Zo života učiteľa O tom, ako hlúposť dokáže lámať rekordy

„Keď ja už tu tak strašne nechcem byť!“ je veta, ktorej musí čeliť bežný učiteľ posledný školský týždeň aspoň trikrát denne. Vidieť tak pritom do jeho hlavy... Týčil by sa v nej obrovský zoznam vecí, ktoré sa chcú robiť jemu. Letmý pohľad napovie, že potiť sa so žiakmi v posledný júnový týždeň v triede je na samom chvoste, tesne pred zaváraním uhoriek u svokrovcov a inventarizáciou školského skladu učebníc.  

„Rozumiem ti, ale nejako to spolu zvládneme,“ zmohne sa na jeden z posledných úkonov profesionality a jediné, čo ho k tomu uschopnilo, je letné svetlo na konci tunela.  

V hlave má ešte iný dlhočizný zoznam – veci, od ktorých si potrebuje nevyhnutne oddýchnuť. Spýtajte sa na tento zoznam sto Slovákov a dostanete tieto najčastejšie odpovede.  

Deti. Krik, hluk. Opravovanie písomiek. Prípravy na hodiny. Rodičia. Iní učitelia. Nepravidelné vyprázdňovanie.  

Ak by som sa nejakým nedopatrením ocitol v tejto televíznej šou a pri tejto otázke by v tabuľke ostali voľné kategórie, môj nesmelý tip by bol... séria sklamaní...?  

Už počujem ten hrozný zvuk, vidím červené „X-ko“ v tabuľke, čudnú grimasu od moderátora a z hľadiska unisono „áááách“.

Keď u mňa to je jednoducho pravda.  

Ak učiteľ dáva do svojho povolania srdce, vkladá doň aj svoje nádeje a s nádejami nevyhnutne aj isté očakávania. A očakávania vás neomylne dovedú až ku sklamaniu.  

Malému, ak vám nevyjde hodina, ktorú ste si dlho chystali, väčšiemu, ak vám stroskotá dlhodobý projekt, ale istá dávka sklamania sprevádza každú činnosť, lebo sme ľudia a s ľuďmi aj pracujeme.  

Pri práci s deťmi, alebo vo výchove všeobecne, existuje špeciálne pokušenie, ktoré toto sklamanie dokáže znásobiť. Ide o pokušenie myslieť si, že deti sú vlastne iba vzrastom menší dospelí.  

V skutočnosti sú deti deťmi. A deti potrebujú výchovu a vedenie, lebo svoje rozhodnutia zakladajú na veľmi pofidérnych základoch (zvyčajne zábave). Úlohou dospelých a učiteľov osobitne je učiť deti vidieť aj neviditeľné – veci a hodnoty, ktoré týmito rozhodnutiami môžu posilniť alebo zabiť. Priateľstvo, dôveru, čestnosť. To je výchova.  

Uvedomenie si toho, že deti takto uvažovať nie vždy vedia, mi pomohlo vylízať sa z niektorých väčších učiteľských sklamaní.  

Viedla ma k tomu aj spomienka na vlastné školské časy.  

Prišiel k nám na gymnázium nový učiteľ telesnej výchovy. Veľmi fajn chlapík, čerstvý absolvent, vtipný pohoďák. Telesné s ním boli fajn a začali sme si vytvárať dobrý vzťah.  

Potom, pri jednej z hodín na bežeckom okruhu, sme mali behať 60-ku na čas. Pán učiteľ spravil nohou hrubú čiaru do antuky a išiel vymeriavať 60 metrov až k cieľovej rovinke. Niekomu z nás zrazu napadlo posunúť čiaru o 5 metrov vpred. Nič za tým nebolo, proste iba taká „haluz“.  

Po prvých štyroch trojiciach v cieli sme zrazu mali 2 rekordy ročníka a nový rekord školy. Učiteľ sa v cieľovej rovinke hýril šťastím, akiste sa v kútiku srdca tešil, že jeho metódy prinášajú skoré a mimoriadne sladké ovocie.  

Potom sa spoza rohu vynoril iný, starší telocvikár, chvíľu sa mračil na štartovú čiaru a potom bez slova vykročil do cieľa.

Vedeli sme, že je zle.  

Futbalovú loptu sme nevideli niekoľko týždňov, počas ktorých sa zo šprintérov stali pomerne slušní vytrvalostní bežci.

Pointou je, že v našej malej vychytralosti nebolo nič hlboko podlé, osobné, ani sme tým nechceli povedať nič o našom vzťahu s učiteľom. Bolo to proste hlúpe spontánne rozhodnutie pubertiakov, ktorým sa to zdalo v tú chvíľu zábavné.  

Chvíľu trvalo, kým sme si to vysvetlili. Učiteľ pochopil, že pubertiaci prechádzajú chvíľami, keď im zlyhá všeobecný systém uvažovania, a my sme pochopili, že tomu je dobré predchádzať, lebo nás to môže vyjsť draho.  

Keď som sa po rokoch už ako kolega úplnou náhodou stretol s pánom učiteľom na istej predmetovej olympiáde, jeho šibalský úsmev mi napovedal, že na nič z toho, čo sme mu vyviedli, nezabudol. A možno sa iba v kútiku duše smial na tom, že osud býva spravodlivý a dáva mi možnosť vychutnať si vlastné hriechy aj z druhej strany.