V znamení vlka Ako futbal vyvolal diplomatickú roztržku medzi Nemeckom a Tureckom

Dôvodom je takzvaný „vlčí pozdrav“, ktorý Demiral ukázal po víťazstve v zápase proti Rakúsku.

Vlčí pozdrav je poznávacím znakom hnutia Sivých vlkov (Bozkurtlar, v Turecku známych aj ako Ülkücüler, idealisti), ktoré je napojené na neofašistickú stranu MHP. Ich zakladateľ Alparslan Türkeş, dôstojník tureckej armády a známy aj ako fanúšik Adolfa Hitlera, sa dával oslovovať titulom vodca (başbuğ).

Aj páchateľ atentátu na pápeža Jána Pavla II. Ali Ağca bol prívržencom Sivých vlkov. Ešte pred atentátom na pápeža zavraždil tureckého novinára Abdiho İpekçiho.

V Nemecku vlčí pozdrav doposiaľ síce nie je oficiálne zakázaný, ale nemecké ministerstvo zahraničných vecí si vo veci aj tak predvolalo tureckého veľvyslanca a futbalový zväz UEFA Demirala na ďalšie dva zápasy suspendoval.

V Rakúsku je situácia iná, tam je vlčí pozdrav na zozname zakázaných extrémistických symbolov a už od roku 2019 hrozí za používanie tohto symbolu pokuta vo výške štyritisíc eur, v prípade recidivistov dokonca až desaťtisíc eur.

Odborníci už dlhšie poukazujú na nebezpečenstvo pravicového extrémizmu medzi tureckými prisťahovalcami.

Sivý vlk

Mnohí Turci medzitým reagujú s nepochopením a argumentujú, že vlk je súčasťou starej turkickej mytológie a ich kultúrneho dedičstva.

Konkrétne ide od mýtus o založení prvého Turkického kaganátu. Podľa mýtu, ktorý sa zachoval v čínskych zdrojoch, mladého chlapca ako jediného preživšieho jeho klanu zachránila vlčica, ktorá ho kŕmila mäsom a neskôr s ním splodila desať detí, ktoré sa stali zakladateľmi desiatich „šípov“ (On ok) alebo klanov kaganátu.

Za pripomienku stojí aj to, že vlk nebol jediným symbolom, ktorému Kökturci pripisovali význam. Napríklad tamga, teda pečať vládnuceho klanu Ašina, neukazovala vlčicu, ale kozorožca a modrá vlajka s vlčou hlavou, ktorú dnes používajú tureckí nacionalisti (a ktorú, mimochodom, ukazuje aj turecká Wikipedia), je novodobou imagináciou. U seldžuckých Turkov ani v Osmanskej ríši vlk nemal žiaden výnimočný symbolický význam.

To sa zmenilo až na prelome 19. a 20. storočia, keď sa oňho začali zaujímať tureckí nacionalisti ako známy publicista Ziya Gökalp. Ten v roku 1913 zverejnil báseň Ergenekon, v ktorej skombinoval mýty známe z čínskych a stredoázijských zdrojov a prebásnil ich do modernej podoby.

Podľa tejto verzie mýtu vlčica ušla do hôr, kde v údolí Ergenekon porodila desiatich synov. Tí si vzali miestne devy a množili sa, až kým im údolie nebolo primalé. Zachránil ich kováč (v čínskych zdrojoch boli raní Turci známi ako vynikajúci kováči), ktorý roztopil horu a umožnil im ujsť z údolia.

Táto recyklácia starších motívov modernými nacionalistickými hnutiami nie je ničím výnimočným, všetky národné hnutia sa snažia vysvetliť, že ich národy tu údajne boli už odvždy, a privlastňujú si rôzne postavy, ríše a výdobytky ranejších období.

Aj nemeckí nacionalisti sa v 19. (a najmä 20.) storočí odvolávali na germánske runy, ktoré už jeden a pol tisícročia nikto nepoužíval a s ktorými mali len málo spoločného. Rovnako si Mussolini privlastnil antické rímske fasces a aj nemeckí či francúzski „národní“ hrdinovia ako Arminius alebo Vercingetorix sú dnes slávni najmä vďaka ich znovuobjaveniu a štylizácii v 19. storočí.

Podľa rešerší tureckých novinárov sa vlčí pozdrav rozšíril až potom, čo ho začal používať Alparslan Türkeş v 90. rokoch, keď mu ho ukázali gagauzskí prívrženci z bývalého Sovietskeho zväzu.

„Musíme odlišovať, aký význam má vlk v tureckej mytológii a čo je vlčí pozdrav ako symbol pravicovoextrémistických Sivých vlkov,“ vysvetľuje odborník Eren Güvercin, podľa ktorého sa vlčí pozdrav stal masovým fenoménom až po roku 1992.

Vyše 600 obetí

Napriek tomu majú Turci pocit, že Demiralovi sa stala krivda, a pri zápase proti Holandsku stovky fanúšikov na tribúne ukazovali vlčí pozdrav.

Zatiaľ čo väčšina európskych spoločností zaujala k nacionalizmu prevažne skeptický, až odmietavý postoj, v Turecku je dodnes (ultra-)nacionalizmus pevnou súčasťou všetkých parlamentných strán s výnimkou kurdskej HDP. Napokon, nacionalizmus (milliyetçilik) je jedným zo „šiestich šípov“ (Altı Ok) oficiálnej ideológie kemalizmu.

„Je turecký mainstream relativizovať a aj romantizovať pravicový extrémizmus,“ myslí si Güvercin. „Keď sa však opýtate ľudí kurdského, alevitského alebo arménskeho pôvodu, teda menšiny, tak si s ním spájajú pogromy až po vraždy.“

Táto asociácia nie je prehnaná, len v rokoch 1968 až 1980 Siví vlci v Turecku zavraždili viac než 600 ľudí.

Aj v Európe

Turecký neofašizmus si obete vyžiadal aj v Európe.

„Musíme si uvedomiť, že Siví vlci sú veľmi dobre organizované hnutie aj u nás v Nemecku,“ varuje Güvercin.

S viac než 12-tisíc prívržencami sú Siví vlci podľa nemeckých úradov najväčšou extrémistickou skupinou v krajine. Problémom však je, že úrady často podceňujú nebezpečenstvo, ktoré Siví vlci predstavujú. Podľa niektorých odborníkov napríklad odhady o 12-tisíc prívržencoch nezahŕňajú veľkú časť menších skupín napojených na Sivých vlkov, skutočný počet Sivých vlkov v Nemecku preto môže dosahovať aj viac než 18-tisíc osôb.

„Je tiež dokázané, že priaznivci Sivých vlkov sa neštítia vraždy. V rokoch 1980 až 1999 boli údajne zodpovední za najmenej päť úmrtí v Nemecku. Obete: Kurdi, Aleviti a ľavicoví aktivisti. Najznámejším prípadom je pravdepodobne učiteľ a odborár Celalettin Kesim, ktorého v roku 1980 zabili v Berlíne-Kreuzbergu,“ píše nemecký magazín o Blízkom východe Zenith.

Výsledkom je aj to, že politickí protivníci Sivých vlkov sa aj v Nemecku často musia obávať o svoj život a utajovať, kde žijú a pracujú. A aj ak Siví vlci naozaj niekoho napadnú, páchatelia často uniknú so smiešnymi trestmi. „V máji 2020 bol Kurd Ibrahim Demir v Dortmunde brutálne zbitý a neskôr zraneniam podľahol. Páchateľ bol údajne prívržencom Sivých vlkov, ale za ublíženie na zdraví bol odsúdený len na tri roky väzenia,“ pripomína Zenith jeden z nedávnych prípadov.

Güvercin si preto želá, aby sa viac pozornosti venovalo tureckému extrémizmu a aby sa prinajmenšom začala diskusia o zákaze vlčieho pozdravu.