Po víťazstve antisystému Hoci Nemci čoraz viac odmietajú ľavicu, sú odsúdení na to, aby im ďalej vládla

Krajinské voľby v dvoch východonemeckých spolkových krajinách vyhral antisystém. V Durínsku vyhrala nacionalistická AfD, v Sasku sa AfD umiestnila na druhom mieste tesne za CDU. Po zarátaní postkomunistov z Die Linke a s odštiepencami okolo Sahry Wagenknechtovej (BSW) však aj v tejto spolkovej krajine antisystém získal nadpolovičnú väčšinu.

Obzvlášť zle dopadli strany vládnej koalície. Napríklad v Sasku budú strany vládnej koalície (SPD a Zelení, FDP nezískala jediný mandát) tvoriť už len 15 zo 120 poslancov krajinského parlamentu (Landtag). V Durínsku sa do Landtagu nedostali ani Zelení, a tak vládu zastupuje už len 6 poslancov SPD – z 88.

Slabý výsledok koaličných strán síce nie je novinkou, keďže žiadna z nich región nemôže pokladať za jednu zo svojich bášt. Posledné desaťročia v Sasku a Durínsku dominovali CDU a Linke, po roku 2014 aj AfD. SPD, Zelení a FDP boli v tejto časti Nemecka vždy marginálne strany. Preto je pri interpretácii výsledkov namieste istá opatrnosť. Ale faktom je, že antisystém (AfD, Linke, BSW) v Sasku a Durínsku získal viac než 50, respektíve 60 percent hlasov.

A faktom je, že tri vládne strany zaznamenali katastrofálny prepad. Napríklad ešte pred piatimi rokmi získali v Durínsku dohromady 18 percent (SPD 8, Zelení 5, FDP 5). Pritom už rok 2019 nebol pre nich veľmi slávny, napríklad ešte v roku 2009 tieto strany presvedčili vyše 30 percent voličov. Dnes majú dokopy len biednych desať percent (SPD 6, Zelení 3, FDP 1), čo je jasný odkaz do Berlína, že väčšina voličov je mimoriadne nespokojná s vládnou politikou.

Migrácia, ale aj ekonomika

Istú zmenu badať na voličoch AfD – zatiaľ čo v prvých rokoch jej existencie hlasovali voliči za stranu z protestu proti establišmentu, hoci sami neverili, že dokáže vyriešiť ich problémy, prieskumy ukazujú, že tento pohľad sa mení.

Voličov AfD motivujú najmä témy migrácie a boja proti kriminalite, oproti minulosti však narástol aj význam, ktorý prisudzujú ekonomike. Tu však dokáže bodovať najmä CDU.

Mnohé firmy vo východnom Nemecku nie sú zo vzostupu AfD vôbec nadšené. Už teraz majú pre demografiu problém nájsť dostatok pracovných síl. Napríklad v Porýní-Falcku na západe krajiny tvoria 23 percent populácie dôchodcovia, v Sasku a Durínsku dokonca 27 percent.

Silnejúca AfD so svojou xenofóbnou rétorikou však rozhodne nepriláka tie kvalifikované pracovné sily, ktoré Nemecko potrebuje. Naopak, skôr ešte prehĺbi exodus mladých smerom na západ, varujú ekonómovia.

„Najmä mladí, kvalifikovaní a vysoko motivovaní občania odídu z [týchto] dvoch spolkových krajín a pôjdu do miest, kde zažijú väčšiu otvorenosť a uznanie,“ tvrdí šéf Nemeckého inštitútu pre ekonomický výskum (DIW) Marcel Frascher. „Pravdepodobne to povedie k nárastu bankrotov a exodu firiem.“

Ako nevládnuť v Durínsku

V prípade Durínska sa oplatí pohľad nazad, do roku 2019. Vtedy ľavicová koalícia Linke – SPD – Zelení stratila väčšinu v krajinskom parlamente, väčšinu získali pravicové strany CDU, AfD a FDP. Keďže CDU a FDP odmietali – aj pod tlakom ľavicových strán a médií – vstúpiť do koalície s nacionalistami, oba bloky sa ocitli v patovej situácii. AfD a Linke boli príliš veľké na to, aby umiernené strany dokázali vládnuť bez jednej z nich, ľavica nemala väčšinu a pravica nemala väčšinu bez AfD.

Durínsky premiér Bodo Ramelow (Die Linke) vtedy pri hlasovaní dvakrát nezískal potrebnú nadpolovičnú väčšinu hlasov, pri treťom hlasovaní sa však očakávalo, že Ramelow nakoniec vyhrá – ak totiž ani v treťom hlasovaní nezíska väčšinu žiaden z kandidátov, vyhráva ten s najväčším počtom mandátov.

Pomerne prekvapivo však za nového ministerského predsedu nebol zvolený ľavičiar, ale liberál Thomas Kemmerich, spoločný kandidát FDP a CDU. Zaňho hlasovala aj AfD, ktorá Kemmericha uprednostnila na úkor vlastného kandidáta bez šance na úrad.

V Nemecku zvolenie ministerského predsedu s podporou AfD vyvolalo šok. Vzápätí sa spustila obrovská mediálna mašinéria, ktorá začala Kemmericha vykresľovať ako podržtašku fašizmu a volať po jeho odchode. Na Kemmericha začali tlačiť aj jeho kolegovia zo straníckej centrály, nový ministerský predseda už deň nato oznámil, že hodlá rozpustiť krajinský parlament. K tomu nakoniec nedošlo. Kemmerich po štyroch dňoch odstúpil a k moci sa vrátil ľavicový ministerský predseda Bodo Ramelow – mimochodom, ešte stále bez väčšiny v krajinskom parlamente.

