O knihe Rudolfa Dobiáša Ako sme to zvládli Jeho svet zachránila aj sila poetickej povahy

Kniha sa začína mottom, ktoré svojím významom predznamenáva charakter knihy: „Nemôžem dopustiť, aby sa zabudlo na to, čo som videl. Je odpustené, nenávisť je mi cudzia, ale zabudnuté nebude nikdy.“

Motto v singulári vypovedá o motivácii knihy a o jej vnútornom podnete, no plurál v názve prezrádza široký kontext.

Autor prináša svedectvo nielen o svojom vlastnom osude – do knihy zakomponoval mnohé osudy ľudí, ktorých poznal zblízka, ale aj len z počutia, zo záznamov.

Podáva informácie a reflexie cez pamäť, spomienky, výpovede, korešpondenciu a publikované texty v dobových novinách od publicistiky po vlastnú poéziu aj poéziu svojich súčasníkov.

Editor tejto knihy, spisovateľ a syn Ruda Dobiáša Miroslav vygeneroval umeleckú kompozíciu príspevkov tak, že tvoria veľmi zaujímavý kaleidoskop o téme násilia, narúšajú jednotvárnu faktografiu a chronológiu svedectiev, tvoria akýsi prirodzený kontext udalostí, do ktorého osud autora zapadá a tvorí jeho súčasť.

Rudolf Dobiáš pri uvádzaní svojej novej knihy. Foto: archív autorky

V strede 20. storočia, v neslávnych stalinských 50. rokoch mechanizmus moci v diele Zotročené storočie opísal Poliak Czesław Miłosz (Londýn 1953), na Slovensku v Kultúrnom živote vyšiel už v roku 1956 Tatarkov Démon súhlasu s tým istým zámerom.

Neistota a strach zo zneužitia zákonov, ktoré majú chrániť občana, no zmenia sa na nástroj justičných vrážd v päťdesiatych rokoch a na masové vytváranie tichej opozície disentu, najmä náboženského, cirkevného, ale paradoxne aj komunistického – povstaleckého, exilového a, samozrejme, aj umeleckého či intelektuálneho vôbec.

Kniha Ruda Dobiáša je podrobný doklad násilných akcií proti spoluobčanom v povojnovom Československu, nielen cez dôkazy – opisy postupov, ktorými sa zatýkalo, cez znenie úradných listín, ktoré usvedčujú vyšetrovateľov z protizákonných manipulácií atď. –, ale nachádza sa tu aj podrobný opis jednotlivých väzníc a ich denného poriadku, uránových baní a ťažkého spôsobu získavania a opracovania rudy, ako aj sieť kontaktov duchom slobodných väzňov.

Podobné dôkazy sú už v dokumentárnych knihách Jána Chryzostoma Korca, v päťdesiatych rokoch tajne vysväteného biskupa, saleziána dona Štefana Sandtnera a iných.

Kniha Ruda Dobiáša ich uvádza v hrozivom množstve číslami, ale aj vizuálne – symbolicky – na predsádkach knihy, ktoré vypovedajú o tom, že osud v knihe je len jeden z mnohých a v nešťastí aj so šťastným koncom...

No editor namiesto úvodu či obsahu znova symbolicky uvádza text Ruda Dobiáša, v ktorom menuje postihnutých „priateľov“, ktorí ho predišli do večnosti: „... desiatky kňazov a rehoľných sestier, obesených mladých chlapcov, Titusa Zemana, Milana Krajčoviča, Hieronyma Mokrohajského, biskupa Vojtašáka, roľníka Šefčíka...“ , konkrétnych aj anonymných, ktorí skončili svoj život predčasne alebo ho žili roky vo väzenských podmienkach, krivo obvinení zo zrady atď.

Dobiáš väzeň svedčí o blahodarnom účinku spoluväzňov kňazov. 

No jeho svet zachránila aj sila poetickej povahy: čítame, že po prvom dlhom nočnom výsluchu, vo vianočnom čase, cez farbou zablendované okno videl tiene veľkých vločiek snehu – anjelov dobrej zvesti, že sa Kristus narodil...

Tento dojímavý pohľad na život napriek všetkému zachraňoval jeho dušu v ďalších rokoch v tvrdých väzenských podmienkach.

Básne Ruda Dobiáša milujú dnes aj mladí ľudia, pretože dýchajú dobrom.

Tak ako iné diela s podobným obsahom, aj táto kniha má obrovský význam vo vývine ľudstva ako varovanie, ako svedectvo o násilí človeka z pozície moci voči inému človeku.

Mala by spolu s ostatnými zamedziť ďalším hrôzam násilia medzi ľuďmi.