Výchovná poradňa Šestnásťročná dcéra má 28-ročného priateľa. Veľmi sme sa pohádali, má zmysel jej to zakazovať?

Svoje otázky na tému výchovy detí s krátkym opisom svojej životnej situácie môžete poslať na mail vychovnaporadna@postoj.sk. Vaše anonymné otázky a odpovede odborníkov následne zverejníme v rubrike Výchovná poradňa.

Som zúfalá, mám strach o budúcnosť našej dcéry. Má šestnásť rokov a priznala sa nám, že má priateľa. Už to som predýchavala, ale chápem, vidíme to všade okolo, dievčatá v tomto veku bežne začínajú so svojimi prvými láskami. Viem, že keby som začala vyšilovať a zakazovať, tak tým nedosiahnem nič. Mali sme spolu rozhovor, dcéra znela rozumne, mala som pocit, že jej môžem dôverovať. 

Lenže po čase som zistila, že „chlapec“ má 28 rokov. To som spanikárila, absolútne s tým nesúhlasím, podľa mňa dospelý muž nemá čo randiť so žiačkou prváčkou na strednej škole. S dcérou sme sa pohádali, tá je urazená, nerozpráva sa so mnou a celé sa to hrozne pokazilo. Prosím vás, čo robiť? Aká je tá správna reakcia? Dcéra je v puberte, stále je ofučaná aj pre menšie veci, nieto ešte keď jej zakážem frajera. Tiež sa bojím, že chlapec sa chce zabaviť a dcéru využije, skončí nešťastná, čo prinesie so sebou ďalšie problémy. Nerozumiem, ako jej to vôbec napadlo, niečo také skúšať, sme veriaca rodina, rozprávali sme sa o vzťahoch a skončilo sa to takto.

Vaše pocity – strach, šok, panika – sú prirodzenou reakciou rodiča, ktorý chce chrániť neplnoletú dcéru a žiť podľa morálnych hodnôt. Chcete dbať na jej bezpečie a želáte si pre dcéru len to najlepšie. 

V tomto prípade šestnásťročné dievča a dvadsaťosemročný muž sú v úplne odlišných životných etapách: ona si ešte buduje identitu, študuje, on by mal niesť dospelé záväzky (práca, vlastná rodina). Je teda prirodzené, že takýto vekový disbalans Vás rozrušil a nesúhlasíte s ním. 

Medzi 15. – 17. rokom hľadá mladý človek odpoveď na otázku „kto som“. Odpoveď získava vďaka rovesníckej skúsenosti, ktorá mu dovolí skúšať roly, nadobúdať skúsenosti. Dospelý partner máva už sformované hodnoty, iné životné skúsenosti a očakávania. To môže priniesť riziká a nesúlad vo vzťahu. 

Prvá prirodzená rodičovská reakcia býva tvrdý zákaz a hádka. Ako matka však potrebujete nadhľad a pokoj. Skúste urobiť krok smerom k dcére: „Viem, že sa na mňa hneváš a že sa ti nechce rozprávať. Prosím, skúsme si sadnúť a porozprávať sa.“ Alebo: „Chcem rozumieť tomu, čo k nemu cítiš a ako si ten vzťah predstavuješ.“

V tejto situácii pomôže len otvorená, úprimná komunikácia — nie rázne príkazy, ktoré dávajú zmysel Vám, no šestnásťročnej dcére len potvrdia pocit „viem sa rozhodnúť sama“. Prípadne že jej nikto nerozumie, iba jej priateľ – akoby bol celý svet proti nim. 

Dôležité je aj vzájomné naladenie, ktoré dosiahnete viacerými krokmi. Aktívne ju počúvajte. Nekritizujte každú vetu; parafrázujte a ukážte, že jej slová beriete vážne. Predneste svoje obavy bez odsudzovania. V puberte sú dievčatá citlivé na kritiku a rýchlo si ju vzťahujú na seba. „Vieme, že si zodpovedná, preto ti nič nezakazujeme len tak. Zároveň máme povinnosť dohliadnuť, aby si bola v bezpečí.“

Namiesto „rodičovskej prednášky“ skúste dcére klásť otázky, ktoré ju budú podporovať v kritickom rozmýšľaní a ktoré nebude vnímať ako útok na ňu a jej vzťah. Potrebujete si s dcérou upevniť vzťah, potrebujete, aby sa Vám vedela zdôveriť a aby pochopila aj váš pohľad na takýto vzťah. Nepôjde to z minúty na minútu. Takéto rozhovory si vyžadujú pokoj, nadhľad a mať emócie pod kontrolou. 

Ponúkam Vám niekoľko otázok, ktoré by mohli pomôcť dcére zamyslieť sa nad vzťahom:

Čo podľa teba na šestnásťročnej imponuje takmer tridsiatnikovi?
Čo sa ti na ňom páči? Prečo si sa do neho zaľúbila?
Ako bude váš vzťah vyzerať, keď ešte dlho zostaneš v škole?
Ako by zareagoval, keby si odmietla sex?
Predstavil ťa kamarátom? Ako si sa cítila? Rozumela si si s nimi? 
Ako si predstavuješ, že sa budete stretávať?

Pri komunikácii s dcérou je kľúčové, aby ste s manželom vystupovali jednotne. Ak jeden dovolí a druhý zakáže, dcéra dostane zmiešané signály, konflikt sa len prehĺbi. Vypočujte ju, vysvetlite svoje obavy, navrhnite stretnutie s jej priateľom.

Životné situácie si človek nevyberá. Najmä tie s deťmi nás rodičov dokážu zasiahnuť a prekvapiť. O to viac, ak sú deti v období puberty. Vtedy už vzťah nenapravíme, ale musíme budovať na tom, aký sme ho mali doteraz a čo sme do detí vložili a k čomu sme ich vychovali. 

Aj keď sa nezachovajú podľa našich predstáv a našich hodnôt, dôverujme svojim rodičovským kompetenciám a rodičovskej láske k dieťaťu. A kto verí Bohu, aj jeho prozreteľnosti.