Žiť miestom – nádej je lokálna

Skúste si tipnúť, z ktorého obdobia pochádza tento citát. A vie niekto tipnúť aj autora?

Ide o prorocký hlas francúzskeho aristokrata, ktorý s otvorenou mysľou sledoval rozkvitajúcu americkú demokraciu a napísal knihu, aby pomohol Európanom vzdelávať svoje novovznikajúce demokracie a vyvarovať sa možných chýb a nebezpečenstiev. V úvodnom citáte identifikuje Tocqueville až prorocky to, čo hrozí demokracii, ktorá si nedá pozor na svoju prirodzenú tendenciu k centralizácii moci. Demokracia, podľa Tocquevilla, má tendenciu skĺzavať do mäkkej totality, ktorá nechá ľuďom možnosť raz za štyri roky si zvoliť vládcov, ale oberá ich o schopnosť vládnuť svojim životom a komunitám.

Tocqueville pokračuje:

„Nesmieme zabudnúť, že je obzvlášť nebezpečné zotročiť ľudí v malých detailoch života. Mám tendenciu myslieť si, že sloboda je menej nevyhnutná vo veľkých veciach ako v malých veciach, ak by bolo možné zabezpečiť jednu bez druhej. Podriadenie sa v malých záležitostiach sa deje každý deň a je pociťované celou komunitou. Nevedie ľudí k odporu, ale prekáža im na každom kroku, až kým sa nevzdajú vykonávania vlastnej vôle. Tak je ich duch postupne zlomený a ich charakter vyčerpaný.“

Poznáte to? Ako zriaďovateľ súkromnej základnej školy môžem povedať, že nič nevystihuje presnejšie moju skúsenosť so štátom a s našou spoločnosťou, ktorá prijala nezmyselné regulácie každého aspektu našich životov ako normálnu, dokonca žiadanú vec. Nepôjdem na barikády preto, že pani, ktorá vydáva deťom jedlo, musí absolvovať školenie a prejsť testom, alebo preto, že deťom môžu variť iba nejakým úradníkom zadefinovaný recept. Alebo preto, že niekoľko metrov od školskej budovy nesmie byť vyšší hluk ako vydáva domáci vysávač, a nikoho nezaujíma, že v triede je úplné ticho, lebo trieda má dvojité okná, alebo že je dôležitejšie, aby v triede bol vodovodný kohútik, ako to, čo sa tam učia. Nepôjdeme preto na barikády, ale duch je postupne lámaný a vyčerpávaný. Namiesto toho, aby mohol slobodne letieť, tvoriť a zlepšovať veci okolo, musí uspokojovať štátnych byrokratov. Myslím, že rovnakú skúsenosť majú aj podnikatelia, aj starostovia obcí a asi by sme ťažko hľadali niekoho, kto ju nemá.

Možno si poviete, že toto je zvláštny úvod do prednášky o tom, že nádej je lokálna. Hádam sa mi v najbližších minútach podarí lepšie vysvetliť, že keď chceme my a naše deti žiť v skutočnej demokracii, ak chceme prežiť dôstojný a naplňujúci život, potrebujeme posilňovať a rešpektovať lokálne komunity a princíp subsidiarity. Skutočná demokracia je nemožná, ak ľudia nemajú možnosť rozhodovať o svojom živote a spolupodieľať sa na spoločnom dobre, ak sa z nich stanú iba pasívni príjemcovia a nasledovníci vládnej moci.

Potrebujeme si znova uvedomiť vrodenú tendenciu demokracie centralizovať moc a bojovať proti nej. Táto tendencia totiž zabíja tvorivosť, ľudskú dôstojnosť, vzájomnú dôveru a väzby, ktoré sú základom zdravých komunít a ľudského šťastia. V lokálnych komunitách, spoločenstvách, farnostiach, dedinách, mestách, spolkoch a združeniach sa dejú najdôležitejšie udalosti nášho života – tu pracujeme, budujeme vzťahy, zažívame úspechy, pocit zmysluplnosti, dostávame podporu v ťažkých časoch. Naše komunity sú základom našej identity, slobody a dôstojnosti. Nádej je lokálna, ale lokálnosť je dnes vo vážnom ohrození.

