História Gaza – kozmopolitné mesto a jeho svätí muži

Dnes a v posledných dekádach Gaza a jej obyvatelia získavajú pozornosť sveta islamským fundamentalizmom, teroristickými útokmi a tvrdými izraelskými odvetami. Pokusy o súžitie medzi Palestínčanmi a Izraelčanmi sa pravidelne narúšajú s menšou, ale v súčasnosti s poriadnou intenzitou. Vznikla tam situácia, pre ktorú sa len ťažko bude hľadať akékoľvek riešenie. 

Prezident USA Donald Trump by najradšej jej obyvateľov vysťahoval ďaleko od Izraela a zmenil ju na luxusné letovisko. Tie časy tam už boli a mesto malo úplne iný cveng ako dnes. V tomto texte sa prenesieme do 5. a 6. storočia, takpovediac do zlatého veku jednej z perál Stredomoria.

Gaza za všetko vďačila jedinečnej pozícii medzi Afrikou a Levantou. Mesto sa nachádzalo na ceste, ktorá spájala dve metropoly rímskeho východu, Antiochiu a Alexandriu. Akoby toto nestačilo, viedli do nej karavánové trasy z Arábie, po ktorých prúdili kadidlo, korenie, zlato a iné luxusné tovary z Jemenu, Afriky a z Indie. Komunikačnými bodmi s inými časťami rímskeho a post-rímskeho sveta boli dva prístavy, veľký Anthedon, v ktorom možno žilo aj viac obyvateľov ako v samotnej Gaze, a menší prístav Maiuma. 

Aj vďaka námornej doprave išlo o kozmopolitné mesto, kde sa striedali rôzne etniká a viery. Samotná Gaza bola baštou pohanov vo Svätej zemi a ešte v 5. storočí sa tam konali slávnosti na počesť starých helenistických božstiev.

Až pod tlakom cisára a dohľadom armády sa postupne navonok kristianizovala. Náboženskú mozaiku okrem len pozvoľne rastúcej kresťanskej komunity dotvárali aj Židia. Vďaka jedinečnej polohe sa v nej stretali etniká z celej Rímskej ríše a prichádzali aj arabskí kupci z juhu a černosi z Afrického rohu. Išlo o staroveké multikultúrne mesto. 

Asi neprekvapí, že pri takomto mixe boli ľudia v Gaze dosť liberálni a pri mestských slávnostiach sa stretali nad pohárom vína. Občas sa nad tým zhrozili niektorí rabíni i biskupi a vystríhali svoje ovečky pred takými praktikami. Ľudia si však išli svoje. Uvoľnenosť sa prejavila aj začiatkom 6. storočia v synagóge, kde si Židia nechali stvárniť kráľa Dávida ako Orfea hrajúceho zvieratám a veľmi nedbali o zákaz zobrazovať ľudí. Mozaika dnes patrí medzi cenné artefakty neskorej antiky v Izraelskom múzeu v Jeruzaleme.

Odhady počtu obyvateľov sa rôznia. Gaza a Anthedon patrili medzi najväčšie mestá vo Svätej zemi a v každom mohlo žiť od 40 000 do 100 000 ľudí. V menšej Maiume od 10 000 do 20 000. V samotnom trojmestí teda žilo od 100 000 do približne 200 000 ľudí, čo bol nezanedbateľný počet, lebo v troch rímskych provinciách Palaestina (dnes územie južného Libanonu, južnej Sýrie, Izraela, západného Jordánska a Sinaja) mohlo žiť jeden až jeden a pol milióna ľudí, ak počet obyvateľov rátame podľa úhrnu zrážok a odhadovanej produkcie obilnín.

K blahobytu prispievalo aj to, že v období neskorej antiky bola vlhkejšia klíma a vyšší úhrn zrážok ako dnes, takže okolitý vidiek oplýval úrodnou pôdou, kde sa pestovali obilniny, olivy a najmä populárne tmavé červené víno intenzívnej chuti a s vyšším obsahom alkoholu. Víno sa stalo exportným artiklom v celom východnom Stredomorí a konštantínopolské elity sa obzvlášť tešili na jeho dodávky do hlavného mesta. Svojich kupcov však malo aj na Sicílii a v Severnej Afrike a občas si našlo cestu aj do Ríma. 

Politik a učenec zo 6. storočia Cassiodorus raz odvážne pochválil víno zo svojej rodnej Kalábrie, že sa vyrovnalo vínu z Gazy. Tipujem, že mnohí súčasníci, ktorí neboli z Kalábrie, sa s ním nezhodli. Víno bolo kvalitným produktom, ktorý preslávil Gazu na súdobej enologickej mape. 

Aby toho nebolo málo, Gaza sa vyvinula na významné centrum vzdelávania s elitnou filozoficko-rétorickou školou, kde študovali top kádre Východorímskej ríše, a zároveň sa stala centrom kláštorného života, ktoré vynikalo pozoruhodnými osobnosťami a svoj spirituálny prameň malo v Egypte. 

V doktrinálnej rovine zas stálo v opozícii k chalcedónskemu patriarchovi v Jeruzaleme a zastávalo miafyzitské pozície. Kláštorné komunity okolo Gazy a Jeruzalema boli taktiež rivalmi v doktríne a v mníšskej disciplíne, hoci na úrovni osobnej spirituality sa vzájomne ovplyvňovali. Akási opozícia Gazy a Jeruzalema však siahala oveľa hlbšie do staroveku, do helenistického obdobia a k Filištíncom. V 6. storočí sa však prejavovala inak.

Monasticizmus v Gaze

Počiatky mníšskeho hnutia siahajú do začiatku 4. storočia, keď sa v Gaze usadil rodák Hilarion, ktorý mal skúsenosť z Egypta, kde ho pôvodne poslali študovať, ale radšej ako sedieť v škole odišiel meditovať a postiť sa do púšte. Koncom 4. storočia jeho život zaznamenal Hieronym v diele O znamenitých mužoch (De viris illustribus). Aj vďaka svojim počiatkom a blízkosti Egypta sa miestne mníšstvo vyznačovalo pustovníckym a trochu neskôr polopustovníckym charakterom. Inšpiráciu si bralo najmä z egyptskej oblasti Sketis. V 6. storočí sa však najsilnejšou zložkou mníšskeho života stala komunita a pustovníci žili v blízkosti kláštorov a akoby obklopení komunitou.

V teologickej rovine predstavitelia žijúci v 5. a 6. storočí ako Izaiáš z Gazy, princ Peter Iber, Ján Rufus a neskorší antiochijský patriarcha Severus boli v opozícii k záverom Chalcedónskeho koncilu, prípadne ako dvaja otcovia Barsanuphius a Ján ho tichšie obchádzali. Na tej osobnej rovine sa toľko nevenovali dogmatickým sporom, napríklad aj populárne dielo Asceticon Izaiáša z Gazy neobsahuje prvky miafyzitskej teológie, takže diela z tohto mníšskeho prostredia našli svojich čitateľov široko-ďaleko.

V tomto mníšskom prostredí vznikla aj jedna z prvých gréckych verzií populárneho diela. Zozbierali najmä egyptské príbehy o otcoch a ich radách, ktoré poznáme ako Výroky otcov púšte (Apophtegmata patrum), obohatili ich o palestínske príbehy a vznikla jedna z raných verzií v gréčtine. Literatúra tohto monasticizmu je žánrovo bohatá. 

Vplyv asi mala aj slávna škola v Gaze, niektorí kvalitne vzdelaní otcovia a kontakty predstaviteľov mníšskeho života s miestnymi sofistami, ktorí učili na škole. Rimania všeobecne inklinovali k striedmemu životu, ovládnutiu svojich vášní, ale zas odtiaľ-potiaľ. Skúšali hľadať strednú cestu medzi prílišným asketizmom a radosťou z obyčajných vecí.

Tento prístup sa mohol prejaviť aj v miestnom mníšskom hnutí, hoci práve v tom období sa monasticizmus vyznačoval veľmi prísnou askézou – až na úrovni niečoho, čo by sme dnes nazvali biohekerstvom, kde si testovali, čo telo mohlo vydržať. V istých prípadoch však aj v Gaze zatiahli za pomyselnú ručnú brzdu. 

