Žije svoj futbalový sen v USA Bez agenta sa mladí Slováci nikam nedostanú, hovorí Košičan Ľuboš Polačko

Ľuboš Polačko pochádza z Košíc, má 23 rokov, s futbalom začínal ako päťročný a na Slovensku prešiel cez žiacke súťaže až k juniorským. Teraz študuje v USA v štáte Missouri, kde hrá univerzitný futbal v americkej súťaži NAIA (National Association of Intercollegiate Athletics).

Od svojich tínedžerských čias túžil hrať futbal v zahraničnej lige. Myslí si, že slovenský systém prehliada skryté talenty, ktoré dozrievajú neskôr, a kvalita tréningov a súťaží závisí len od úrovne záujmu trénerov, funkcionárov a financií.

Pre Postoj hovorí, že svojimi skúsenosťami chce motivovať mladších športovcov na ceste k úspechu. „Nestačí mať talent a len tak sedieť,“ zdôrazňuje a ponúka svoj návod, ako sa dopracovať k športovým úspechom.

S Ľubošom sme sa stretli v jeho rodnom meste v Košiciach počas vianočných sviatkov.

„Veľa ľudí a známych sa ma pýta, ako som sa dostal do USA. Priviedol ma tam futbal a veľká túžba hrať v zahraničí. Tam totiž vyhľadávajú športové talenty a umožnia im študovať na univerzite. Ponúkajú športovcom výhodné štipendiá, majú veľmi dobre vybudované podmienky na šport a prepracované súťaže, ktoré sledujú športoví skauti a profesionálne kluby,“ vysvetľuje mladík.

Ľuboš trávi sviatky doma v Košiciach. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Dostať sa do Ameriky však nebolo ľahké. Spočiatku tam ani neplánoval ísť, túžil hrať v európskej krajine. Už v detstve hovorili slovenskí tréneri Ľubošovi, že rýchlo napreduje a je o čosi ďalej ako ostatní.

Jeho otec Ľuboš spomína, že kým po tréningu šli jeho spoluhráči domov, Ľuboš sa dokázal namotivovať k tomu, aby si ešte išiel zabehať.

Keď ho vybrali do vtedajšieho MFK Košice a dnešného FC Košice, bral všetky tréningy vážne. Okrem hry ho zaujímala aj mentalita najlepších hráčov na svete. Čítal si o nich knihy a snažil sa pochopiť, čo robili inak ako ostatní. Ako stredoškolák mal náročné dvojfázové tréningy.

Tréneri mladému uchu šancu nedajú

Mladí futbalisti by po dovŕšení 19 rokov mali prejsť do klubu medzi mužov, ale to podľa Ľuboša nie je vôbec jednoduché. „Rozdiel medzi mužským a dorasteneckým futbalom je v tom, že hráči sú skúsení, sú silovo zdatnejší, a keď chcete byť profesionálny futbalista, tak tam už ide aj o peniaze.“

Dodáva, že ak niekto príde do nového klubu, v podstate chce zobrať tomu druhému hráčovi prácu. Preto je veľmi ťažké sa tam dostať, lebo každý bojuje, aby sa tam udržal.

„Takže keď tam príde nejaké mladé 19-ročné ucho, tak buď mu tréneri nedávajú šancu, pretože ho nepoznajú, lebo je mladý a neskúsený, a radšej stavia na toho staršieho, ktorý už niečo odohral v lige. Aké má potom možnosti mladý talentovaný chlapec?“ pýta sa.

Podľa Ľuboša sa potom stane to, čo videl často u svojich spoluhráčov a kamarátov. Boli od neho síce talentovanejší, ale nevedeli sa presadiť, pretože im nikto nepomohol. Preto podľa neho mnoho talentov veľmi rýchlo skončí.

Mnohí z nich sa pritom spoliehajú na to, že si ich všimnú agenti, ale často žijú len v ilúzii, že ich niekto niekam posunie. V skutočnosti sa pred nimi zatvoria dvere.

„Veľa ľudí sa spolieha na agentov, skautov, ale hráčov je strašne veľa, takže oni nemôžu mať naštudovaného každého jedného hráča. A ak sa nejako sami neprezentujete, je veľmi ťažké nájsť vás niekde v Košiciach či Prešove,“ konštatuje Ľuboš.

