Umelec neúspechu Ako Cheney zmenil republikánov a uvrhol USA do ťažkých vojen

Ako Cheney zmenil republikánov a uvrhol USA do ťažkých vojen
Viceprezident Dick Cheney prednáša svoj prejav vojakom na leteckej základni Fairchild v pondelok 17. apríla 2006 v Spokane, Washington. Foto: TASR/AP
Dick Cheney sa usiloval pretvoriť svet – a podarilo sa mu to.
8 minút čítania 8 min
Vypočuť článok
Umelec neúspechu / Ako Cheney zmenil republikánov a uvrhol USA do ťažkých vojen
0:00
0:00
0:00 0:00
Daniel McCarthy
Daniel McCarthy
Editor časopisu Modern Age: A Conservative Review, prispieva do novín American Conservative, New York Times, USA Today, Spectator či National Interest. Pracoval pre prezidentskú kampaň Rona Paula v roku 2008 a ako vedúci redaktor ISI Books.

Najčítanejšie

Deň
Týždeň

Keď si George W. Bush v roku 2000 vybral Dicka Cheneyho za kandidáta na viceprezidenta, konzervatívci si vydýchli – dokonca aj niektorí paleokonzervatívci. Povrávalo sa, že samotný Pat Buchanan to považoval za dobrú voľbu.

Zdalo sa, že Bush si mohol vybrať aj horšie – mohol si zvoliť Johna McCaina, svojho rivala z primárok a človeka, ktorého neokonzervatívci z Weekly Standard veľmi chceli uvidieť ako prezidenta. Mohol si zvoliť Colina Powella alebo Christine Toddovú Whitmanovú, uprednostniť rasu či pohlavie a osloviť umiernených voličov namiesto konzervatívcov. Cheney mal posilniť pravé krídlo kandidátky.

Pridal aj skúsenosti z vlády: Cheney bol šéfom štábu Geralda Forda a ministrom obrany Georgea H. W. Busha. Ako kongresman bol počas Reaganových rokov najvyššie postaveným republikánom vo výbore Snemovne reprezentantov, ktorý vyšetroval kauzu Irán – Contras.

Cheney mal väzby na každého republikánskeho prezidenta od čias Richarda Nixona, keď prvý raz vstúpil do exekutívy ako akýsi chránenec stúpajúceho republikánskeho úradníka menom Donald Rumsfeld. Práve Rumsfeldovo neskoršie vymenovanie za Fordovho ministra obrany otvorilo Cheneymu cestu na pozíciu Fordovho šéfa štábu. Pomáhal viesť aj Fordovu volebnú kampaň v roku 1976.

Cheneyho vlastné pôsobenie ako ministra obrany Georgea H. W. Busha však malo realistov a paleokonzervatívcov varovať, čo ich čaká. Prvá kombinácia Bush – Cheney vládnuca v rokoch 1989 – 1993, priniesla inváziu do Panamy a vojnu v Perzskom zálive. George Bush mladší počas kampane v roku 2000 tvrdil, že nebude zapájať Ameriku do „budovania štátu“ v zahraničí. To však neznamenalo žiadne nové vojny.

Cheney bol presne ten typ partnera, akého by si mladší Bush – ktorý mal v úmysle pokračovať v politike svojho otca – želal. Už pred útokmi z 11. septembra Cheneyho prítomnosť v administratíve naznačovala ochotu viesť aktivistickú zahraničnú politiku. Odvetná kampaň proti Talibanu by bola samozrejmosťou u každého prezidenta. No bol by bez Cheneyho – a personálu pracujúceho pod ním a okolo neho – šiel George W. Bush vôbec do Iraku? Ak mal Bush nejaké pochybnosti, Cheney bol tam, aby ich zahnal.

