Zo života učiteľa Aká krajina, taká stužková

Počul som raz príbeh o tom, ako istá rodina vždy, keď piekla hus, obaľovala konce jej nôh do alobalu. Nikto sa nad tým zbytočne nepozastavoval. Všetci verili, že to má nejaký dôvod, a z úcty k tradíciám v tom dlhé roky pokračovali. Až sa jedného dňa do rodiny narodila pravnučka s kritickým myslením, ktorá sa dialogickým bádateľským prístupom dopátrala, že prastará mama to zvykla robievať jednoducho preto, lebo mala príliš malý pekáč, z ktorého tie nohy trčali, a ona nechcela, aby zhoreli.  

Na tento príbeh si spomeniem vždy, keď narazím na nejakú vyprázdnenú tradíciu. V novembri som si zažil ďalšiu stužkovú slávnosť, ktorá je vyprázdnenými tradíciami opradená tak, že alobalom sa to celý večer len tak blyští.  

Aby som si v slávnostný večer zachoval mentálnu rovnováhu, prehrávam si alegóriu s pekáčom. Bojím sa, že za posledné roky som vo svojej hlave stihol na komplet upiecť celú rodinu Nilsa Holgersona.  

Nechápte ma zle. Milujem symboly, tradície aj slávnostnú atmosféru, do ktorej majú byť ponorené. Ak sa však za symbolom neskrýva žiaden význam a tradícia v sebe neoslavuje reálne žité hodnoty, tak to môže celé vyznieť ako fraška.  

A pritom to (podobne ako s tou husou) nemusí byť vina nikoho. Jednoducho sme sa prestali pýtať na zmysel. Vždy je na mieste aktualizovať tradície tak, aby korešpondovali s hodnotami, resp. vychovávať k takým hodnotám, aby sme sa za svoje tradície nemuseli hanbiť.  

(Ach, keby tak len zmeny zaužívaného nemuseli u dotknutých vždy vyvolávať tie najnižšie pudové reakcie.)

Zoberme si napríklad také stužky.  

Spýtajte sa bežného maturanta (alebo ešte lepšie absolventa), čo preňho jeho stužka znamená. Keď bude ticho, v ktorom generuje odpoveď, neznesiteľné, spýtajte sa, či si aspoň pamätá, kde ju má. S veľkou pravdepodobnosťou sa koherentnej odpovede nedočkáte, skúsme preto porozmýšľať spoločne.  

Stužka ako taká zvykne byť symbolom príslušnosti k nejakej komunite. Ľudia by ju mali nosiť radi a s hrdosťou. Jedine že by ju radi nenosili, lebo žiadnu hrdosť necítia (čo môže byť viac celospoločenský ako osobný alebo školský problém).    

Potom tu máme zelenú farbu, ktorá má hneď niekoľko hlbokých významov. Ten prvý odkazuje na akademickosť, resp. vzdelanosť ako hodnotu. Vivat academia, vivant professores, zborovo spievajú na playback študenti do kamery, no koľkí prežívajú namiesto úcty voči profesorskému (pardón, učiteľskému) zboru a vzdelaniu niečo celkom iné? Strach, hnev, pohŕdanie, výsmech alebo ľahostajnosť. Mnohým sa pritom nečudujem a pri ďalších mi je ľúto, že vzdelaniu vo svojom živote stanovili prioritu podľa vzoru našich vládnych garnitúr. 

Zelená je aj symbolom nádeje. Nuž, kto pozná generáciu Z, tak pochopí, že tej nádeje v ich radoch veľa na rozdávanie nie je. Mladí ľudia sú vo vnútri skôr skľúčení a ustráchaní, bojujú s úzkosťami, v horšom prípade s depresiou. Svet, do ktorého majú vniesť energiu, elán a optimizmus, je svet, ktorý im všetky tieto zbrane z duše potajme vysáva. Niet divu, že sa doň nehrnú – aspoň nie do prvých línií v role mladých dospelých. Viac ako meniť svet chcú veriť, že prežijú, a hlavne na tieto obavy nechcú zbytočne myslieť. Rozhodovacia paralýza v spojení s fenoménom overthinking a neschopnosťou reflektovať rozleptala ich sebaistotu na kosť. Na(ne)šťastie, rozptýlení majú všade naokolo viac ako dosť. YOLO!    

Významov, ktoré nesú stužky, šerpy či dekorácie, je ešte omnoho viac. (Otázkou pre mňa napríklad zostáva, prečo oslavujeme prechod do dospelosti pol roka pred záverečnými skúškami.)  

Veľký problém na pozadí však ostáva ten istý.  

Svet, do ktorého ideme vypustiť mladých, sa dramaticky zmenil (a zdráhame sa nahlas povedať, ako veľmi sa ešte zmení). Spoliehať sa na to, že scenáre, ktoré fungovali pred desiatkami rokov, budú naďalej dávať zmysel, je nostalgický alibizmus.  

Stužkové slávnosti sa možno samy stali symbolom. Toho, ako veľmi sme zaspali.