Chcel hrať v Európe, napokon zakotvil v Amerike. Foto: Postoj/Tomáš Puškáš

Dodáva, že každý tréner má iný pohľad na hráča a jeho talent.

Keď Ľuboš zatúžil po zahraničnej lige, narážal na poznámky, že nie je až taký dobrý alebo že nemá žiadne kontakty. „Bez agenta sa nedostanete nikde. Nejakých som volal a oni mi povedali, že viete, každý rodič si myslí, že ich chlapec je talentovaný,“ opisuje Ľubošov otec.

Dokonca im povedali, že agenti nemajú radi, keď sa im hráč vnucuje, musia sami prísť a určiť – toho si vezmem. Po čase sa preto rozhodli nespoliehať sa už na nefungujúci systém, ale ísť vlastnou cestou.

Plán bol jednoduchý – obvolať nemecké a francúzske kluby, posielať im emaily. Rozposlali ich okolo 500. Nenechali sa odradiť, ani keď ich mesiac odbíjali a nereagovali. Nikto sa na Ľuboša neprišiel pozrieť, nik si ho nezavolal, aby ukázal, ako hrá.

Kúpili kameru a natáčali

„A toto je náš príbeh. Najprv sme zostavili životopis, kde hrám, koľko gólov som dal, na akom poste, základné údaje. Sadli sme si za počítač a rozposlali sme to všade. Do prvej, druhej, tretej francúzskej, nemeckej a holandskej ligy... do celej Európy,“ hovorí mladý futbalista.

Priznáva, že vtedy zareagoval len jeden agent z Holandska, ktorý im povedal, že takých žiadostí dostávajú kluby tisíce a hádžu ich rovno do koša. „Prečo by ste sa tam práve vy mali dostať?“ pýtal sa nás. A poradil nám, aby sme spravili prezentačné video s mojimi akciami, ako hrám, aký som typ hráča, ako sa pohybujem po ihrisku,“ hovorí ďalej Ľuboš. Rada holandského agenta Polačkovcov povzbudila.

„Kúpili sme si kameru a začali natáčať každý jeden Ľubošov zápas celú sezónu. Urobili sme prezentačné video, ako hrá, aký je typ hráča, akú má postavu,“ opisuje Ľubošov otec. Pamätá si však aj posmešky a vyčítavé pohľady iných rodičov.

Ľuboš sa o svojich snahách radšej nikomu nezdôveroval, nechcel zažiť hejty a spochybňovanie. „Niektorí učitelia na strednej mi povedali, že som už na to starý a podobne. Že sa mám sústrediť na školu, vybrať si niečo stabilné do života.“

Hotové prezentačné video odoslali klubom. „Francúzsko, Holandsko, Nemecko, Rakúsko, Poľsko, Dánsko, všade. A vďaka tomu sa nám podarilo dostať do Francúzska, Poľska aj Dánska,“ hovorí Ľuboš.

Na prvých skúškach vo Francúzsku si ho vyhliadol francúzsky tréner. Zavolal ho na skúšky, strávil pri ňom týždeň. „Bolo vidno, že sú inde. Tréningové návyky aj všetko bolo neskutočné.“

Na jednom z tréningov vo Francúzsku. Foto: archív Ľuboša Polačka

Záujem o Ľuboša síce bol, ale v tom čase prišla korona. Ľuboša vďaka dobrému prezentačnému videu zavolali aj do Dánska, kde zaujal svojím štýlom.

Bohužiaľ, korona bola vtedy rozbehnutá, zápasy sa nehrali. „Ligy boli zatvorené, nedalo sa nič. Ale my sme pokračovali ďalej. Dostal som sa aj na skúšky do Poľska,“ pokračuje Ľuboš. Tam bol v štvrtej lige a tamojší tréner mu povedal, že tam nemá čo robiť, má ísť vyššie.

„Išiel som na skúšky do tretej poľskej ligy, kde ten tím bol prvý a išiel už na postup do druhej ligy. Nakoniec klub postúpil do druhej poľskej ligy, čo je už profi liga, a veľa Slovákov z prvej ligy chodí do druhej poľskej.“

Ale prišla ďalšia komplikácia spojená s druhou vlnou covidu. Ľuboš mal stále svoje prezentačné video zverejnené na futbalových portáloch. Napokon dostal nečakanú ponuku hrať v Amerike od srbského agenta.

