Nedávno som obedoval s mladšími kolegami z Witherspoon Institute a jeden z nich sa ma opýtal: „Ak by váš hlas rozhodoval o tom, kto z dvojice Donald Trump a Hillary Clintonová bude nasledujúcim prezidentom, koho z nich by ste volili?“

Bola to seriózna otázka a dal som na ňu poctivú odpoveď. Potom som však cítil povinnosť voči otázke namietať a tieto námietky by som tu chcel predostrieť. Svoju prvú odpoveď nebudem opakovať, dúfam, že bude z textu jasná.

Po prvé: nikto z nás sa v skutočnosti neocitne v situácii, ktorú predostrel môj kolega. Víťazstvo o jeden hlas v akýchkoľvek voľbách, nehovoriac o celonárodných prezidentských voľbách, je tak extrémne zriedkavé, že ho väčšina z nás nikdy nezažije. A čo je dôležitejšie: všetci volíme viac-menej simultánne a tajne. Dokonca aj súčasný trend predčasného hlasovania poštou alebo „absenčného“ hlasovania nemení osobnú skúsenosť každého z nás, že nepoznáme presnú váhu svojho hlasovania vzhľadom na konečný výsledok. Ak by sa v nejakých voľbách stalo, že by výsledok závisel od jedného hlasu, ani vtedy by sme nemohli povedať, že jediný náš hlas bol skutočne rozhodujúci, pretože by to potom platilo aj pre každý ďalší hlas, ktorý by rozhodoval medzi víťazom a porazeným. Ani pre budúcnosť, ani spätne preto vôbec nemôžeme povedať, že my jediní nesieme bremeno všetkej zodpovednosti za rozhodnutie vo voľbách s tesným výsledkom.

Nie je správne uvažovať o hlasovaní v tom zmysle, že hlas, ktorý nejde v prospech vedúceho kandidáta A, je de facto hlasom v prospech vedúceho kandidáta B. Zdieľať

Tajnosť a približná simultánnosť našich volieb sú však práve tým, čo ľuďom umožňuje klásť otázku, ktorú mi položil môj kolega. Otázka – „ak by váš hlas bol rozhodujúci, čo by ste robili?“ – nás nabáda k premýšľaniu o občianskej funkcii hlasovania, akoby všetko záviselo od tohto jedného hlasu, ktorý si každý z nás volí. Voliť, akoby váha celého sveta ležala na mojich jediných pleciach – takúto výzvu som odmietol akceptovať.

Neodmietol som to iba preto, že váha neleží len na mojich pleciach. V skutočnosti je to výzva k akémusi konzekvencionalizmu v etike hlasovania. Nemám v úmysle zabŕdnuť do filozofickej debaty medzi konzekvencionalistickoudeontologickou etikou, nakoniec to nie je ani môj odbor. Rád by som poukázal na jednoduchšiu a bežnejšiu vec: nie je správne uvažovať o hlasovaní v tom zmysle, že hlas, ktorý nejde v prospech vedúceho kandidáta A, je de facto hlasom v prospech vedúceho kandidáta B.

Donald Trump počas vystúpenia vo Phoenixe 18. júna 2016. Foto: TASR/AP

Mám dobrých priateľov, ktorí dnes uvažujú takýmto spôsobom. Hoci ako blízki konzervatívci rozmýšľame o takmer celej politike veľmi podobne, národná katastrofa voľby medzi Trumpom a Clintonovou priniesla diametrálne odlišné závery. Jeden môj blízky priateľ hovorí, že škoda, akú by v nadväznosti na osem rokov Baracka Obamu spôsobila Hillary Clintonová, by bola tak nevyčísliteľne desivá, že riziko prezidentovania babráckeho, hlúpeho a násilníckeho Donalda Trumpa stojí za to, aby sa víťazstvo Clintonovej odvrátilo. Z toho dôvodu sa prikláňa k tomu, že so zapchatým nosom zahlasuje za Trumpa. Je tiež presvedčený, že nezúčastnenie sa alebo hlas „vyhodený“ na tretiu alternatívu so žiadnou šancou na víťazstvo je morálne podobný hlasovaniu za Clintonovú. (Tu je komentár, ktorý ilustruje pohľad tohto priateľa.)

Hlasovanie za niekoho z nich je prejavením želania, aby Clintonová alebo Trump ako prezident napĺňali svoje politické ciele a priniesli svoj zásadne zlý charakter do najvyššieho úradu v krajine. Zdieľať

Iný blízky priateľ došiel k opačnému záveru. Tak silne ho popudzuje Trumpova politika arogancie, pochabosti a pohŕdania ostatnými, že tento republikán, ktorý roky tvrdil, že bude stáť Clintonovej v ceste, dnes uprednostňuje nepriateľa, u ktorého si vie predstaviť, že bude proti nemu bojovať a sčasti ho držať v medziach (či dokonca s ním príležitostne súhlasiť), pred „lídrom“, ktorý môže ťažko ublížiť strane, konzervatívnej veci a krajine samotnej. Pre tohto priateľa je každý hlas odovzdaný nie pre Clintonovú „objektívne“ hlasom pre Trumpa, a teda akousi morálnou kalamitou. (Tu je komentár, ktorý ilustruje pohľad tohto priateľa.)

