Dva roky vojny, ktorá zmenila Blízky východ Ukončia rokovania v Egypte vojnu v Gaze?

V utorok si Izrael pripomína smutné druhé výročie 7. októbra, keď militanti z palestínskych hnutí Hamas a Palestínsky islamský džihád napadli Izrael, zavraždili viac než tisíc ľudí a uniesli viac než 200 rukojemníkov.

Azda nemožno preceniť mieru, do akej odvtedy uplynuvšie dva roky pretvorili Blízky východ. Hamas je už len troskou seba samého, Hizballáh stratil dominantnú pozíciu v Libanone a pád Baššára al-Asada v Sýrii nadobro zlomil moc iránskej „osi odporu“, ktorá siahala od Teheránu cez Bagdad a Damask až po Stredozemné more. Jedine v severnom Jemene húsíovci ďalej vládnu v nezmenenej sile.

Oproti týmto vojenským úspechom stojí diplomatický posun, ktorý je pre Izrael výrazne menej výhodný. Rad západných štátov, medzi nimi Veľká Británia, Španielsko, Kanada či Austrália, upustil od doterajšej politiky a uznal palestínsku štátnosť. Medzinárodná izolácia Izraela je väčšia než kedykoľvek predtým. Nová aliancia medzi Saudskou Arábiou a Pakistanom je z izraelského pohľadu tiež fiaskom – do regiónu prináša nového, veľmi ideologického aktéra, ktorý navyše má niečo, čo nemá žiaden iný moslimský štát: jadrové zbrane.

Jedným z dôvodov je, že Izrael prehral boj o globálnu verejnú mienku. Dva roky po útoku Hamasu si už málokto spomína na barbarskú brutalitu islamistov, ktorí vraždiac a znásilňujúc tiahli kibucmi neďaleko hranice, pretože ju zatienili každodenné správy o rastúcom počte civilných obetí v Gaze a humanitárnej katastrofe. Aj správy o posledných 48 rukojemníkoch, ktorých stále držia militanti (a z ktorých dnes zrejme žije menej než polovica), sa do popredia dostávajú už len zriedkakedy.

Podľa Hamasom kontrolovaných úradov v Gaze za dva roky bojov zahynulo 67-tisíc ľudí. Medzi nimi sa nachádzajú, samozrejme, aj tisíce bojovníkov Hamasu, väčšinu však tvoria obyčajní civilisti.

Koniec vojny na dohľadHamas pristúpil na prepustenie rukojemníkov, izraelská armáda zastavila ofenzívu

Christian Heitmann

Rokovania v Egypte

Podľa amerického prezidenta Donalda Trumpa by sa vojna v Gaze mohla po dvoch rokoch skončiť. Minulý týždeň predstavil 20-bodový plán a v pondelok sa začali rokovania medzi Hamasom a mediátormi v egyptskom prístavnom meste Šarm aš-Šajch. Zástupcovia Izraela a Spojených štátov sa majú pripojiť v stredu.

Podľa al-Džazíry sa prvý deň rokovaní v Egypte niesol v „pozitívnom“ duchu a aj z kruhov Európanov počuť, že obe strany nikdy neboli tak blízko dohode o konci vojny. Drobným úspechom je už len to, že boje v Gaze síce pokračujú, ale s nižšou intenzitou. Ešte stále je však priskoro otvárať šampanské.

Podľa doposiaľ medializovaných informácií sú pozície oboch strán od seba naďalej výrazne vzdialené. Zatiaľ čo Trumpov návrh (s ktorým Izrael súhlasil) predpokladá odzbrojenie Hamasu, amnestiu pre bývalých militantov alebo exil pre tých, ktorí na odzbrojenie a amnestiu nepristúpia, Hamas sa k takémuto odzbrojeniu stavia šalamúnsky – zbrane chce odovzdať iba budúcemu palestínskemu štátu, nie Egyptu alebo medzinárodným stabilizačným silám.

Keďže vznik takéhoto štátu leží v ďalekej budúcnosti, takéto odzbrojenie zostáva úplne fiktívne. A Hamas, samozrejme, počíta s tým, že práve on bude dominantnou silou v novom palestínskom štáte. Zbrane by tak bojovníci Hamasu odovzdali vojakom či policajtom budúceho palestínskeho štátu, ktorí sami budú pod kontrolou hnutia.

Väčšiu ochotu Hamas javí v prípade prepustenia rukojemníkov. Ani tu však doposiaľ nepristúpil na Trumpovu požiadavku prepustenia všetkých rukojemníkov počas 72 hodín, ale chce ich prepúšťať len postupne výmenou za ďalšie ústupky.

Predmetom rokovaní zostáva aj presný časový horizont izraelského stiahnutia z Gazy, ktoré má nasledovať po prepustení zajatcov, a detaily prechodnej správy, ktorá má územie spravovať po konci vlády Hamasu.

Trumpov mierový plán pre GazuPodporil ho Izrael aj arabské štáty, ale všetko závisí od súhlasu Hamasu

Christian Heitmann

Koniec rozdelenia konfliktu?

Časť kritikov na arabskej strane navyše pri nových rokovaniach namieta, že sa vôbec nerieši širší izraelsko-palestínsky problém a otázka Západného brehu.

Do istej miery je to logické a pochopiteľné. Boje sa vedú v Pásme Gazy, nie na Západnom brehu, kde Hamas síce má nejakých sympatizantov, ale žiadnu reálnu moc. A keďže Izrael zdanlivo nemá žiaden dôvod vracať citlivú otázku Západného brehu na medzinárodnú arénu a je jasným víťazom tejto vojny, zameranie rokovaní na budúcnosť Gazy je logické.

Nevyriešená však týmto zostáva otázka palestínskej štátnosti. Tel Avivu sa v rokoch pred vojnou postupne podaril diplomatický husársky kúsok – rozparcelovať blízkovýchodný konflikt, teda do veľkej miery oddeliť otázku vzťahov medzi Izraelom a arabskými štátmi a medzi Izraelom a Palestínčanmi.

V Abrahámovských dohodách tak Izrael nadviazal diplomatické styky s Marokom, Spojenými arabskými emirátmi a Bahrajnom, čo bol najväčší úspech v mierovom procese od roku 1994 (normalizácie vzťahov medzi Izraelom a Jordánskom).

Rozdelenie konfliktu však vždy malo svoje limity. Konkrétne problém, že zatiaľ čo pre ostatné arabské štáty mohlo byť vecne prínosné – nadviazanie pragmatických vzťahov s Izraelom bolo užitočnejšie než trvanie na nejakej idealistickej podpore Palestínčanov –, pre Palestínčanov znamenalo, že sa ocitli v diplomatickej slepej uličke. Pre Hamas tak nebolo ťažké presvedčiť nielen tých najodhodlanejších fanatikov, ale ani úplne obyčajných Palestínčanov, že ozbrojený boj je ich najlepšou kartou.

Oba národy, Izraelčanov aj Palestínčanov, tento prístup viedol ku katastrofe 7. októbra a k nasledujúcej vojne. V Izraeli mnohí dnes vcelku pochopiteľne veria, že vznik palestínskeho štátu by bol zlým krokom, akousi odmenou Hamasu za jeho barbarstvo. Bez nového diplomatického prelomu však bude len otázkou času, kedy vojna medzi Izraelom a nejakým budúcim radikálnym palestínskym hnutím vypukne nanovo.