Dva roky od vraždy na Zámockej Priznajme traumu a prejavme súcit

V dedinách severne od Popradu žili celé stáročia až do konca druhej svetovej vojny predovšetkým Nemci. Po vojne museli až na pár výnimiek odísť. 

Jedna pani v rozhovore so mnou spomínala na otca, ktorý ako chlapec smel zostať. Na verejnosti sa bál hovoriť po nemecky. Vnímal protinemecké nálady, a keď sa oženil, doma sa rozprávali po slovensky, aby sa deti náhodou vonku nechtiac nemčinou nepriznali, k akému etniku patria. 

Mal traumu z vlastnej národnosti a nenávisti, ktorej preto ako dieťa čelil. Nie každý Nemec bol fašista, ale pravdou je, že po dvoch vyvolaných svetových vojnách mali ľudia Nemcov plné zuby a nie vždy sa v kontakte s nimi dokázali ovládať, aby im neubližovali.

Cesta zo začarovaného kruhu

Každá trauma stojí na bolestnej, niekedy až otriasajúcej skúsenosti. Na udalosti, ktorá sa nemala stať, ktorú sme vo väčšine prípadov nezapríčinili. Keď to prehrmí, tak sa z toho snažíme spamätať. S pomocou blízkych, ktorí nás sprevádzajú a sú ochotní nás počúvať, s pomocou modlitby, priateľov. Keď nič nepomáha, nastúpia psychoterapeut a psychológ, aby nám pomohli nájsť cestu zo začarovaného kruhu. 

Traumou je veľký neúspech, rozpad manželstva či blízkeho vzťahu, ťažká choroba, úmrtie blízkeho človeka, strata zamestnania; život v prostredí, kde ste objektom dlhotrvajúceho hnevu, urážania a nenávisti bez toho, aby ste na to dali dôvod.

Nielen jednotlivci, ale aj spoločnosť má svoje traumy. Udalosti, za ktoré sa hanbíme, hoci za ne väčšina z nás nenesie osobnú zodpovednosť. Keď sa stávajú, pýtame sa, čo sme robili alebo čo robíme zle, že sa im nedokážeme vyhnúť. 

Spoločenské traumy nevstupujú intenzívne do osobných životov, pokiaľ sme neboli priamymi účastníkmi alebo priamymi pozorovateľmi traumatizujúcej udalosti. Napriek tomu nás oprávnene trápia a zahanbujú, lebo žijeme spolu s ďalšími v nejakej komunite s určitou mierou neformálnych a formálnych vzťahov. 

Aj formálne spojivá dávajú pocit spolupatričnosti. Obec, štát, národnosť, náboženstvo, jazyk. Keďže svojím správaním a rozhodnutiami prispievame k atmosfére komunity, v ktorej žijeme; nech by boli vzťahy akokoľvek formálne, traumatizujúca udalosť sa nás trocha dotkne.

Traumatizujú očividné krivdy, ubližovanie nevinným a nespravodlivé násilie. V tomto zmysle ma z moderných slovenských dejín traumatizuje holokaust Židov na Slovensku; traumatizuje ma násilie na politických väzňoch v socializme; cítim traumu z nespravodlivej smrti tisícov nevinných detí, ktoré zomreli pri umelom potrate, a rovnako ma traumatizuje násilná smrť Juraja a Matúša spred dvoch rokov na Zámockej ulici. To sú len niektoré z našich spoločenských tráum.

Tieto udalosti ma traumatizujú nie z dôvodu, že by som cítil osobnú zodpovednosť, ale preto, lebo cítim spoluzodpovednosť za komunitu, v ktorej žijem. 

A tak sa pýtam sám seba: Čo sa to s nami stalo? Ako je možné, že uprostred nás sa v (ne)dávnej minulosti zrodilo toľko bolesti a nespravodlivého násilia? Čo viedlo našich predkov v rodinách, z ktorých sme vzišli, k postojom a rozhodnutiam, pri ktorých by sme boli radšej, keby neboli? Čo môžem ako jednotlivec urobiť, aby sa to nezopakovalo?

Ľútosť nad zmarenými životmi

Apropo, vražda Juraja a Matúša. Títo dvaja chlapci zomreli rukou sfanatizovaného študenta, ktorý bol predovšetkým antisemitom a vo svojom veku nebol pripravený dokončiť hrozný zámer ublížiť vtedajšiemu premiérovi Eduardovi Hegerovi a jeho rodine. 

Je mi ľúto nielen obetí, ale aj vraha. V akom vnútornom svete žil tento tínedžer, keď sa rozhodol konať tak fanaticky a uprednostnil koniec, prázdnotu pred životom. Je hrozné, že zomreli násilnou smrťou, a je hrozné, že zabíjal. Je mi ich úprimne ľúto, všetkých troch.