Týmto pomerne brutálnym pokrivením demokracie si štandardné „demokratické“ strany odpílili konár, na ktorom sedeli. Veď prečo by mali voliči uprednostniť „demokratov“ pred (skutočnými či údajnými) extrémistami, keď títo demokrati robia všetko pre to, aby nemuseli rešpektovať výsledok volieb?

Skepsa voči stranám na politickom okraji je rozhodne namieste. Ale bola by úprimnejšia, keby sa nevyťahovala selektívne vždy vtedy, keď je reč o AfD, zatiaľ čo Linke – priamy nástupník komunistickej SED, teda štátostrany v bývalej NDR – je pre SPD a Zelených prijateľný koaličný partner.

Nie voliči, ale voliaci

Tento dvojitý štandard, spojený so zeleným aktivizmom ľavicových aj verejnoprávnych médií, ktoré úplne ignorujú stagnujúcu ekonomiku aj veľkú časť problémov spôsobených migráciou, vedie k tomu, že čoraz menej voličov považuje antisystémové strany za niečo zlé a, naopak, čoraz viac ich začína podporovať nápad v štáte radikálne „upratať“.    

Pekným príkladom toho, akí odtrhnutí od reality sú mnohí prívrženci ľavico-zelenej mediálnej elity, je aj spravodajstvo verejnoprávnej televízie. Tá v poslednom čase prestala hovoriť o voličoch (Wähler) a namiesto toho používa výraz „genderovo spravodlivého jazyka“, teda voliaci (Wählende). Jednotné číslo volič je totiž mužského rodu a generické maskulínum v množnom čísle je jasným znakom utláčania žien patriarchátom, argumentujú aktivisti.

Väčšina Nemcov túto argumentáciu považuje, slušne povedané, za úplnú hlúposť. Podľa prieskumu z roku 2021 až 65 percent Nemcov odmietalo „genderovo spravodlivý jazyk“, dokonca aj medzi voličmi Zelených (ktorí sa najhlasnejšie zasadzujú za ideologickú deformáciu nemeckého jazyka) sa našlo viac odporcov než podporovateľov. Úplnú alebo čiastočnú podporu iniciatíve vyjadrilo len 26 percent Nemcov.

To však nebráni verejnoprávnym (!) médiám, aby svoje spravodajstvo prispôsobili tejto menšine s pobláznenými požiadavkami. Tie môžu byť aj dobre mienené, ale na väčšinu Nemcov pôsobia arogantne a ukazujú im, že údajne neutrálne verejnoprávne médiá zďaleka nie sú také neutrálne, aké by z opisu svojej práce mali byť.

K tomu stačí prirátať škandalózny štýl spravodajstva napríklad po islamistickom útoku v Solingene, keď verejnoprávne médiá začali bez dôkazov tvrdiť, že útok sa mohol odohrať aj so xenofóbnym motívom, a nie je také prekvapivé, prečo mnohí voliči (či voliaci?) varovania o extrémistoch v radoch AfD neberú veľmi vážne.

V pasci

Volebné výsledky už posledných desať rokov ukazujú, že väčšina Nemcov by si želala pravicovejšiu vládu. Vznik takejto vlády je však, pokiaľ existuje AfD, nemožný.

Koalícia s AfD neprichádza do úvahy nielen preto, že ju odmieta väčšina ľavičiarov aj médiá, ale dokonca aj väčšina voličov CDU a FDP – až 82 percent prívržencov CDU a 75 percent prívržencov FDP považuje AfD za hrozbu pre demokraciu. Žiadna strana preto s AfD koalíciu vytvoriť nemôže, keďže by bola pre ňu samovražedná – stratila by nielen veľkú časť voličov, ale pravdepodobne aj veľkú časť poslancov.

Pre Nemecko to znamená, že akákoľvek koalícia sa musí opierať prinajmenšom o jednu ľavicovú stranu. A tá môže v každej chúlostivej otázke – napríklad migrácii či zelenej ekonomike – vetovať akýkoľvek posun.

Ešte nepravdepodobnejšia než to, že problémy vyrieši nejaká budúca vláda, je nádej, že riešenie nájde Scholz a jeho koalícia.

Ekonomický denník Handelsblatt opisuje bezradnosť v radoch vlády v reakcii na volebný debakel vládnych ľavicových strán. „Nie je jasné, ako chcú sociálni demokrati ich pokles spomaliť. Vedenie strany používalo zaužívané frázy, že obavy treba brať vážne a problémy riešiť.“

Handelsblatt pokračuje: „Nemenej zmätene zneli aj zástupcovia ďalších dvoch koaličných strán. Zelení sa už dlho vyžívajú v sebaľútosti a zo svojej slabosti vinia predovšetkým ‚bičovanie‘ zo strany CDU a médií. To, že by to mohlo byť spôsobené vlastnou ponukou obsahu, napríklad v migračnej politike, sa v časti strany javí ako neslýchaná myšlienka. Pre mnohých voličov však tento nedostatok sebakritiky pôsobí ako dodatočný stimul na potrestanie pri volebných urnách.“