Príkladom môže byť bývalý vojak a konvertita Dositheos (cca † 530), ktorý po obrátení na kresťana v Jeruzaleme prišiel do jedného z gazanských kláštorov a pod vedením Dorothea z Gazy sa učil novému štýlu života. Ako bývalý vojak zniesol veľa a podľa mienky učiteľa to preháňal. Dorotheos preukázal aj istú benevolenciu k energickému až výbušnému a rebelantskému bojovníkovi. Mal pomalý prístup, lebo jeho nový žiak si prechádzal dosť radikálnymi životnými zmenami a cítil, že potreboval čas. 

Dositheus mal jednu osobnú kvalitu, a to, že sa vedel dobre starať o chorých, tak pracoval v špitáli, kde sa nakoniec asi nakazil tuberkulózou a po piatich rokoch v kláštore zomrel. Jeho učiteľ mu v čase choroby zakázal pôsty a askézu a, naopak, mohol si viac dopriať po telesnej stránke. Podľa Dorotheovej rady jeho pôstom bola choroba.

Asi najväčšie hviezdy medzi tamojšími mníchmi v 6. storočí boli Barsanuphius a Ján, ktorí žili ako pustovníci v kláštore Abbu Seridosa a ľudia si k nim chodili po radu. Kontakt s nimi prebiehal písomnou formou, tak sa zachovalo viac ako 850 otázok a odpovedí na ne. Títo dvaja plnili okrem duchovných radcov aj úlohu akýchsi psychológov, ktorí často radili ľuďom v bežných aj vo výnimočných životných okolnostiach. Niektorí ľudia za nimi chodili celé roky a z dochovaných písomností je vidno, čím si prechádzali v živote a ako sa menili. Dá sa z toho zostaviť ich psychologický a spirituálny profil. 

Čo je cenné na týchto dvoch mužoch, je aj ich humor, s ktorým odpovedali na dilemy a najmä škrupule svojich bratov a sestier vo viere. Občas neušetrili ani seba a nebrali vážne svoje vlastné cnosti. Vyznačovali sa miernosťou, osobné zlyhanie a hľadanie zlatej strednej cesty patrilo k životu.

Raz sa na nich obrátil mních, ktorý trpel reumou, a pýtal sa, či to mohlo pochádzať z démonického pokušenia, Barsanuphius mu ponúkol vedecky presnú až ironickú odpoveď: „Nezarmucuj sa, môj milovaný. Veď to nie je od démonov, ako si myslíš, ale je to len prievan zvonka.“ (List 78) Inokedy sa zas na neho obrátil mních, ktorý sa chcel uistiť, či mal právo radiť spolubratovi. „Veľký starec“ ho uistil, že „ak je to potrebné, Boh môže hovoriť aj ústami somára (Nm 22, 28)“. (List 203) Úplne inú dilemu riešil laik, ktorý mal silné bolesti v pravej ruke a musel sa prežehnávať ľavou a lámal si hlavu nad tým, či to nebolo neúctivé. Barsanuphius mu odpovedal: „Kedykoľvek chcem vykonať znamenie kríža na pravej ruke, rozhodne musím použiť ľavú ruku!“ (List 437)

Namiesto záveru by som rád dal jeden z najkrajších listov, ktorý je odpoveďou na dilemu kresťanského sedliaka, ktorého susedom bol Žid. Opýtal sa starcov: „Vo svojom preši by som chcel vylisovať Židovo víno. Dá sa to považovať za hriech?“ Odpovedal mu Ján: „Ak Boh dáva dážď na tvoje pole, ale nie na pole Žida, tak mu víno neprešuj. Ale ak je milosrdný ku všetkým a prší na spravodlivých aj na nespravodlivých (Mt 5, 45), prečo by si mal byť neľudský skôr, ako by si bol súcitný; veď on hovorí: „Buďte milosrdní, ako je milosrdný váš Otec na nebesiach.“ (Lk 6, 36). (List 686)