„Videl moje video, povedal, že sa mu veľmi páči. Spýtal sa ma, či som nerozmýšľal o Amerike. Vôbec sme nevedeli, ako to tam s futbalom funguje.“

Agent tvrdil, že hoci sa klasický futbal v USA ešte len rozvíja, je na vzostupe. Aktuálne ho v Amerike dvíha napríklad aj argentínsky futbalista Lionel Messi.

Vybral si univerzitu a získal štipendium

Polačkovci agentovi otvorene povedali, že život v Amerike si nemôžu dovoliť, ide o príliš veľa peňazí. Agent im však sľúbil, že Ľubošovi nájde štúdium so štipendiom.

Podmienkou bola dobrá angličtina aj prijímacie testy. Napokon mu našli dve univerzity, ktoré prejavili záujem. Ľuboš zúročil v tomto prípade aj svoje čisté jednotky zo Slovenska. „Moja mentalita je taká, že sa snažím byť najlepší vo všetkom. A dobre, že som mal čisté jednotky, lebo som získal štipendium aj za dobré výsledky na strednej škole,“ vysvetľuje Ľuboš s úsmevom.

„Na rovinu poviem, že jedna univerzita bola veľmi dobrá a druhá priemerná. Ale na tej lepšej by som zo začiatku len sedel na lavičke. Tak som si zvolil tú priemernú. Prišiel prvý rok, hral som, bolo to super, ale prehrávali sme zápasy,“ opisuje Ľuboš.

Nový americký tréner však oznámil hráčom, že idú vyhrať titul. Skončili vtedy na posledných miestach. „Ale on vedel, čo robí. Vyhodil pár hráčov, ktorí mu nepasovali a nedávali si futbal ako prioritu, zobral nových hráčov a postupne si budoval tím.“

Ľuboš sa postupne prepracoval medzi lídrov tímu. Jeho mužstvo sa posunulo z 8. miesta na 4. miesto v lige. Hrali len s tými najlepšími tímami, šesť zápasov odohrali s takými, ktorí sú v top 25 z vyše 300 amerických univerzít.

Radosť po úspešnej strele. Foto: archív Ľuboša Polačka 

„Je to veľmi prísny tréner, ale veľmi férový . Ale je to Američan,“ opisuje trénera Ľuboš. Obľubuje vraj európskych hráčov, zo 40 má len ôsmich Američanov.

„Máme hráčov z najlepších líg. Asi troch Španielov, ktorí hrali prvú dorasteneckú ligu a hrali proti Barcelone aj Realu Madrid. Máme hráča, ktorý hral za Sevillu. Angličan hral v Aston Villa, traja Nemci hrali prvú nemeckú dorasteneckú ligu, ďalší Francúz hral prvú ligu a hráč z Panamy hrá za reprezentáciu. Nie sú to len takí pozbieraní hráči,“ opisuje Ľuboš.

Posledná sezóna bola pre jeho tím prelomová. Vyhrali po prvýkrát Konferenciu, prelomili tak všetky klubové rekordy.

V USA toto víťazstvo podľa Ľuboša predstavuje prestíž. O jeho mužstve vznikol dokonca aj trojdielny dokument. „Mali sme veľmi dobrý začiatok roka, tréner najal kameramanov, začalo sa točiť už počas sezóny, cítili sme, že môžeme byť úspešní.“

Toto víťazstvo podľa Ľuboša znamená aj pre jeho ďalšiu kariéru v Amerike veľa. Síce tam ľudia milujú hlavne basketbal a americký futbal, ale jeho tím prilákal po nečakanom úspechu davy fanúšikov.

„Tým, že sme vyhrávali, všetci začali chodiť na naše zápasy. Nielen študenti, ale aj obyvatelia mesta. „Ľudia majú radi univerzitné športy, je to iné ako profesionálny futbal.“

Zároveň už poznajú Ľuboša ako druhého najlepšieho strelca tímu, ktorý dal veľa dôležitých gólov. Vďaka nemu tak poznajú Slovensko.
Ako Ľuboš hodnotí celkovo futbalové možnosti mladých ľudí v USA?

„Vo všetkom je to iné, ale podmienky sú také, aké som ešte nikdy nevidel. Neskutočne sa o nás starajú.

Vlastne sú to len také základné veci, keď nás niečo bolí, ideme po tréningu na masáž, k fyzioterapeutovi. Na zápasy cestujeme lietadlom či autobusom vopred, bývame v hoteloch, jeme kvalitnú stravu.“

Ľuboš vysvetľuje, že starostlivosť o hráča je dôležitá aj preto, že v Amerike trvá sezóna krátko, a ak sa hráč zraní na dva týždne, vynechá aj niekoľko zápasov.

Mladý futbalista si myslí, že aj klasický futbal sa dostane po nejakom čase medzi top športy v Amerike. „Futbal je lacný. V podstate potrebujete len kopačky a loptu. Keď si to porovnáte s americkým futbalom, tam je výstroj veľmi drahý. V Amerike je to niečo nové a tam ľudia majú radi novinky,“ hovorí Ľuboš.

Ľuboš potvrdzuje, že zvyšujúcu popularitu priniesol príchod Messiho. „Zápasy sú vypredané a je už jedno, či tam hral Messi alebo nie. V St. Louis bol každý jeden zápas vypredaný, ide okolo 25-tisíc miest.“

Študuje biznis a financie, má samé áčka

Ako sa mu podarilo skĺbiť štúdium s aktívnym športom? Nejde vzdelanie na úkor futbalu?

„Mám čisté áčka,“ hovorí skromne. Porovnáva, že kým na Slovensku sa len ťažko dá prepojiť škola s profesionálnym športom, v Amerike sa berie šport ako reprezentácia školy a učitelia vedia byť zhovievaví a chápu častejšie cestovanie v sezóne. Tréneri so študentmi športovcami stále komunikujú.

Na druhej strane, univerzity vyžadujú od hráča určitý priemer známok, inak by nemohol hrať. Ľuboš hovorí, že má výborného spoluhráča, ktorý sa však neučil a nemohol si preto pol roka zahrať. „Chodil na tréningy, ale sedel na lavičke.“

Ľubošovi prísny systém vyhovuje, chce dosahovať najlepšie výsledky aj v škole. „Prečo by sme mali byť v škole priemerní a nemali mať najvyššie ambície?“ pýta sa.

V Amerike študuje biznis a financie. Chce zatiaľ zostať v USA, hrať tam futbal a krok za krokom sa dostať aj do MLS, teda do ligy, kde hrá aj Messi, ktorý je jeho vzorom. Sleduje tiež Angličana Jamieho Vardyho, ktorý má podľa Ľuboša veľmi zaujímavý životný príbeh.

Talentovaný Vardy začínal s futbalom neskoro a pracoval najskôr v továrni na protézy. Ľuboš sa smeje, že slovenskí kamaráti mu vždy želajú, aby si v Amerike užíval. Pri dvojfázových tréningoch, štúdiu a únave mu to však veľmi nevychádza. „Nikdy by som nevymenil svoju cestu, hoci to bolo všetko ťažké.“

Ľuboš patrí medzi top strelcov tímu. Foto: archív Ľuboša Polačka

Ľuboš si rodičov užije len na Vianoce, cestovanie za ním by bolo pre jeho rodinu finančne náročné. Aj v lete zostáva Ľuboš v USA, hrá letnú ligu, v ktorej sú najlepší hráči univerzít. Kondíciu si udržiava najmä behaním. Po lete mávajú v klube prísne bežecké skúšky – five minute mile –, keď za päť minút musia zabehnúť 1 míľu, teda 1,6 km.

„Nadávam, som z toho zničený, ale musím trénovať,“ smeje sa a dodáva, že tréner totiž nepustí k hre tých, ktorí to nezvládnu. Ďalším dôvodom, prečo sa treba snažiť, je, že v tíme je 40 hráčov a na zápasy ich cestuje len 18. „Nemôžete to len tak podceniť, tréner má ďalších troch hráčov, ktorí môžu byť na vašej pozícii. Na tréningu musíte byť aktívni, niečím zaujať, dávať góly,“ vysvetľuje.

Chcel by niekedy hrať aj za Slovensko? „Určite áno, je to môj sen. Stovky tisíc slovenských fanúšikov, to je asi sen každého hráča. Preto hráme futbal, ak vieme, že ich potešíme na štadióne,“ zamýšľa sa.

Ľuboš sa doma na Slovensku teší najviac z maminej kuchyne. Počas sviatkov chce oddychovať, byť bez lopty aspoň 10 dní a pred odletom do Ameriky sa znova pustiť do tréningov a behu.