Nachádzame sa v meste, ktoré má dlhšiu a bohatšiu históriu ako Slovenská republika. To nemá byť kompliment pre Trenčanov, ale konštatovanie faktu, ktorý si málo uvedomujeme. Mnohé naše malé spoločenstvá, dediny a mestá majú identitu, ktorej korene siahajú stovky a niekedy aj tisíc a viac rokov do minulosti. Tieto spoločenstvá naviazané na konkrétne miesto boli priestorom vzťahov, života, hrdosti, sebarealizácie, bojov, výhier a prehier oveľa dlhšie a silnejšie ako veľké politické spoločenstvo, ktoré sa za tie storočia mnohokrát menilo. Za uplynulých 1200 rokov bol obyvateľ tohto mesta členom Veľkomoravskej ríše, Uhorska, Rakúsko-uhorskej monarchie v jej rôznych podobách, Československej republiky, Slovenského štátu, Československej socialistickej republiky až po súčasnú Slovenskú republiku.

Niekedy si ten rozdiel všimol viac, niekedy menej. Často si ho všimol tak, že rovnako ako jeho predkovia zdvihol svoj zrak ráno k veži Trenčianskeho hradu. Niekedy stála hrdo a pevne, inokedy bola ostreľovaná nepriateľmi, horela v plameňoch, padala a znova vstávala. Veľké geopolitické diania mali dosah aj na túto lokálnu komunitu. Ale ona vydržala, aj keď sa rôzne štátne útvary rozpadli a zmenili. Štáty sú paradoxne oveľa krehkejšie a umelejšie výtvory ako lokálne komunity.

A predsa žijeme v dobe, v ktorej štát kumuluje čoraz viac moci a lokálne komunity sú, prinajlepšom, považované za predĺženú ruku štátu, ktorý sa sám rozhodne, aké právomoci im dá a aké nie. Vlastne si už ani nevieme predstaviť, že spoločenstvo obyvateľov Trenčína by samo rozhodlo o tom, aké bude platiť dane, ako a čo chce učiť svoje deti, aké podmienky vytvorí na podnikanie. Takáto predstava sa zdá dnes väčšine ľudí ako blúznenie. Jediné, čo je prípustné, je handrkovať sa so štátom o tom, či tá či oná prenesená právomoc má byť na lokálnej úrovni alebo nie, aký podiel dane pripadne komu a koľko peňazí z rozpočtu sa presunie a kam. Štátu patrí všetka moc a lokálne komunity si z nej môžu pre seba len niečo odtrhnúť, keď narazia na osvietenú vládu.

Viem, že svojím príhovorom na tomto stave dnes nič nezmením, ale mojím cieľom je aspoň niektorým nasadiť chrobáka do hlavy, či by to predsa len nemohlo a nemalo byť inak. A veľkým úspechom pre mňa bude, ak sa spolu so mnou nadchnete pre princíp subsidiarity a skutočnej demokracie. Skutočná demokracia, to znamená také usporiadanie politického spoločenstva, kde ľudia, nie osvietení experti, aristokrati či králi, rozhodujú o tom, ako chcú spoločne žiť. Skutočná demokracia je nemožná, keď nerešpektujeme princíp subsidiarity.

Princíp subsidiarity, samozrejme, nie je nejaká čarovná palička, ktorá všetko vyrieši. Je to však požiadavka spravodlivosti, s ktorou sa dnes často kdekto oháňa, ale málo jej rozumieme a už vôbec sa nám ju nechce aplikovať do praxe. Vieme, že filozofickým domovom princípu subsidiarity je katolícke sociálne učenie rozvíjané mnohými pápežmi posledných cca 130 rokov. Tu sú jej niektoré podstatné charakteristiky:

●      Subsidiarita predpokladá, že každá osoba a každé spoločenstvo má svoj daný munus – poslanie, právo a povinnosť –, ktorý vyplýva z prirodzeného Božieho alebo ľudského zákona. Napr. rodičia majú munus vzdelávať svoje deti. Je to ich právo a povinnosť.

●      Subsidiarita nie je totožná s decentralizáciou. Decentralizácia predpokladá, že centrálna vláda má všeobecnú moc, ktorú posunie na základe nejakej analýzy nákladov a výnosov na nejakú nižšiu jednotku. Napríklad sa centrálna vláda rozhodne, že dovolí rodičom vzdelávať deti doma. To nie je rešpektovanie princípu subsidiarity. Ak munus vzdelávať patrí rodičom, štát im ho nemôže dať alebo kedykoľvek zobrať. Štát ho musí len rešpektovať.

●      Princíp subsidiarity si nevyžaduje najnižšiu možnú úroveň, ako sa to často hovorí, ale tú správnu úroveň. Ktorá úroveň je tá správna, je často ťažká otázka, ale nesúvisí iba s analýzou nákladov a výnosov, ale skôr s analýzou poslania tej-ktorej jednotky.

●      Subsidiarita neimplikuje zlyhanie v osobe alebo úrade, ktorý prijíma subsídium, čiže pomoc. Rodina získava pomoc od širšej komunity, ale to neznamená, že rodina je sama osebe nejaká chybná – znamená to iba to, že jej unikátny munus nezahŕňa celok spoločného dobra. Niekedy naozaj nastane aj nejaké zlyhanie. Rodina sa môže rozpadnúť a iná jednotka musí prísť na pomoc. Dôležitou požiadavkou však je, aby cieľom zásahu vyššej jednotky bola obnova zlyhanej schopnosti, nie eliminácia alebo prebratie. Ak rodina nie je schopná postarať sa o svoje deti, cieľom širšej asistujúcej komunity má byť taká pomoc rodine, ktorá umožní, aby sa deti do rodiny vrátili.

Anton Neuwirth raz napísal: „Dôsledné uplatňovanie subsidiarity je jedným zo základných pilierov demokracie. Jeho nedostatok sa veľmi hrubo až neľudsky prejavil v totalitných systémoch, ktoré nielenže negujú národy a rodinu, ale v posledných dôsledkoch deptajú aj dôstojnosť človeka.“

Ak štátu patrí všetka moc a každý z nás má iba toľko moci, koľko mu dobrotivý štát dovolí mať, už nežijeme v demokracii, ale v totalite. Môže to byť príjemná totalita, kde sa o nás štát stará ako dobrý otec, ale môže to byť aj drsná totalita komunistických alebo inou ideológiou nasiaknutých byrokratov. A môže ísť o istý druh mäkkej totality, kde už nebudeme môcť slobodne rozhodovať o malých veciach nášho života, lebo na to sú experti, ale budeme si môcť raz za štyri roky zvoliť vládu.

Všetko toto vedie k jednoduchej myšlienke – potrebujeme brať vážne sprostredkujúce štruktúry medzi štátom a jednotlivcom – potrebujeme brať vážne lokálne komunity. Tieto komunity nie sú nejakou milou nadstavbou, nejakou dobrovoľnou výplňou. Rešpektovanie ich práv a povinností je nevyhnutnou súčasťou skutočnej demokracie. V týchto komunitách sa v skutočnosti odohráva celý ľudský život. Tu nachádzajú ľudia zmysel svojho života, témy a dobrá, pre ktoré sú ochotní a schopní sa obetovať. Na týchto komunitách nám v skutočnosti záleží oveľa viac ako na štáte. Nádej je lokálna. Ako prežijeme vojnu, totalitu, ďalšieho bláznivého politika? V komunitách, malých spoločenstvách.

Ale na to, aby tieto komunity mohli naplno fungovať, širšie politické spoločenstvo musí rešpektovať ich moc a právomoc. Musíme im začať dôverovať. Nebolo by to pekné, keby sme žili v komunitách, ktorých členom by ani nenapadlo postaviť v susedstve dom, ktorý sa nehodí? Nie preto, lebo to zakazuje nejaká štátna regulácia, ale preto, lebo som hrdý na svoju komunitu a viem, že postaviť bytovku v zástavbe rodinných domov alebo moderný dom v pamiatkovej zóne ubližuje mojej komunite. Nebolo by praktickejšie, efektívnejšie a krajšie žiť v komunitách, ktoré by sa starali o svoju prírodu ako o svoj životný priestor a ani by im nenapadlo ju znečisťovať? Resp. by komunita mala svoj vlastný mechanizmus, ako potrestať tých, ktorí porušujú jej hodnoty?

Americký spisovateľ a farmár Wendell Berry definuje komunitu takto:

„Komunita je lokálne pochopená vzájomná závislosť lokálnych ľudí, lokálnej kultúry, lokálnej ekonómie a lokálnej prírody. Komunitný život je z definície život spolupráce a zodpovednosti. Súkromný život a verejný život bez disciplín komunitného záujmu nevyhnutne gravitujú smerom k súťaži a vykorisťovaniu.“

Inými slovami, komunitný život má iné princípy a inú dynamiku ako život verejný alebo súkromný a tak to musí byť. Potrebujeme všetky tri vo vzájomnej harmónii. Sú témy a problémy, ktoré má a môže riešiť verejnosť. Problém však je, ak začneme brať vážne iba verejný a súkromný život, štát a jednotlivca, a postupne ničíme sprostredkujúce štruktúry, ako sú lokálne komunity, susedstvá a podobne. To vedie napríklad aj k tomu, že záujmy komunít nie sú nijak reprezentované a že spoločný život sa sploští na život verejný.

Verejný život, na rozdiel od komunitného, je však nevyhnutne byrokraticky riadený, a preto neľudský, bezduchý a niekedy násilný. Verejnou témou, hlavne v USA, sa stáva napríklad súkromný sexuálny život politikov. Verejnosť rieši súkromné spory verejných osôb, vzájomné obvinenia a ďalšie témy, ktoré sa nedajú verejne vyriešiť. Zaujímavý príklad tohto fenoménu na Slovensku je podľa mňa prax rodičov, ktorí na mnohých štátnych školách podávajú trestné oznámenia na školu.

Predstavme si správanie v triede, ktoré sa môže javiť ako šikanovanie. Je to typický problém, ktorý môže byť dobre vyriešený iba v rámci fungujúcej školskej komunity a patrí iba do nej. Ale dnes vraj rastie tendencia riešiť takýto problém verejne, čiže byrokraticky – volať políciu, začať vyšetrovanie. A zrazu sa celá komunita ocitne v spore, ktorý nemá žiadne dobré riešenie. Nevravím, že nemôže existovať situácia, keď je správne, aby aj štát zasiahol do lokálnej komunity. Môže a o tom vraví aj princíp subsidiarity. Ale musí to byť skôr výnimka a cieľom zásahu má byť pomôcť lokálnej komunite, nie ju nahradiť. (Ďalšie príklady tém, ktoré sa riešia verejne, ale patria komunitám – koľko hodín telesnej výchovy, dejín bude na školách, rieši parlament!! Starostlivosť o starých a zomierajúcich, o opustené deti…)

Komunitný záujem predpokladá vzájomnosť, spolupatričnosť a spoluprácu. Keď som súčasťou komunity, existuje medzi nami dávka dôvery, ktorá pomáha prekonať aj vážnejšie problémy a spory. Dôvera či sociálna kohézia je téma, ktorá sa aj dnes čoraz častejšie diskutuje. DEKK inštitút nám ponúka dáta a ukazuje, že miera horizontálnej aj vertikálnej dôvery na Slovensku klesá. Pokles dôvery znamená nielen ekonomickú stratu, ale viac frustrácie, konfliktov, odlivu mozgov a nešťastných životov. Osobne si myslím, že neexistuje verejný liek, ktorý by vyriešil klesajúcu mieru dôvery. Žiadny štátny program na budovanie dôvery nám nepomôže. Tento problém dokážu vyriešiť iba komunity. A tie to urobia takmer až spontánne, keď ich prestane dusiť mocný byrokratický štátny aparát.

Ako žiť, tvoriť a budovať tieto komunity v dnešných časoch, ktoré im úplne neprajú, je výzva a otázka. Verím, že aj dnešné poobedie bude inšpiráciou a náčrtom možných odpovedí. Ja si teraz dovolím vydať iba krátke svedectvo z budovania komunity okolo Kolégia Antona Neuwirtha, vzdelávacieho centra klasického vzdelávania. A rád by som vypichol jeden zaujímavý dosah tejto komunity. V našom najstaršom programe pre univerzitných študentov máme 282 absolventov, ktorí zažili rok alebo dva svojho života život v rezidenčnej komunite rovesníkov. Mnohí z nich potom odišli študovať do zahraničia – do Brna, Prahy, Olomouca, ale aj Bayreuthu, Bruselu, Zürichu, Amsterdamu, Paríža, Londýna, Oxfordu, Cambridgeu, Dublina. Nedávno sme si robili štatistiku a zistili sme, že až 92 percent tých, ktorí odišli na štúdia do zahraničia, sa rozhodlo vrátiť na Slovensko a dnes sú angažovaní v rôznych sférach verejného života. 92 percent! Nemyslím, že je to náhoda. Myslím, že je to jeden z dôsledkov sily komunity. Unikajúce mozgy naspäť nevráti ďalší štátny program a prísľub peňazí. Jediný dôvod, pre ktorý sa budú chcieť vrátiť, sú vzťahy, ktoré dávajú životu zmysel a chuť.