Môj dobrý vzťah s týmito dvoma dobrými a premýšľavými priateľmi, oboma dlhoročnými konzervatívcami, neznižujú naše nezhody. A ja nesúhlasím ani s jedným z nich. Z môjho pohľadu – dôležitejšie ako výsledok týchto prezidentských volieb je pre mňa moje svedomie. Nemôžem s čistým svedomím hlasovať ani za Clintonovú, ani za Trumpa. Pre mňa je rozhodujúce, že sa neviem prinútiť k tomu, aby som si prial víťazstvo ktoréhokoľvek z týchto absurdných a neprijateľných prezidentských kandidátov. Hlasovanie za niekoho z nich je prejavením želania, aby Clintonová alebo Trump ako prezident napĺňali svoje politické ciele a priniesli svoj zásadne zlý charakter do najvyššieho úradu v krajine.

My konzervatívci nie sme v bežnej politickej situácii. V predošlých prezidentských voľbách mnohí z nás nemuseli mať medzi republikánskymi kandidátmi svoju prvú či dokonca ani druhú voľbu. Pre mňa a mnohých iných to tak bolo, keď Republikánska strana nominovala Boba Dola (1996), Johna McCaina (2008) alebo aj Mitta Romneyho (2012). Bolo nepochybné, že pre konzervatívca neprichádzala do úvahy voľba Billa Clintona či Baracka Obamu a nápad „protestného“ hlasu pre tretieho kandidáta alebo zdržanie sa hlasovania vyzerali nezodpovedne, de facto boli hlasom pre kandidáta demokratov. Dobre si pamätáme, ako 19 percent voličov v roku 1992 hlasovalo za Rossa Perota, čo mu v Zbore voliteľov zabezpečilo nula hlasov a pravdepodobne prinieslo víťazstvo Billa Clintona nad Georgom H. W. Bushom. Tiež môžeme, iba trochu, sympatizovať s demokratmi, ktorí vinu za floridské víťazstvo Georga W. Busha nad Alom Gorom hodili na voličov Ralpha Nadera. Nevedeli títo ľudia, že dokonalosť je nepriateľom dobra?

Tentoraz je to iné. „Dokonalosť je nepriateľom dobra“ nie je tým správnym úslovím na zváženie našich krokov v dnešnej situácii. Nie je ním ani „výber menšej z dvoch zlých možností“. Takéto uvažovanie naozaj funguje len vtedy, ak aspoň jedna voľba nie je skutočným zlom.

Toľko ospevované „skúsenosti“ Clintonovej sú záznamom príšerne zlých úsudkov v zahraničnej politike spojených s konzistentne autoritárskym a neliberálnym „progresivizmom“ v domácej politike. Zdieľať

Napríklad voľby roku 1968 medzi Richardom Nixonom (rep.) a Hubertom Humphreym (dem.) dali konzervatívcom nie veľmi konzervatívneho republikána a liberálom demokrata, ktorý nebol takým miláčikom hnutia proti vojne vo Vietname, ako bol kandidát v primárkach Eugen McCarthy. Ale pre priemerného voliča štyri alebo päť rokov pred vypuknutím aféry Watergate boli obaja kandidáti vďaka svojmu charakteru a skúsenostiam spôsobilí stať sa prezidentom. Človek si medzi nimi mohol vybrať z politických alebo ideologických dôvodov a zvážiť voľbu medzi nimi ako jedinej realistickej možnosti na víťazstvo v našom systéme dvoch strán. Volič, ktorý či už Nixona, alebo Humphreyho nemal príliš rád, mohol porovnať ich politiky a možnosti a vybrať si menšie zlo, pretože o každom kandidátovi sa popravde dalo povedať veľa dobrého.

Dnes však naozaj máme na výber dve zlá – alebo môžeme výber odmietnuť. Ani Trump, ani Clintonová nemajú očisťujúcu vlastnosť, ktorá sa od nich vyžaduje na úrad prezidenta Spojených štátov – aspoň jednu, ktorú by nejaká iná zničujúca vlastnosť rozhodne neprevážila. Toľko ospevované „skúsenosti“ Clintonovej sú kariérnym záznamom príšerne zlých úsudkov v zahraničnej politike spojených s konzistentne autoritárskym a neliberálnym „progresivizmom“ v domácej politike, zameraným na rozbitie spoločenskej štruktúry, ktorá robí slušnú spoločnosť. Netreba opakovať minulosť jej a jej manžela plnú nečestnosti, korupcie a nezodpovednosti, čo sa naposledy znovu potvrdilo jej zjavným porušovaním zákonov chrániacich tajomstvá národnej bezpečnosti.

Hillary Clintonová v manželom Billom, bývalým prezidentom USA, počas prezidentských primárok Demokratickej strany vo Philadelphii 26. apríla 2016. Foto: TASR/AP

Pokiaľ ide o Trumpa, mali sme niekedy kandidáta, ktorý by bol taký nekvalifikovaný na vysokú verejnú funkciu, ako sa ukazuje z jeho nedostatku príslušných znalostí a skúseností, z jeho tvrdohlavosti a povýšenosti, z jeho manipulatívneho používania iných ľudí, z jeho vulgárnej rétoriky a nízkeho charakteru? Pre každého, kto sa hlási ku konzervatívnym princípom, prvý problém Trumpa je, že nie je jedným z nás, nikdy nebol jedným z nás, nevykazuje žiadne známky ani spôsobilosti, že by sa jedným z nás mohol stať a ani sa nesnaží predstierať, že by jedným z nás bol. Dokonca ani otázka „a čo Najvyšší súd?“ nehýbe mojím svedomím, keď sa snažím predstaviť si Donalda Trumpa v Oválnej pracovni. Neviem uveriť, že by zvolil kandidátov na sudcov múdro, a sú ďalšie veci, ktoré, keď sa zrátajú, sú ešte vážnejšie ako táto otázka.

Trump by nerozoznal konzervatívnu zásadu, ani keby mu kopla do holennej kosti. Toto je kandidát, ktorý si nezaslúži môj hlas ako „menšie zlo“ ani ako „kandidát, ktorý aspoň nie je Hillary“. Zdieľať

Dokonca sa utešujeme, že Trump je taký druh republikána, ktorý v skutočnosti nie je konzervatívny, ale aspoň uznáva naše slová, keď ich počuje. Nie, Trump by nerozoznal konzervatívnu zásadu, ani keby mu kopla do holennej kosti. Toto je kandidát, ktorý si podľa mňa nezaslúži môj hlas ako „menšie zlo“ ani ako „kandidát, ktorý aspoň nie je Hillary“. Váham medzi presvedčením, že tou najhoršou vecou, ktorá sa môže našej krajine stať, bude jeho porážka, a presvedčením, že ňou bude jeho víťazstvo.

Za týchto okolností chcem vziať späť všetko zlé, čo som povedal o svojich spoluobčanoch, ktorí hlasovali za Rossa Perota alebo Ralpha Nadera, či niektorého vopred neúspešného kandidáta libertariánov alebo socialistov. Stále si myslím, že Perotovi voliči chybovali, keď nevolili Georga H. W. Busha, lebo si nespočítali, že by bol menším zlom ako Bill Clinton. Podobne Naderovi voliči chybovali nevolením Ala Gora, lebo si nezrátali, že by bol menším zlom ako George W. Bush.

Ale možno neboli schopní si to zrátať. Možno sa dostali do rozpoloženia, v akom som teraz ja, keď považujem kandidátov oboch strán za absolútne neakceptovateľných. Ak je to tak, odpúšťam im ich pochybenie, ako aj dúfam, že raz moji priatelia odpustia mne, ak si budú myslieť, že som pochybil. Som ale presvedčený, že sme tu vstúpili do sféry absolútna, pri ktorom sú vyvažujúce kalkulácie v našom rozhodovaní neúspešné. Nie som vedený „menším zlom“ a „objektívnymi dôsledkami“, lebo čas si vyžiadal, aby som odmietol aj Trumpa, aj Clintonovú, a odmietam si pošpiniť svedomie voľbou niektorého z nich.

Vďaka volebnému annus horribilis 2016 som po celoživotnom štúdiu politiky konečne dospel k volebnej etike, ktorú viem ubrániť proti všetkým súperiacim etikám. Voľte tak, akoby dôsledky vášho hlasovania neovplyvnili vôbec nič – okrem vášho charakteru. Voľte tak, akoby verejné dôsledky vášho konania neprevážili súkromné dôsledky. Keď sa zrátajú všetky hlasy, krajina už niekam pôjde. To, na čom by malo najviac záležať vám, je, kam počas novembrového volebného dňa a po ňom pôjdete vy.

Matthew J. Franck
Autor je riaditeľom Centra Williama E. a Carol G. Simonových pre náboženstvo a ústavu vo Whitherspoon Institute. Publikovaný názor nereprezentuje nutne názor inštitútu.

Text pôvodne vyšiel na portáli Public Discourse: Ethics, Law and the Common Good, publikované s jeho súhlasom, preložil L. Obšitník.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo