Akou ministerkou bola Dolinková? Improvizácia a premárnená príležitosť, ministerstvo takmer prestalo existovať (anketa)

Podpredsedníčka Hlasu Zuzana Dolinková rezignovala na post ministerky zdravotníctva, na ktorého čele nestála ani celý rok. Odborníkov z oblasti zdravotníctva aj jej bývalých spolupracovníkov sme sa opýtali:

Ako hodnotíte koniec Zuzany Dolinkovej na poste ministerky zdravotníctva? V čom zlyhala a v čom rezort posunula dopredu?

V ankete odpovedá zdravotnícky analytik Dušan Zachar, bývalý člen ministerkinho komunikačného tímu Šimon Jeseňák, analytička Jana Ježíková, šéf lekárskych odborárov Peter Visolajský a analytik INESS-u Martin Vlachynský.

Dušan Zachar, analytik Inštitútu pre ekonomické a sociálne reformy INEKO

Keď som sa pre médiá vyjadroval na začiatku funkčného obdobia tejto vlády a po schválení jej programového vyhlásenia o tom, čo očakávať od ministerky zdravotníctva Zuzany Dolinkovej, vyjadril som sa okrem iného, že nevidím u nej jasnú koherentnú predstavu, kam má slovenské zdravotníctvo kráčať a akou logickou postupnosťou a krokmi to dosiahnuť.

Ďalej som komentoval, že neočakávam v aktuálnom funkčnom období revolučné zmeny a predpokladám, že sa verejná debata a reálne kroky ministerstva a vlády budú točiť najmä okolo zdrojov a už menej budú o tom, akú hodnotu za ne pacienti dostávajú.

Nemyslel som si, že sa novej ministerke podarí presadiť predvolebný sľub, že sa zdravotníctvo stane prioritou vlády a premiérskou témou. A zakončil som svoj názor tým, že kľúčové pre implementáciu zámerov a (ne)úspech ministerky bude, či ona a jej tím budú mať dostatočnú politickú podporu zo strany premiéra a celej vládnej koalície. Myslím, že sa tieto predpovede, žiaľ, dosť presne naplnili.

Je veľmi ťažké nájsť nejakú jednu veľkú „erbovú“ vec, ktorou by sa ministerka mohla pochváliť, keďže išlo o mnohé nevyhnutné menšie technokratické rozhodnutia, ktoré vyplynuli z úrovne prípravy veľkých projektov predošlej vládnej garnitúry (napríklad odklad „čakačiek“ a rokovanie s nemocnicami o úprave vykonávacích predpisov v rámci optimalizácie siete nemocníc). 

Ministerke sa podarilo dotiahnuť do konca krízové riešenie problematiky zlučovania detských ambulantných pohotovostí. Pripravovala analýzu poplatkov a nový katalóg výkonov – koncovka však zatiaľ chýba.

Veľmi negatívne hodnotím jej personálnu politiku, resp. masívne odvolávania ľudí z vedúcich pozícií v podriadených organizáciách (pozri napr. FN Trenčín), ale aj na ministerstve (pozri Matej Mišík – bývalý šéf analytického útvaru IZA), ktoré neboli vo väčšine prípadov adekvátne odôvodnené.

Rozhodnutie ministerky vymeniť riaditeľa UNM a projektový tím novej martinskej nemocnice považujem naďalej za hazardovanie s dodržaním termínov plánu obnovy a improvizácia v prípade koncových nemocníc v Bratislave (UNB a NÚDCH) bude znamenať oddialenie ich výstavby či rekonštrukcie na neurčito.

Oslabila sa tiež politická nezávislosť dôležitých autorít v zdravotnom systéme – Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou (ÚDZS) a Národného inštitútu pre hodnotu a technológie v zdravotníctve (NIHO). Negatívne vnímam, že sme sa doteraz nedozvedeli o návrhoch na systémové riešenie holdingového riadenia a zadlženosti a stratového hospodárenia štátnych nemocníc, ako aj VšZP.

Martin Vlachynský, ekonóm a analytik INESS-u

Jej pôsobenie bolo podobné ako pôsobenie jej 13 predchodcov od volieb 2006, ktorých mená sú už poväčšinou dávno odviate históriou – žiaden zásadný odkaz za sebou nezanechala. Otázka skôr znie, či mala od vlády vôbec nejaký priestor o nejaký odkaz sa pokúsiť. Ja som ten priestor nevidel. 

Možno trochu pozabudla, že je nielen ministerkou, ale aj podpredsedníčkou druhej najsilnejšej koaličnej strany, a priestor si nevytvorila. Za jediný významnejší úspech by som označil zmeny vo vzdelávaní zdravotníkov a zmeny v kompetenciách, najmä zdravotných sestier. Tam za posledný rok prišlo k viacerým zlepšeniam.

Za najväčší problém považujem najmä pokračovanie v politike neustálych personálnych výmen riadiacich pracovníkov v organizáciách podriadených ministerstvu. Tieto zmeny znamenajú ustavičné reštartovanie všetkých aktivít. Pokračovanie v aktivitách z plánu obnovy hodnotím neutrálne. Veci sa hýbu, ale skôr zotrvačnosťou.

V zásadných otázkach ako budúcnosť VšZP, zadlžovanie štátnych nemocníc, spoluúčasť pacienta či sanácia kapitálového dlhu sme nepočuli žiadnu jasnú odpoveď, väčšinou len mlčanie.

Jana Ježíková, bývalá štátna tajomníčka ministra zdravotníctva Mareka Krajčího i Vladimíra Lengvarského

Ministerka Dolinková už veľmi dlho nepôsobila ako odborník, neprinášala riešenia, nedokázala nadviazať kontakt so sektorom, nezvládala profesionálnu komunikáciu a dokonca ani nemala ten správny nadhľad nad svojimi obyčajnými ľudskými prešľapmi, za ktoré nemohla, napríklad ochytávanie novorodenca alebo citovanie Drakulu pri oslave darcov krvi.

Neustále bolo cítiť prepojenie vedenia ministerstva a iných nominantov na finančné a lobistické skupiny. Často to vyzeralo, akoby na Slovensku neboli žiadni iní odborníci ako tí, čo pracujú alebo pracovali pre Pentu a Agel, ktoré sú však v prvom rade podnikateľské subjekty. To, čo by v normálnej krajine bolo považované za nemorálne alebo konflikt záujmov, sa v našej krajine ustaľuje ako bežný štandard.

Ministerka nedokázala prinavrátiť dôveru ľudí v inštitúcie, ktoré reprezentovala. Zo zdevastovaného ministerstva urobila ešte väčšiu ruinu a bojisko záujmových skupín a pacient je niekde v poradí.

Za jej pôsobenia sa naplno zvýraznilo, že dnes sú Penta, Agel a iný biznis také prerastené systémom zdravotníctva, že ministerstvo ako inštitúcia takmer neexistuje. Tieto biznisové záujmové skupiny majú peniaze, médiá, moc a ľudí zamotivovaných, presvedčených aj tvárnych, ktorí raz „robia“ pre jedných, potom pre druhých, potom nezávisle a ich slobode a verejnému záujmu sa už dnes nedá veriť.

Dnes sa mi zdá, že jediná konkurencia, ktorá prebieha v zdravotníctve, je tá medzi Pentou a Agelom o pozície v sektore.

Ministerstvo zdravotníctva vedené ministerkou Dolinkovou ukázalo, že dnes štát nemá zdravotníctvo plne vo svojich rukách, nevie a nechce ho kontrolovať, nie je schopné ho riadiť a nereguluje ho tam, kde je to potrebné, a vlastne ani nevieme, či to vlastne chce.

Ministerke sa nepodarilo napĺňať ani programové vyhlásenie, v ktorom sľúbili silný štát, ktorý ako regulátor zabezpečí zdravotnú starostlivosť ako službu ľuďom, nie ako luxus. Prikývla na štátne nemocnice ako akciové spoločnosti a až v posledný deň povedala, že to bude ich koniec. Neporozumením je aj neustále sa odvolávanie na DRG ako posvätnú kravu spravodlivého financovania nemocníc, lebo len odborník vie, že dnes nastavené DRG prospieva takmer výlučne malým nemocniciam.

Za pochvalu stojí jedine, že sa zatiaľ podarilo zachrániť projekt novej univerzitnej nemocnice v Martine, ktorý mal našliapnuté na krach a kde predchádzajúce vedenia ministerstva spoločne s úradom vlády zlyhali pri kontrole tohto projektu.

Vo svojej poslednej reči sa chválila najmä opatreniami, resp. výsledkami svojich predchodcov, či už je to rekonštrukcia nemocníc, nové všeobecné ambulancie, alebo nové lieky.

Peter Visolajský, šéf Lekárskeho odborového združenia

Odstúpenie pani ministerky Dolinkovej vnímam ako politický krok pre verejnosť. Zároveň tým pani ministerka potvrdila, že konsolidácia na úkor zdravotníckeho personálu ohrozuje funkčnosť zdravotníctva. A v tomto súhlasím s pani Dolinkovou, že po destabilizácii personálu sa ministerstvo zdravotníctva nedá viesť. Treba úprimne povedať, že k práci pani ministerky sa lekári vyjadrili už v júni tohto roka, kde sme verejne povedali, že nemá našu dôveru.

Šimon Jeseňák, bývalý spolupracovník Zuzany Dolinkovej

Začnem tým, čo spravila ministerka dobre. Suverénne najlepším krokom ministerky Dolinkovej je nominácia Michala Štofka na pozíciu štátneho tajomníka. V momentálnej situácii je kľúčové, aby Michal Štofko v pozícii zotrval. Ministerka Dolinková urobila správne rozhodnutie, keď adekvátne zaradila Bory a Kardiocentrum Agel Šaca do siete nemocníc.

Rovnako spravila správne rozhodnutie v tom, že nepokračovala v nezmyselnom projekte výstavby nemocnice na Rázsochách a, naopak, rozhodla, že sa nová nemocnica bude stavať v Ružinove. Je pravdou, že ministerka Dolinková musela hasiť požiare po minulých vládach a riešiť napríklad posun „čakačiek“ alebo spackanú optimalizáciu siete nemocníc.

Pripomínam, že ministerku Dolinkovú kritizujú ľudia, ako je Oskar Dvořák, ktorý je architektom OSN ako i POO a na ministerstve pôsobil počas vlády OĽaNO. Rovnako ministerku kritizuje Peter Stachura (nominant OĽaNO) a Marek Krajčí, ktorí boli pre slovenské zdravotníctvo hádam ešte väčšou pohromou, ako bola pandémia covidu-19, ergo opoziční poslanci, ktorí sú priamo zodpovední za stav slovenského zdravotníctva. Ministerka zároveň nepokračovala v džiháde proti súkromnému sektoru v zdravotníctve, čo je potrebné oceniť. Ich kritika je síce často oprávnená, no ak na niekoho džentlmeni ukazujú prstom, tak štyri ďalšie smerujú na nich.

Veľkým negatívom je, že zjavne nemala podporu premiéra a ministra financií. Ak ani ďalší minister, ktorým má byť Kamil Šaško, nebude mať podporu predsedov politických strán koalície a ministrov financií, dopadne podobne ako pani zrejme už čoskoro exministerka. Za negatívum považujem aj odvolanie Ľubice Hlinkovej z pozície generálnej riaditeľky Všeobecnej zdravotnej poisťovne. Rovnako negatívnym krokom je, že ani po takmer roku vládnutia táto vláda neprinavrátila ÚDZS kompetenciu nariadiť zdravotným poisťovniam vypracovanie ozdravného plánu, ak ich vlastné imanie klesne pod 16,6 milióna eur. 

Zlyhaním je i to, že VšZP stále nemá kompletné vedenie, a to napriek tomu, že od odvolania Michala Ďuriša ubehlo už viac ako 5-6 týždňov. Za mimoriadne nešťastný považujem aj fakt, že sa až na jednu výnimku vymenilo kompletné vedenie všetkých sekcií, pričom nie vždy išlo o zmeny k lepšiemu. Rovnako odvolávacie eldorádo riaditeľov štátnych nemocníc nie je pozitívnym krokom, špeciálne ak dôvody nie sú vysvetlené.

Reakcia pani ministerky na splnomocnenca vlády pre vyšetrovanie pandémie covidu, ktorý okrem iného verí, že nás práškujú chemtrails, prišla, bohužiaľ, až v deň, keď ohlásila podanie demisie. Pani ministerka rovnako nezvolila ideálny štýl a frekvenciu komunikácie (čo som nedokázal zmeniť ani ja vo funkcii povereného riaditeľa komunikácie). Príliš malý dôraz sa kládol na odbornú komunikáciu a prištedrý dôraz na tú „lifestylovejšiu“.

Pôsobenie pani ministerky Dolinkovej v rezorte celkovo hodnotím ako premárnenú šancu, keďže značná časť sektora do nej vkladala nádeje.