovenského štátu. Balla je výborný spisovateľ.

Odsúdené duše sa naloďujú, aby prekročili rieku Acheron. Spev 3. Gustav Doré

Nesvedčila o slabosti našej literatúry od 80. rokov aj diskusia o vyradení diela Petra Pišťanka a Dušana Taragela Sekerou a nožom zo zoznamu povinnej literatúry? Cieľom bolo, aby žiaci videli súvislosť medzi 80. a 90. rokmi, dejepis ich učí o zmene režimu, literatúra mala ukázať, že tu žili rovnakí ľudia, čo potom vysvetľuje, ako sa u nás žilo v 90. rokoch. Vybrať konkrétne dielo bol ale problém, výber bol príliš obmedzený. Nie je naša literatúra strašne chudobná?

Pozrite sa, je nás päť miliónov. Napriek tomu si myslím, že máme skvelé diela.

Sme predsedajúcou krajinou EÚ. Snažíme sa v ostatnom období predstaviť naše literárne diela a ich preklady v Európe?

Áno, len tento rok vyšlo približne štyridsať prekladov do maďarčiny.

Dá sa povedať, že Maďari majú o našu literatúru záujem?

Maďari mali stále o našu literatúru záujem. V prípade susedných krajín je ten záujem vždy vyšší. To, čo nám robí starosti, sú západné krajiny, kde musíme vyvíjať veľké úsilie, aby sme sa presadili. Niekedy až nadľudské úsilie. Aj keď teraz máme úspechy na britskom teritóriu, vyšiel tam Krištúfek, Uršula Kovalyk, Balla.

Ktoré naše diela v zahraničí zaujali najviac?

Najpredávanejší je Pavel Vilikovský, prekladaný je aj Pavol Rankov, ktorému pomohlo, že sa v roku 2014 stal laureátom Literárnej ceny strednej Európy. V prvej desiatke je určite ešte Rudolf Sloboda, poetka Mila Haugová.

V Amerike je o nás nejaký záujem?

Vôbec nijaký. Vyšla tam však kniha Jany Juráňovej Žila som s Hviezdoslavom, teraz tam vychádza Jana Beňová. V jednom univerzitnom vydavateľstve by mala vyjsť antológia súčasnej slovenskej prózy, čo je tiež veľmi dobré.

Posledná otázka: čo sa chystáte čítať cez Vianoce?

Nejakú dobrú severskú detektívku. A v Bruseli v antikvariáte som si nedávno kúpila knihu o francúzskom stredoveku, tak sa chystám pustiť aj do nej.

 

Miroslava Vallová vyštudovala taliančinu a francúzštinu, zaoberala sa najmä talianskou literatúrou. Preložila diela autorov ako Giovanni Boccaccio, Umberto Eco či Alberto Moravia. V rokoch 1993 – 1996 pôsobila ako konzulka na Veľvyslanectve SR v Ríme, po návrate do Bratislavy nastúpila do Národného literárneho centra (v súčasnosti Literárne informačné centrum), kde pôsobí ako riaditeľka. Je aj riaditeľkou Danteho spoločnosti.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo