Slovenská Chatrč Nedeľa radosti ako moja najintímnejšia výpoveď

Dnes vám predstavíme knihu Nedeľa radosti autora Rastislava Puchalu. Hlavný hrdina sa v nej postupne stretáva so skutočnými, ale aj s fantazmagorickými postavami, ktoré skrížili jeho životné cesty alebo sa mu iba zazdali v ťaživých psychotických stavoch a teraz ho vyzývajú na prehodnotenie jeho doterajšieho pohľadu na túto tému, ale aj na celý vlastný život a nastoľujú otázky viny a trestu, vyššej spravodlivosti a schopnosti človeka pochopiť zmysel toho všetkého v širokom kontexte presahujúcom jeho vlastnú životnú skúsenosť. Príbeh je uzavretý rozhovorom človeka a Boha. 

Ukážka je z poslednej kapitoly tohto diela. Knihu si môžete kúpiť v e-shope denníka Postoj. 

X. Tu Boh prehovoril z lona búrky

Keď vám teraz poviem, že som sa zhováral s Bohom, tak si zaiste začnete klopkať na čelo. Nie je celkom normálny, poviete si. Keď sa to raz v hlave rozhádže, nedá sa to už asi nikdy celkom poukladať na poriadok, príde vám možno na um. Chápem. Nejdem vás teda o ničom presviedčať, ale môžete si aspoň prečítať, čo sme si v našom rozhovore s Bohom povedali. Nejako totiž bolo treba uzavrieť uplynulé mesiace, pretože sa stali také veci, čo sa nestávajú bežne. A keď majú svoj skrytý význam obyčajné veci, o čo väčší potom majú tie mimoriadne?

Predpokladám, že vás láka opýtať sa, ako taký Boh vyzerá, keď tvrdím, že som sa s ním zhováral. Prosím vás, nebuďte smiešni a čítajte pozorne! Nepovedal som, že som sa s ním videl. Vravím, že som sa s ním zhováral. Napokon, všetci dobre vieme, že Boh nijako nevyzerá. Je to bytosť skrz‑naskrz duchovná. Boha teda vidieť nemožno, ako hovorím, zato počuť a cítiť jeho prítomnosť, to je už celkom iná vec. Rozprávať by o tom vedeli mnohí ľudia, čo žijú medzi nami, aj takí, ktorí sa už podeli. Keď však o tom hovorím, musím poznamenať, že neviditeľnosť Božia nie je tou najväčšou prekážkou pri jeho spoznaní a prijatí. Naopak, je podľa mňa celkom možné spozorovať a prijať existenciu Božiu, hoci ho nejde vidieť. Oveľa náročnejšie a často aj bolestivejšie je zmieriť prijatie jeho jestvovania so všetkým tým, čo sa okolo nás a s nami deje. Ale o tom som sa už narozprával dosť a od istého času sa nerúham, vybral som sa inou cestou, ako ste si naostatok hádam mohli všimnúť.

Veci sa teda majú tak, že v jeden neskorý večer, vlastne bola už hlboká noc – bolo to pár dní pred Vianocami a ja som práve stál vo svojej pracovni pred maliarskym stojanom a pripravoval si rozvrh novej krajinky –, ma schvátilo tušenie, že tam nie som sám. Poznáte ten pocit, keď viete, že v miestnosti s vami niekto musí byť a vy sa obzeráte okolo seba a hľadáte, kde je ten neznámy schovaný, až ho odrazu zbadáte a usmejete sa. Zistíte, že ste sa tak zahĺbili do práce, až ste si nevšimli, ako k vám nepozorovane vkĺzla manželka alebo dcérka a teraz sedí vo vašom kresle a s úsmevom vás pozoruje. Aj ja som takto pozeral po izbe, ale nevidel som nikoho. Moje presvedčenie však bolo natoľko skalopevné a neodbytné, že som sa neprestával obzerať, hoci bolo celkom zrejmé, že na tých štyri krát päť štvorcových metroch priestoru som úplne sám. No v jednom momente som pochopil: Navštívil ma Boh!

Odložil som uhlík na poličku pod stojanom a sadol si za stôl. Nevedel som, kam sa dívať. Na kríž na stene za mnou, len tak pred seba alebo kamsi hore do neba? Cítil som, že Boh je všade okolo mňa, napĺňa priestor, kamkoľvek sa pohnem alebo pozriem. Budeme si hľadieť z tváre do tváre, hoci ho nevidím.

„Hneváš sa na mňa?“ zašepkal som.

V hlave sa mi to odvíjalo vo veľkej rýchlosti. Nemohol som si nespomenúť na tmavý tieň, čo mi kedysi behal po záhrade, snoril okolo okien, a keď som vybehol von, preskočil plot a zmizol za ním, aby sa znova ukázal kdesi na čistine pod lesom vzadu za domami. Vtedy to bolo sprevádzané nadprirodzeným nepokojom až hrôzou, teraz, presne naopak, vnútro som mal zaliate rovnako nadprirodzenou blaženosťou a pokojom. Až takou blaženosťou, že som pociťoval akési výčitky, že si ju nezaslúžim. Slastné výčitky, lebo aj také možno mať. Asi preto som sa opýtal, či sa na mňa hnevá, a inú odpoveď ako súhlasnú som ani neočakával. No i tak som sa nebál, lebo som práve zakúšal dotyk milosrdenstva.

„Prečo by som sa mal hnevať?“

Ozvalo sa to nahlas. Alebo som ten hlas počul len ja? Neviem, odpoveď však bola celkom zreteľná. Dnes, keď na to spomínam, vybavujem si farbu hlasu podobnú otcovej, len znel trochu sonórnejšie a bol sprevádzaný akoby ozvenou. Ale ruku do ohňa by som za to nedal, môže to byť len nejasná spomienka. Napokon, nie je to teraz až také podstatné.

„Myslel som, no… tie moje táraniny a tak.“
„Všetci ste toho natárali.“

Z tónu jeho reči som rozoznával, že sa usmieva. Blahosklonne, láskavo. To ma povzbudilo.

„Ale veď nijaký Elifaz ani Bildad za mnou v skutočnosti neboli. Išlo o výplod mojej nezdravej hlavy.“
„Vieš, koľko takých Elifazov a Bildadov v skutočnosti behá po svete? Na účely nášho rozhovoru teda považujme vaše stretnutia za realitu,“ vyzval ma Boh.
„Dobre teda. Viním sa za to, že kým oni možno tárali, ja som sa rúhal.“
„Ty sa hádam nikdy neprestaneš obviňovať!“ káral ma Boh. Láskavo, dobromyseľne.

Viete, ako mi bolo v tej chvíli? Prišlo mi, že ma pohladil po hlave a dobrácky poštípal do líca ako kedysi dávno dedo. Robieval tak vždy, keď sme prišli na návštevu. Považoval som to za akési vyznamenanie, najvyšší prejav jeho priazne a náklonnosti. Aj to trochu zabolelo, ale vedel som, že tak robí z lásky, nuž som to mal vlastne rád a už dopredu som dvíhal detskú hlavičku a nastavoval mu líce. Keby ma nebol štipol, bol by som sa zľakol, či je všetko v poriadku.

„Vieš, Juro mal aspoň nejaké vedecké argumenty a Diana s Adriánom tiež v podstate vychádzali z toho, čo si o mne pamätali z predošlých čias, nuž si dali v hlave veci dokopy a vyšlo im to, čo povedali. A znelo to celkom logicky. Kým ja som sa iba rúhal. Sprosto som sa rúhal.“

Nemal som najmenší problém nakladať si, koľko sa len dalo. Vedel som, že Boh mi odpustí, vlastne mi už odpustil. Potreboval som to len dostať zo seba von ako na spovedi. Všetko von, nech to neuviazne vo mne!

„Kto to prozreteľnosť zatemňuje zas a slovami, v ktorých vedy vôbec niet?“ odvetil mi Boh otázkou.

Jeho odpoveď ma prekvapila. Slová, v ktorých vedy niet! Tak zhodnotil Boh reči jedného z popredných vedcov, oceňovaného doma i vo svete, prednášajúceho na univerzitách na viacerých kontinentoch, profesora Juraja Hronca. A platilo to aj na Dianu a Adriána. Veľmi by ma ešte zaujímal jeho názor na Boreckého. Ako sa ho na to opýtať? Napokon, zhováram sa s Najvyšším, s Bohom, zaiste vie, čo si myslím a čo by som chcel počuť.

„Pomodli sa za nich, budem brať ohľad na tvoju modlitbu, lebo ty si môj služobník,“ povedal môj nočný hosť a ja som sa cítil nesmierne dôležito, vyznamenaný samým Bohom. Neviem, čím som si zaslúžil toľko milosrdenstva a pozornosti z jeho strany.

„Ničím,“ odpovedal Boh na moje myšlienky, „rovnako ako si si ničím nezaslúžil svoje trápenie. Ale aby sme sa vrátili k predchádzajúcej téme, keby si bol človekom starozákonným, povedal by som: ,Môj hnev vzkypel proti tvojim priateľom, lebo o mne nehovorili pravdivo ako môj služobník.‘ Vy, novozákonní ľudia, ste útlocitní, preto poviem len toľko, že sa za nich treba pomodliť a chcem, aby si to urobil ty.“ 

„Ak som teda ja ten tvoj služobník, kedy som o tebe hovoril pravdivo?“

„,Mne nenapadne, by som vám za pravdu dal, kým dýcham, nedám si vziať statočnosť.‘ Pamätáš sa na tieto svoje slová?“

„Pamätám. Ale aj na to, čo som povedal potom: ,Som v práve iste, toho nevzdávam sa, mňa za dni moje srdce nekarhá.‘ Takto hovorí tvoj služobník?“
„Zastal si sa ma!“
„Teba? Snáď seba, nie?“
„Zastal si sa mňa!“

Znelo to pevne, nespochybniteľne. Nerozumel som tomu. Nevedel som pochopiť, ako som sa zastal Boha svojím srdnatým odporom proti námietkam Elifaza, Bildada či Elihua. Sofara z toho vynechám, nebolo by to voči nemu spravodlivé. Veď som len odrážal ich útoky proti mne a pritom som sa rúhal. Áno, rúhal som sa, odmietal som Boha, neprijímal som jeho cesty…

„V prvom rade si odmietal ich podivnú logiku zločinu a trestu, akoby utrpenie nastupovalo po hriechu a blaho po vykonaní dobra. Čo je toto za insitné myslenie? Vari ste sa ani za tie tisíce rokov, odkedy som vás stvoril, nepoučili, že to tak vôbec nefunguje? Keď vám už nestačia múdre knihy, čo som vám nechal, nuž sa aspoň obzrite okolo seba!“ skočil mi Boh, skoro by som povedal do reči, v skutočnosti však vbehol do mojich nevyslovených myšlienok. A vôbec, začínalo sa mi úplne stierať rozoznávanie toho, kedy hovorím a kedy len myslím. Stál som pred Bohom v úplnej nahote mysle a srdca. Myslené bolo ako povedané a naopak, nebol medzi tým rozdiel.

„Viem, že to takto nefunguje, ja som sa však zdráhal prijať od teba svoj údel. Odmietal som utrpenie, rovnako ako som odmietal, že prišlo pre môj hriech,“ hovoril som ako na spovedi.
„A práve preto ti vravím, že si môj služobník. Tamtí o mne hovorili nepravdivo, ty nie, len si nevedel prijať moje zámery.“
„Nie je to azda ešte horšie ako žiť v omyle?“
„Príčinou ich omylu bola pýcha, príčinou tvojho odmietania bolesť a ľudská slabosť. Čo z toho je odpornejšie? Ustúpi, kto prie sa so Všemohúcim, kto aj Boha kára, dá už odpoveď?“

Foto: Adam Rábara, Postoj

Čoraz viac a viac som pociťoval, ako ma zalievajú celé prúdy nevýslovnej lásky a šťastia. Nestál som pred súdnou stolicou, ako by sa dalo očakávať podľa prastarých názorov a stereotypov. Veď načo ináč by za mnou prichádzal Najvyšší, však? Ja som sa navzdory týmto všeobecne zažitým predstavám zhováral s niekým, kto mal podobný hlas ako môj otec. Aspoň teraz sa mi to javí takto. Ale musel to byť ktosi ako môj otec, pretože mi pri ňom bolo veľmi dobre. A nielen to. Obracal naruby všetky moje doterajšie presvedčenia o mne, o utrpení i o ňom samom. A to bolo dobré, veľmi dobré. Moje niekdajšie reči a myšlienky mi prišli celkom, ale celkom zbytočné, hoci kedysi nejaký význam určite mali. Zazdalo sa mi, že teraz je úplne daromné čokoľvek hovoriť alebo vymýšľať, špekulovať, vysvetľovať príčiny, dôsledky a priraďovať významy.

„Hľa, úbohý som, čo ti vravieť mám? Položím si iba ruku na ústa. Raz hovoril som, opakovať nebudem, aj po dva razy, znovu nezačnem,“ povedal som potichu. 

Pohodlne som sa uvelebil v kresle, natiahol nohy, ruky skrížil na hrudi a slastne privrel oči. Objímala ma Božia prítomnosť.
„Počkaj, ešte sme neskončili,“ vyrušil ma z blaženého spočinutia Boh.
„Chceš, aby som sa za nich pomodlil, však?“ strhol som sa.
„Áno.“
„Aj za Naamčana Sofara?“
„Za toho netreba, ten je už pri mne. A on o mne nehovoril nepravdivo, všakže? Práve naopak. Stačilo, že len trochu zodvihol hlavu od zeme a spoznal, že konečný poriadok vecí nie je poukladaný vo vašich časových súslednostiach, ale v celkom iných. No ostatných Sofarov sveta zahrň do svojej modlitby!“
„Zaiste. Ale o čo ťa mám teda prosiť?“
„Aby som im odpustil.“
„Neurobil si to vari už dávno?“
„Urobil. Presnejšie, robím tak. Odjakživa.“
„Tak prečo mám o to prosiť až teraz?“
„Pretože keď som im odpustil, rátal som s tvojou modlitbou. Presnejšie, moje odpustenie ráta s tvojou modlitbou.“
„Rovnako ako si z nejakého dôvodu rátal s mojou bolesťou a žiaľom?“ odvážil som sa opýtať, ale nebol som si istý, či som si práve nedovolil priveľa. Navyše som cítil, že moja otázka je nepresná, že by som ju mal preložiť do prítomného času, ale nevedel som ako.

„Hej. Ale ty stále len o smútku a trápení. Aj s tvojou radosťou a smiechom sa ráta,“ odpovedal mi a mňa to celkom vyviedlo z miery. Nerozumel som, načo komu môže slúžiť moja radosť a smiech. Bolesť, utrpenie, žiaľ a ťažkosti, to áno, majú svoju váhu, dajú sa priniesť ako žertva za hriechy vlastné i cudzie, dá sa za ne vymôcť, zaslúžiť odpustenie a milosť, ale neviem si predstaviť, čo s takým smiechom, čo s radosťou.
„Možno prinášať obetu krvavú i nekrvavú, bolestnú i radostnú,“ pokračoval Boh, „napokon, kto sa modlí častejšie: ten, čo trpí, alebo ten, čo sa raduje? V utrpení ku mne voláte celkom hojne, no radujúcich sa, čo sa ku mne obracajú aj vtedy, keď im zdanlivo nič nechýba, je len pár a tí ďakujú aj za tých ostatných. S ich vďakou sa počíta a je veľmi cenná, lebo jej je málo. Ale aby sme to nezahovorili – všetky bolesti i radosti sa dejú v určitom čase a priestore, ich pravý zmysel však možno pochopiť len z pohľadu večnosti, nadčasovosti a mimo vášho priestoru. Preto je raz smutné, inokedy zase smiešne sledovať vaše vzbury a počúvať vaše výklady.“

Knihu Rastislava Puchalu Nedeľa radosti nájdete v e-shope denníka Postoj.