Zo života učiteľa Stavovská česť učiteľov ostáva v bdelej kóme

Aj učitelia majú svoje konferencie, na jednej takej, hoci menšej – regionálnej, sedím. Okolo mňa veľké osobnosti z ministerstva, centier regionálnej podpory, pedagogických fakúlt... Jeden príspevok strieda druhý a moje profesijné nadšenie sa otrasie v základoch, keď z pléna zaznie skonštatovanie:

„Tak táto keby sa postavila pred mojich deviatakov“ – a teraz sa musím ospravedlniť za uplatnenie zásady píš, ako počuješ – „tak sa po*erie a po*tí naraz.“ 

Obzerám sa, kto všetko zachytil túto recenziu. Vyzerá, že nikto.

Sám seba presviedčam, že to výberové expresívne pomenovanie sa snažilo pomenovať niektorú z typických čŕt vysokoškolských pedagógov ako takých.

Keď nad tým premýšľam v politicky korektnejších intenciách, nemôžem nesúhlasiť. Veď recenzentka príspevku možno len chcela na krátkom priestore vyjadriť frustráciu z diskrepancie medzi životom pedagogickej akademickej obce a regionálneho školstva.

Rýchlo si v hlave prehrávam spomienky na vlastné štúdium pedagogiky. Všetky dojmy, spomienky na semináre, prednášky a skúšky sa mi zlievajú do jedného, krikľavou fixkou zvýrazneného termínu – delenie. Delili sa ciele, delili sa metódy, delili sa formy, delili sa prostriedky, delila sa organizácia.

Nutkavoneurotické úsilie kategorizovať vedu o výchove vrcholilo v požiadavke, aby študenti vedeli vymenovať delenie podľa niekoľkých odborníkov súčasne. Spliesť si delenie od Žilkovej s delením od Tureka bol hriech, z ktorého vás na skúške nevykúpil ani citát od Mirona Zelinu.

Dokonalý paradox ste mohli zažiť (ó, ako dúfam, že sa to medzičasom na pedagogických fakultách zmenilo) na hodinách didaktiky. Zatiaľ čo didaktika vás má v zásade naučiť dobre učiť, jej profesor dokázal bez mihnutia oka prebrať majestátne bohatstvo tejto kráľovskej disciplíny použitím dvoch-troch metód. (Čo je asi taký výkon, ako keď vás spotený a zadýchaný 112-kilový telocvikár zápalisto presviedča o dôležitosti pohybu vo vašom vlastnom živote.)

Mikrofón na konferencii si medzičasom zobral pracovník ministerstva a majstrovstvo učenia prirovnáva k schopnosti bicyklovať sa. Ďalšia chytľavá metafora.

Skúšam sa zahrať i s ňou.

Predstavte si, že máte za úlohu naučiť niekoho naozaj dobre sa bicyklovať a zoberiete to z tak trochu zlého konca.

Počas výcviku sa postupne zameriate na dejiny cyklistiky, konštrukčné základy bicykla, fyziku pohybu, slávne osobnosti slovenskej a svetovej cyklistiky či typológiu cyklistických disciplín. V momente, keď to už takmer nikto nečakal, vytiahnete z náraďovne naozajstný bicykel.

Deti zhíknu, s bázňou sa ho jeden po druhom dotknú, nejaký čas pozorujú niekoho, ako sa bicykluje (tzv. náčuvová prax), opatrne si skúšajú základné pohyby na dvore za domom, a ani sa nenazdajú a samy sa ocitajú na štartovej čiare (tzv. výstupová prax).

Niet divu, že na svojich prvých juniorských pretekoch väčšina pohorí ako fakľa. Nikto ich doteraz neučil, ako sa vyhnúť prekážke, ako si opraviť defekt alebo čo robiť, keď dostanú šmyk. Pri prvom kopci (a verte mi, že dnešné školstvo sa podobá skôr na vysokohorské etapy ako na jazdu po hrádzi) zosadajú a v lepšom prípade v slzách a ponížení bicykel tlačia pred sebou.

Koľko je však takých pretekárov, ktorí svoj bicykel časom rozoberú na súčiastky a rozpredajú ho úplne iným odvetviam? Niektorí sa týmto úmyslom netaja ani počas samotného štúdia.

Najväčšia športová tragédia podľa mňa spočíva v tom, že tí najtalentovanejší športovci na kariéru cyklistu nepomyslia ani v najdivokejšom sne. Možno je to érou e-bicyklov, možno vo svojom živote videli až príliš veľa zbedačených členov pelotónu, možno považujú odmenu za vydraté víťazstvá za smiešnu a divákov príliš náročných. A možno je to všetko naraz.

No nič, treba nám len viacej takýchto konferencií robiť, aby sme svoju stavovskú česť dvíhali, čím sa dá. Obraciam svoju pozornosť naspäť k pracovníkovi ministerstva. Vyzerá to tak, že tento chlap by mohol vedieť, ako na to.

Po očku pozriem na kolegyňu, zdá sa, že aj jej sa páči.