Zo života učiteľa Krajina, kde deti môžu učiť dospelých

Vlna renesancie, ktorá sa nesie slovenským školstvom, prináša napriek prízemným mrazom konkrétne a celkom nečakané ovocie. Jedným z nich je napríklad to, ako sa do kurikulárnej reformy podarilo presadiť a postupne celoplošne zavádzať charakterové vzdelávanie.  

Ak ešte niekto neprestal dúfať, že sa Slovensko počas búrky nad tatranskými štítmi preberie, mal by pri tomto zistení zaplesať, lebo fejkový nacionalizmus, posilnená výučba dejepisu, monolingválne jedálne lístky ani podobné iné výstrely do tmy z nás hrdých Slovákov nespravia.  

Charakterové vzdelávanie na Slovensku sa uberá cestou výchovy k cnostiam (resp. morálnym vlastnostiam). Je to dobrá voľba, lebo cnosti hovoria jazykom, ktorému rozumejú všetci. Liberáli aj konzervatívci, veriaci i ateisti, prozápadní aj... No dobre, možno nie úplne všetci.  

Po otvorenom liste učiteľov vláde (a konkrétnych morálnych apeloch v ňom) som sa na chvíľu zamyslel, aké by to bolo, keby sa súčasná politická scéna vrátila pod autoritu tohto nastupujúceho školského prostredia. Dovolím si povedať, že by to bolo vskutku zaujímavé.    

Učitelia by pracovali s dvomi špecifickými triedami.  

Prvú by tvorila komunita „bubliniek“. Bublinkovú triedu spravidla tvoria žiaci, ktorí dokážu fungovať iba s tými, ktorí sú vo „všetkom presne ako oni sami“ (pričom v skutočnosti ich spája nejaká hodnota kdesi na úrovni hudobného vkusu alebo stravovacej preferencie). Skúste ich presadiť alebo vyzvať k tímovej spolupráci s niekým z inej bublinky, začnú panikáriť, prekolú vás očami a rozpadne sa im svet.  

Učitelia tejto triedy by v komunitných kruhoch trpezlivo vysvetľovali, že aj tí druhí sú ľudia, s ktorými sa dá existovať, rozmýšľať, tvoriť aj sa smiať. Týždeň po týždni by cielene prinášali príbehy, z ktorých by vystupovala ochota pomôcť, vzájomnosť, spolupatričnosť, porozumenie, jedinečnosť, pripravovali by aktivity na rozvoj komunikácie a časom zadania pre menšie či väčšie projekty. Tešili by sa z každého želaného uvedomenia.  

Napríklad že je celkom normálne, že v skupine nie sme všetci úplne rovnakí (naozaj netreba zakladať 56. politickú stranu) a dokonca že rozdielnosť môže byť prínosná aj v konkrétnej spolupráci – najmä ak si pri plnení zadania správne rozdelia roly, nespochybňuje sa líder a sledujú spoločné ciele. Lebo na každú vec, v ktorej sa líšime, pripadá päť ďalších, kde máme veľmi podobné hodnotové nastavenie.  

Mladší žiaci sa tejto dôvernej spolupráci učia od prvej triedy a veľkým by niekto mohol pripomenúť (možno práve ich vlastné učiteľky?), že ich aktuálne zadanie nie je o nič menšie ako obnoviť dôveru národa, že sa nám spoločne podarí vybudovať Slovensko, kde sa oplatí žiť. Všetko ostatné by bolo dobré dať načas bokom.  

A potom si predstavujem partiu výrastkov z ôsmej bé, ktorí využili okolnosti, slabé miesta systému a namiesto proklamovanej služby škole dlhodobo systematicky tunelovali bufet a príležitostne okrádali jednotlivé skupiny spolužiakov.  

Viac či menej organizovaná skupina si dovolila zájsť ešte ďalej. Pomocou iných dospelých začala sofistikovane zastierať pravdu, šikanovať svoje obete, zastrašovať a obviňovať svedkov, manipulovať okolie, aby sa im veci prepiekli.  

Jazykom školského poriadku by šlo o krádež a šikanu, jazykom etického kódexu o nezodpovedné a nerešpektujúce správanie, jazykom zodpovedných o „prúser ako mraky“.

Prvé blesky by sa na učiteľské hlavy zniesli v mene zanedbania povinností a začal by sa mini-monsterproces, v ktorom by vedenie školy, podporné tímy a inšpektorov bičom hnali samotní rodičia. Pýtali by sa najmä na to, kde boli kompetentní, keď sa to celé začalo, aké opatrenia zaviedli, kde sú záznamy o udalostiach a prečo sa veci prehliadali a zametali pod koberec.

Potom by pustili psy. Skúmali by všetko v priestore medzi zodpovednosťou riaditeľa a tichým súhlasom Ruženky zo zadnej lavice do momentu, kým by nevyšla pravda na povrch a nezačal sa proces nápravy.  

Neskončilo by sa to inak ako hodinovými výpoveďami pre (ne)zodpovedných učiteľov a vylúčením zo školy hlavných aktérov z radu žiakov. Súčasne by sa spustila cielená intervencia a séria tvrdých i mäkších opatrení, ktoré by chceli v princípe komunikovať to isté. Takéto správanie sa na škole nebude tolerovať. Niektorých žiakov by po orodovaní všetkých svätých čakal posledný pokus dokázať, že majú záujem byť súčasťou školskej komunity. Pravda, ak ich hanba nestihla prefackať do bezvedomia.  

Áno, takto nejako funguje zdravý verejný priestor a záujem o spoločné dobro.    

Ale v nejednej zakliatej krajine z rozprávok, aj tej, kde ľudia „otupejevjájú“, sa zmena začala v malom, niekedy iba jednom šľachetnom a odvážnom srdci. Preto som hrdý na učiteľov, že sa odvážili vyjadriť svoj nesúhlas s tým, do akej (a teraz neviem, či máme v slovenčine adekvátny výraz pre tento marazmus) desivej podoby nám prerástla politická nekultúra.  

Je to možno iba gesto, ale je za ním dlhoročná každodenná vytrvalá práca a snaha vychovať charakterné generácie, ktoré konečne zobudia to skutočne hrdé a slušné Slovensko v nás.  

(A tu si, prosím, predstavte ten veľkolepý fujarový záver z hymny pre vyvolených.)