Chcel obnoviť prezidentskú moc spred Watergate

Cheney zažil chaotický koniec vojny vo Vietname počas svojich prvých rokov v exekutíve. Z Kongresu sledoval, ako Reaganova zahraničná politika uviazla v obmedzeniach, ktoré Kongres uvalil na financovanie protikomunistických pracovníkov kontrašpionáže v Nikarague, a bol svedkom krízy pripomínajúcej Watergate, keď sa zistilo, že administratíva predala zbrane Iránu, aby pracovníkov kontrašpionáže aj tak financovala.

Tieto pochmúrne epizódy ostro kontrastovali s vojnou v Perzskom zálive v roku 1991, v ktorej mal prvý prezident Bush relatívne voľnú ruku a dosiahol rýchle a čisté víťazstvo. Cheney neskôr povedal, že jeho obdobie ako ministra obrany bolo jeho najuspokojivejšou vládnou skúsenosťou.

Evidentne išlo o skúsenosť, ktorá ho priviedla k prehnanej sebaistote. Bola by bývala vojna v Perzskom zálive ešte populárnejšia – Bush senior mal počas konfliktu podporu presahujúcu 90 percent –, keby vláda bola bývala odvážnejšia a nielen vyhnala iracké sily z Kuvajtu, ale šla až do Bagdadu?

Vtedy si Cheney myslel, že nie. Ale ak Vietnam a Irán – Contras demoralizovali krajinu spolu s tromi po sebe idúcimi republikánskymi vládami, neukázala vojna v Perzskom zálive, ako môže vyzerať a pôsobiť úspech?

Po 11. septembri mal mladší Bush šancu prekonať svojho otca a viceprezident Cheney mohol prekonať ministra obrany Cheneyho. Ak základnou voľbou bol Vietnam a Irán – Contras alebo Panama a vojna v Perzskom zálive, čo bolo lepšie? Bushova druhá vojna v Iraku mala byť napokon dielom muža, ktorý riadil triumf v Perzskom zálive.

Kniha Angler Bartona Gellmana o Cheneyho viceprezidentskej funkcii predstavuje interpretáciu, podľa ktorej bol Cheneyho pohľad na výkonnú moc počas Bushových rokov výsledkom jeho skúseností s republikánskymi prezidentmi, ktorí boli konfrontovaní Kongresom počas Watergate, Fordovho prechodného obdobia a aféry Irán – Contras. Je to možné: podľa tejto verzie mal Cheney dlhodobý cieľ obnoviť prezidentskú moc na úroveň spred Watergate.

Možno bol jeho ideálom prezident typu Lyndona Johnsona alebo Franklina Roosevelta – prezidenta s neobmedzenou výkonnou autoritou –, ak by len Johnson bol býval ochotný urobiť čokoľvek potrebné pre víťazstvo vo Vietname.

Bushov a Cheneyho republikán

V každom prípade, architekti víťazstva v Kuvajte predsa nemohli zlyhať v Iraku, však? Cheney nielenže chcel napraviť škody po Watergate – chcel zároveň, aby bola vojna opäť zdrojom hrdosti. Už raz sa mu to podarilo, ale Clintonova administratíva premrhala dividendy vojny v Perzskom zálive.

Napriek svojej všeobecnej povesti konzervatívca v roku 2000 nebol Cheney nijakým osobitým typom konzervatívca. Na rozdiel od Buchanana či mnohých predstaviteľov náboženskej pravice 80. a 90. rokov, ktorí sa usilovali o Biely dom, nebol špecifickým hrdinom sociálnych konzervatívcov. Nepatril však ani medzi ekonomických konzervatívcov: Bushovmu ministrovi financií Paulovi O’Neillovi, ako uvádza Ron Suskind v knihe The Price of Loyalty, slávne povedal, že „Reagan dokázal, že na deficitoch nezáleží“.

Cheneyho najvýraznejšie definovala – ešte pred tým, než sa stal viceprezidentom – jeho úloha v zahraničnej politike. Nemal povesť neokonzervatívneho ideológa, hoci on aj jeho manželka mali v 90. rokoch väzby na čoraz neokonzervatívnejší American Enterprise Institute. No v zahraničnej politike bol vždy typickým Bushovým republikánom – až do tej miery, že presnejší názov tohto typu môže byť „Cheneyho republikán“.

„Realizmus“ Georgea H. W. Busha je jeho obdivovateľmi značne preháňaný, no aspoň rozpoznával isté opatrné limity vo svojej politike voči Bagdadu a Moskve. Jeho „kurací prejav v Kyjeve“, v ktorom varoval Ukrajinu pred unáhleným odštiepením od Sovietskeho zväzu a nazval taký krok „samovražedným nacionalizmom“, mu vyslúžil veľa kritiky, najmä od stĺpčekára New York Times Williama Safira, ale Bush starší chápal riziká provokovania Moskvy.

Nikdy skutočne neprestal viesť vojnu proti Saddámovi Husajnovi – od povzbudzovania do beznádejnej vzbury močiarnych Arabov v Iraku až po vynucovanie bezletovej zóny nad časťami krajiny –, ale poznal veci príliš dobre, než aby spustil inváziu takého typu, akú jeho syn spustil v roku 2003 pod Cheneyho vplyvom. Do toho času si Cheney vytvoril doktrínu, ktorá znamenala rozšírenie a zosilnenie najhorších prvkov zahraničnej politiky Georgea H. W. Busha a odstránenie tých najzmysluplnejších.

Učiteľ Busha mladšieho

Cheney mal dôvod myslieť si, že je najúspešnejším republikánom Bushovej éry, a teda presne tým človekom, ktorý môže naučiť syna svojho starého šéfa, ako viesť svet. A Bush – Cheney, takmer ako koprezidentský tandem, mali uskutočniť projekt väčší než čokoľvek, o čo sa Bush starší kedy pokúsil.

Minister Cheney žil v jeho tieni. Viceprezident Cheney mal teraz možnosť zopakovať svoj najväčší úspech a ešte ho zväčšiť – namiesto toho, aby ho obmedzoval starší Bush, mal ho umožniť mladší a ústretovejší. Umelec mohol namaľovať svoje majstrovské dielo bez zásahov mecenáša, lebo jeho mecenáš bol jeho žiakom.

Tento experiment dokázal, že Cheneyho prvok nebol najlepšou časťou vlády Busha staršieho, ale tou najhoršou, a keď v druhej Bushovej vláde nemal obmedzenia, uvrhol Mezopotámiu do krviprelievania a zatiahol Spojené štáty do vojen rovnako demoralizujúcich, ako boli tie za Lyndona Johnsona.

Cheney a cheneyizmus priniesli výmenu režimu nielen v Bagdade, ale aj vo Washingtone, čím ukončili Bushovu dynastiu a bushizmus, ktorý sa stal synonymom cheneyizmu.

A cheneyizmus prestal byť republikánsky úplne – naposledy slúžil ako opora prezidentskej kampane Kamaly Harrisovej, ktorá získala podporu od Liz Cheneyovej aj hlas jej otca Dicka. Cheneyovci a cheneyizmus sa nakoniec stali poznámkou pod čiarou k demokratke, ktorá je sama poznámkou pod čiarou k Joeovi Bidenovi.

V tomto kontexte sa Cheneyho politický život skončil rok pred jeho pozemským koncom. Sníval o pretvorení sveta – a podarilo sa mu to nie svojím úspechom, ale svojím zlyhaním.

Pôvodný text: The Failure Artist. Uverejnené so súhlasom The American Conservative, preložil Lukáš Obšitník.

Zobraziť diskusiu
Súvisiace témy
Dick Cheney George H. W. Bush George W. Bush Spojené štáty americké
Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk

Exkluzívny obsah pre našich podporovateľov

Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.

Pridajte sa k našim podporovateľom.

Podporiť 5€
Ttoto je message Zavrieť