Zo života učiteľa Zachráň svojho učiteľa, ak môžeš

Nemohol som uveriť vlastným očiam. Otáčam sa za volantom toľko, čo mi hustá premávka dovoľuje, ale som si istý, bol to naozaj on. Stál tam presne tak, ako som si ho pamätal – v teplákoch vytiahnutých tesne nad pupkom, s píšťalkou na krku a so stopkami v pravej ruke.

Rýchlo rátam na prstoch. Musí to byť viac ako dvadsať rokov, čo som ho videl naposledy. Jožko Gál, náš triedny zo základky, učiteľ zemepisu, tréner a druhý otec v jednej osobe. Stál si tam na atletickom okruhu, časom nedotknutý ako Bilbo na prahu svojej nory v Grófstve.

Ledva dobrzdím na červenej. Z návštevy rodičov sa už teraz vraciam s meškaním, no niečo v mojom vnútri mi nedovolí ísť ďalej. Musím ho ísť pozdraviť. Upaľujem do najbližších potravín, kúpim fľašu lepšieho vína a o pár minút mu už potriasam pravicou, hoci najradšej by som ho vystískal.

„Žiaci, toto je Štefan Murárik, vynikajúci skokan do diaľky. Doteraz si pamätám jeho výkony z majstrovstiev, skákal vtedy ako ôsmak vyše 450 cm,“ predbehne ma pri zvítaní a ja v nemom úžase rozmýšľam, ako je možné, že si toto pamätá.

„Pán učiteľ... ja... viem, že to je už dávno, no chcel by som sa vám poďakovať za všetko, čo ste pre nás spravili,“ vykokcem zo seba a všetko ostatné skryjem do nesmelého objatia, ktoré ukončím chlapským potľapkaním po chrbte.

Zo školského areálu sa rýchlym krokom uberám s takým teplom na duši, že by ním vykúrili menšie sídlisko.

Cestou domov rozmýšľam, čo všetko sa skrýva za tým hlbokým pocitom vďačnosti. S prekvapením si uvedomujem, aké jasné kontúry sa mi po rokoch vynárajú. Cítim napríklad obrovskú vďačnosť, že som v tomto jednoduchom a svedomitom človeku dostal kľúčový morálny vzor.

Boli sme úplne typická áčka, športová trieda – a teda postrach školy. Najhoršie známky, najviac vymeškaných hodín a najdelikátnejšie vylomeniny. Pán učiteľ ostal vo všetkých hrôzach výkonu svojho povolania vyrovnaným človekom, ktorý dokázal hľadieť na veci s odstupom a nadhľadom. Nikdy nezvyšoval hlas, nikdy sa na nikoho neosopil.

Najviac v úzkych bol, keď Lukáš nazval Hanu šľapkou a on nám, malým piatakom, musel bez prípravy vysvetľovať, čím ju vlastne urazil.

Hoci sme si pri jeho zásadovosti vždy mysleli svoje, tajne či otvorene si robili posmešky z jeho móresov a osobitého štýlu (najmä z fúzov, podľa ktorých dostal prezývku Mrož), po rokoch som v sebe objavil nezmazateľne vpísaný ideál morálnej integrity. V tom čase by som nevedel ani to, s akým i si to zapísať do denníčka. Dnes môžem žiť s nezaslúženým darom – poznal som spravodlivého človeka a môžem jeho vzor nasledovať vo vlastnom príbehu.

Ďalším spôsobom, akým nás márnotratne obohacoval, bola jeho schopnosť viesť a rozvíjať jednotlivcov. Moderné teórie dnes definujú tento talent ako kľúčový pre osobnosť pedagóga. Gallupova škála ho nazýva „developer – rozvíjajúci“, ale to mohlo byť pánovi učiteľovi jedno. Mal to proste v sebe a bodka.

Každý žiak súťažil v atletickej disciplíne, ktorá zodpovedala jeho schopnostiam, a spolu sme súťažili proti ostatným ako tím. Po každej súťaži či turnaji si nás posadil na lavičky rozmiestnené do štvorca a meno po mene s nami prechádzal naše výkony – veľmi konkrétne a nepríjemne pravdivo komentoval naše počínanie, odvolávajúc sa na naše optimum aj maximum. Ukazoval nám, kde sú hranice našich možností a kam sme sa dostali pri poslednom pokuse. Nikdy nezabudol povedať, za čo je na nás hrdý, a nezabudol o tom pomlčať, keď nič také nenašiel.

S úsmevom konfrontujem výron tohto spomienkového optimizmu s dneškom – so športovými podujatiami, na ktorých bezpečne dostane medailu každý – prvý, druhý, predposledný aj posledný –, alebo so zásadami GDPR pri hodnotení žiakov, ktoré má byť podľa európskych smerníc pod hrozbou vysokých trestov opradené štátnym tajomstvom. Kto je dnes učiteľom, pochopí.

Ako parkujem pred domom, vynorí sa mi ešte ľudová múdrosť, že na meno prvej učiteľky sa nezabúda. Blbosť, poviem si. Jediná spomienka, ktorá mi ostala na moju prvú učiteľku, je jej frizúra. Možno som čudný ja. Sú však mnohí iní učitelia, ktorí mi v dobrom zmenili život. Tak ako Jožko Gál.

Ak si na svojho Jožka/Jožkov spomeniete aj vy, veľmi vás prosím, dajte im o tom vedieť. Skúste výrečnejšie, ako som to dokázal ja. Vyhľadajte si ich na internetoch, pošlite im správu cez Edupage alebo ich navštívte osobne. Nikdy neviete, možno sa práve vám podarí vliať im trochu nádeje a pocitu zmysluplnosti, ktoré v týchto letných dňoch iba s námahou hľadajú.

Viem, o čom hovorím, aj ja mám svojich Štefanov Murárikov.