Po atentáteOdzvuky dozvukov

brat Filip

Naša spoločnosť je v otázkach práv kvír komunity silne polarizovaná. Tí, pre ktorých je východiskom kresťanská antropológia, oprávnene odmietajú akýkoľvek posun, nanajvýš ak nejaké kozmetické úpravy s praktickým dosahom. Možno práve preto, aby sa neobjavila právna norma, ktorá by mala prevýchovný charakter. 

Nechceme, aby niekto naše deti okrem rodičov prevychovával a hovoril im, čo je normálne a čo nie. Liberálna časť spoločnosti akýkoľvek nesúhlasný postoj so svojimi návrhmi označuje ako homofóbiu. Vrcholom absurdnosti je, ak niekto označí definíciu manželstva ako zväzku muža a ženy za homofóbnu. V mnohých európskych krajinách sú už praxou aj manželstvá osôb rovnakého pohlavia či adopcie.

Spory o postavenie LGBTI komunity v spoločnosti zďaleka nie sú jedinou témou, ktorá tak neúprosne polarizuje. Jedno je isté. Sme k sebe navzájom príliš tvrdí a nedôverujeme si, hoci sme odkázaní na život v spoločnom priestore. Niekedy sa týmto ľuďom nečudujem, že majú toľko predsudkov a obáv. 

Často je za tým osobná zlá skúsenosť jednotlivca, ktorý ku kvír komunite patrí a zažil šikanu, neprijatie, nálepkovanie, odmietnutie rodiny a priateľov či zraňujúce slová nejakého verejného predstaviteľa či klerika. Rozumiem, že frustrácia a bezmocnosť rodí precitlivelosť, nedôveru a zúfalé činy.

Ľudia, a nie ideológia

Úkladná vražda Juraja a Matúša rozjatrila staré rany a prehĺbila zákopovú vojnu.

Po niečom takom hroznom je najlepšie stíšiť sa. Trauma potrebuje čas na vnútorné spracovanie a poslucháčov, ktorí sú ochotní načúvať. Nie je pravdivé obviňovať kresťanov a konzervatívcov z toho, že tu celé roky zasievali nenávisť a ona vzklíčila v podobe jedného radikála. 

Všade sa nájdu výnimky, ale v princípe je to doména radikálnej pravice, ktorá konzervatívne témy len politicky zneužíva, a tak ako sa k nim hlási a dožaduje sa ich, tak ich vlastne vo verejnom priestore diskredituje. Rovnako zlé a neľudské je postaviť sa k tomu spôsobom, že ide predsa o komunitu, ktorá je výraznou menšinou, nezasluhuje si našu pozornosť a žije v hriechoch.

Juraj a Matúš boli konkrétni ľudia, žiadna ideológia. Žili, ako vedeli a vládali, aj so svojimi životnými voľbami. Nemali sme obuté ich topánky, tak ich nesúďme, na to má právo iba Boh.

Nikto by nemal odísť zo sveta nespravodlivo, takým tragickým a násilným spôsobom.

Pápež František kedysi povedal, že cirkev má byť poľnou nemocnicou. Úlohou lekára nie je moralizovať, že ste sa nemali prejedať, toľko piť a fajčiť, ale vypočuť a zachrániť vás.

Ak má cirkev dnes vo svete nejakú úlohu, tak je ňou stať sa školou ľudskosti. Nezištne a bez zbytočných otázok. Vydávať evanjeliové svedectvo bez nevyžiadaných rád.

Tak sa to začalo aj v staroveku. Starostlivosťou o chorých, siroty a ľudí na okraji spoločnosti. Stať sa školou ľudskosti znamená prijímať ľudí v celej ich biede. Zmierovať, nie jatriť rany. Viesť k pravde, nie udržiavať v ilúziách.

Ľudská bieda nemá hraníc. Volá po súcite. Aj Ježiš plakal nad smrťou svojho priateľa Lazára. Ako spovedník som to viackrát zažil a niektoré životné osudy mnou vnútorne otriasli. Moje srdce plakalo nad všetkou tou hrôzou a biedou.

Viac veľkodušnosti, láskavosti a porozumenia v tomto vybičovanom polarizovanom svete by naozaj neuškodilo. Všetkým nám v krajine pod Tatrami. Tráum už bolo dosť. Priznajme si ich a hľadajme cesty zmierenia.

Na začiatku tejto dlhej cesty postačí, keď budeme schopní prejaviť súcit s ľudskou biedou. Nebudeme moralizovať, ale povzbudíme osamelých a frustrovaných, aby nestrácali nádej a našli odvahu žiť.