Mimo slušnej spoločnosti Prečo AfD v Nemecku nemôže vládnuť

Nemecko zažíva v posledných týždňoch nedôstojný politický cirkus – po útoku v Aschaffenburgu, kde Afganec zabil 41-ročného muža a dvojročné marocké dieťa, kresťanskí demokrati z CDU/CSU, liberálna FDP a nacionalistická AfD (Alternatíva pre Nemecko) spolu prijali rezolúciu, ktorá požaduje tvrdšiu migračnú politiku.

O dva dni neskôr hlasovali aj v prospech zákona, ktorý by zaviedol kontroly na hraniciach, obmedzil príchod príbuzných migrantov, ktorí v Nemecku získali azyl. Zákon by rozšíril kompetencie pre spolkovú políciu, tentokrát však v dôsledku hlasovania niektorých poslancov tesne prehrali.

Odvtedy ľavicové strany tvrdia, že hrozí možná koalícia medzi kresťanskými demokratmi a nacionalistami, a požadujú od Friedricha Merza, lídra CDU, aby sa za spoločné hlasovanie ospravedlnil.

Aspoň matematicky sedí, že CDU/CSU a AfD budú mať po voľbách v novom parlamente väčšinu.

Šéf CDU však spoluprácu s AfD odmieta a poukazuje na skutočnosť, že zákon chcel konzultovať s FDP, Zelenými a SPD a na rozdiel od nich AfD ani vopred neposkytol návrh zákona. „Neexistuje žiadna spolupráca, žiadna trpenie, žiadna menšinová vláda, vôbec nič,“ vyhlásil Friedrich Merz.

AfD je podľa hodnotenia nemeckého Úradu pre ochranu ústavy „čiastočne extrémistická“, obzvlášť radikálne sú zväzy v Durínsku, Sasku a Sasku-Anhaltsku.

Časť ľavice tvrdí, že Merz by bol ochotný vládnuť s podporou AfD. Vzhľadom na jasné slová Merza na adresu AfD sú však tieto obavy skôr súčasťou ľavicovej kampane než reálnou hrozbou.

Spomedzi voličov CDU/CSU si len 6 percent želá AfD ako koaličného partnera v budúcej vláde oproti 33 percentám pre SPD a FDP a viacej voličov by akceptovalo aj Zelených (8).

Medzi kresťanskými demokratmi a nacionalistami leží hlboká priekopa, ktorú ani rétorika AfD o „kresťanskom dedičstve“ Európy nedokáže prekryť.

Ako totiž ukazujú dáta, väčšina veriacich v Nemecku AfD ostro odmieta. V eurovoľbách tak napríklad AfD získala takmer 16 percent, ale len 12 percent katolíckych a 14 percent evanjelických hlasov. Naopak, populárnejšími stranami boli CDU (43 percent katolíckych hlasov oproti priemerne 30 percentám) a SPD (18 percent evanjelických hlasov oproti priemerne necelým 14 percentám).

Naopak, podľa septembrového prieskumu 87 percent voličov CDU považuje AfD za „hrozbu pre demokraciu“, čím odporcovia AfD medzi voličmi CDU presahujú celospoločenský priemer (76 percent).

Pri takýchto číslach je isté, že by veľká časť poslancov CDU/CSU Merzovi vypovedala poslušnosť, ak by bol náhodou ochotný ísť do koalície s nacionalistami.

Problém s AfD

Prečo je teda spolupráca s AfD, ktorá sa sama označuje neraz za konzervatívnu stranu, takým veľkým problémom?

AfD vznikla v roku 2013 ako euroskeptická strana, ktorá chcela vyplniť priestor, ktorý sa uvoľnil v dôsledku skutočného či údajného posunu CDU a CSU zo stredopravej na čoraz menej vyhranenú centristickú stranu.

V niektorých témach bola takáto korekcia určite potrebná – napríklad v energetickej politike po obrate CDU a FDP, ktoré po katastrofe v japonskej Fukušime presadili koniec jadrovej energetiky v Nemecku, už žiadna parlamentná strana nepodporovala prevádzku jadrových elektrární. Záchrana Grécka v eurokríze bola prijatá ako zdanlivo bezalternatívna. A napokon veľká koalícia CDU s SPD, ktorá vznikla v roku 2013, znamenala, že sa vládna politika ešte ďalej posunula doľava. 

Sčasti sa to udialo pre názorovú nevýraznosť kancelárky Angely Merkelovej, ale aj preto, že CDU musela brať ohľad na koaličného partnera.

AfD takmer okamžite po založení zaplavili prihlášky tisícov budúcich nových členov, no otcovia zakladatelia strany okolo profesora Bernda Luckeho nedokázali oddeliť zrno od pliev. Spolu s novými členmi, čo boli zväčša sklamaní bývalí voliči CDU či FDP, sa do strany dostali aj početní nacionalisti, ktorí Luckeho a Henkela odstavili a sami prevzali moc.

Žiadni konzervatívci

Hoci sa AfD od začiatku inscenovala ako „liberálno-konzervatívna“ strana, ktorá sa chce vraj vrátiť k starej CDU, jej úzke prepojenie na Moskvu stojí v protiklade s týmto tvrdením.

Konzervativizmus v žiadnej krajine neexistuje vo vákuu, ale vždy len vo vzťahu k tomu, čo existuje a čo chce zachovať. Veľká časť európskych konzervatívcov by napríklad v Iráne žiadnymi konzervatívcami nebola, pretože iránsky model nepovažuje za hodný zachovania.

Povojnový konzervativizmus v Spolkovej republike bol postavený na troch pilieroch, takzvaných troch W. Sú nimi Wiederaufbau, Wiederbewaffnung a Westbindung, teda ekonomická obnova, znovuzaloženie armády a úzke prepojenie na Západ.

V tomto zmysle však nesedí ani naratív AfD, podľa ktorej sa chcú dištancovať iba od príliš ľavicovej politiky Angely Merkelovej a vraj sú správnou voľbou pre sklamaných voličov CDU či FDP.

„Vy hovoríte, že sa dištancujete od Merkelovej, ale keď ste proti euru, idete proti Kohlovi, a keď ste proti prepojeniu na Západ, tak idete proti Adenauerovi,“ oponoval nedávno predsedníčke AfD Alice Weidelovej redaktor pravicového denníka Welt Robin Alexander.

Podľa Alexandra AfD nenadväzuje na tradíciu Spolkovej republiky, ale na predstavy protizápadných a antidemokratických „konzervatívcov“ z prostredia nacionalisticko-monarchistickej DNVP (Deutschnationale Volkspartei – Nemeckonárodnej ľudovej strany) z čias Weimarskej republiky.

Aj bývalý predseda strany Jörg Meuthen, ktorý sa pokúšal AfD rámcovať ako konzervatívnu stranu, ju v roku 2022 opustil a dnes hovorí, že AfD prevzali radikáli a strana preňho už nie je voliteľná.

Nie každý volič AfD je extrémista, ale extrémisti sa v strane cítia dobre

Aj vplyvom utečeneckej krízy v roku 2015 sa AfD, ktorá v tom čase zdanlivo mala svoj politický vrchol za sebou, začala silnejšie profilovať. Okrem principiálne legitímneho odlišného pohľadu na migráciu však strana čoraz častejšie ukazovala, že sa nedokáže dištancovať od plytkej xenofóbie a rasizmu.

Odvtedy strana čelila početným škandálom. Napríklad v roku 2016 jedna zo známejších tvárí strany Alexander Gauland vyhlásil, že ľudia nechcú futbalistu Jérôma Boatenga za suseda.

Boateng pritom nie je žiadnym migrantom, narodil sa v roku 1988 v Berlíne ako syn Nemky a Ghančana a už od svojho narodenia bol nemeckým občanom. Gaulandov výrok bol čudesný aj preto, že Boateng bol v tom čase na vrchole svojej popularity – ako člen nemeckého národného mužstva len dva roky predtým vyhral majstrovstvá sveta v Brazílii. V následnom prieskume 82 percent Nemcov vyhlásilo, že by boli radi, keby Boateng bol ich susedom.

Gaulandov výrok je exemplárnym príkladom mentálneho nastavenia, ktoré panuje v AfD – podstatné nie je, či sa niekto v Nemecku narodil, čo pre krajinu urobil alebo či má nemecké občianstvo, ale či na prvý pohľad vyzerá dostatočne „nemecky“.

Nacistická rétorika

Tento etnický nacionalizmus v AfD patrí k programu. Už v roku 2016 sa vtedajšia šéfka strany Frauke Petryová sťažovala, že slovo völkisch je vnímané iba negatívne, a tvrdila, že je len prostým prídavným menom od slova Volk („ľud“ alebo „národ“), teda „národný“ alebo „ľudový“.

To však nie je pravda. Völkisch je novotvar z neskorého 19. storočia, ktorý dovtedy v nemčine neexistoval a označoval hnutie, ktoré malo za cieľ „očistu“ nemeckého národa od údajných kontaminantov (vo vnímaní hnutia najmä Židov). Aj najvýznamnejší nemecký slovník Duden slovo definuje ako „1. (v rasistickej ideológii národného socializmu) týkajúci sa ľudu ako údajnej rasy; príslušnosť k ľudu ako domnelej rase“.

Nacistické pozadie slova völkisch je pre každého Nemca také zjavné, že žiaden demokratický politik po roku 1945 slovo nepoužíval v tom význame, aký mu pripísala Frauke Petryová.

A tento škandál je len jedným z mnohých. Bývalý šéf sasko-anhaltskej AfD André Poggenburg napríklad opakovane hovoril o nemeckej Volksgemeinschaft, teda „národnom spoločenstve“, čo je rovnako pojem z 30. rokov, ktorý tvoril nacistický protikoncept k marxistickým ideám o sociálnych triedach a triednom boji.

Príliš radikálni aj na Le Penovú

Poggenburg sa so stranou neskôr rozhádal a založil svoj vlastný politický projekt, mnohí jeho spolupútnici však v strane zostali.

Patrí medzi nich napríklad šéf AfD v Durínsku Björn Höcke. Ten je asi najznámejším extrémistom v radoch AfD, preslávil sa najmä svojou kritikou pomníka holokaustu v Berlíne, ktorý nazval pomníkom hanby, alebo odmietnutím „prevýchovy“ Nemcov po roku 1945, ktorá vraj mala za cieľ Nemcov „zbaviť kolektívnej identity“ a „do posledného zničiť“. Höcke preto požaduje na poli spomínania na nacizmus „obrat o 180 stupňov“.

To, že sa AfD nevie vyrovnať s nemeckou nacistickou minulosťou, ukazuje aj už spomínaný Alexander Gauland, ktorý vyhlásil, že „Hitler a nacisti sú len vtáčím hovienkom na viac než tisíc rokoch úspešných nemeckých dejín“. Odhliadnuc od tejto bagatelizácie nacistického režimu je Gaulandova rétorika pozoruhodná aj preto, lebo v očiach mnohých pozorovateľov evokovala nacistickú frázu o „tisícročnej ríši“.

AfD je príliš radikálna aj pre francúzske Národné zhromaždenie na čele s Marine Le Penovou, ktorá ju odmietla prijať do svojej európskej frakcie. Dôvodom boli výroky lídra kandidátky AfD v eurovoľbách Maximiliana Kraha, ktorý v rozhovore pre taliansky denník La Repubblica relativizoval zločinnosť SS.

Strana napokon Kraha po kritike z Francúzska vylúčila. Ale nie je náhodou, že všetky tieto škandály sa opakujú práve v tejto jednej strane. Neustály flirt s nacistickou minulosťou v jej prípade totiž nie je omylom, ale skôr esenciálnou súčasťou vlastnej identity.