V EÚ sme už 20 rokov Ekonomické výhody slovenského členstva v Únii najviac ohrozuje scestná politika

Spolu s Novembrom 1989 a vznikom samostatnej Slovenskej republiky v roku 1993 je náš vstup do Európskej únie 1. mája 2004 tretím veľkým míľnikom v moderných slovenských dejinách, pri ktorom si môžeme položiť otázku: Využili sme naplno jeho potenciál ako jednotlivci aj ako spoločnosť?

Členstvo v Únii rozšírilo pre Slovákov možnosti cestovať, študovať, podnikať a pracovať v európskom zahraničí. Ba čo viac, z rakúskej obce Kittsee alebo maďarskej Rajky sa stali pre niektorých Slovákov doslova predmestia Bratislavy, odkiaľ každý deň dochádzajú za prácou do hlavného mesta.

Najmä v prípade Rakúska ide o veľkú vec, keď si spomenieme, akou hmatateľnou bola štátna hranica nielen za totality, ale ešte aj v 90. rokoch.

Ekonomika: Jasné počasie s miernou oblačnosťou

Európska únia priniesla Slovensku niektoré nesmierne potrebné ekonomické rozvojové impulzy, najmä v podobe spoločného trhu. Občas u nás zaznieva výhrada, že ide o akýsi neokoloniálny vzťah, lebo nové členské krajiny otvorili svoje trhy výrobcom zo západnej Európy a stali sa tak odbytiskami ich tovarov. No ide o nedorozumenie.

Je pravda, že Slovensko svoj päťmiliónový trh sprístupnilo výrobcom z ostatných členských štátov EÚ. No rovnako sa slovenským výrobcom sprístupnil skoro 450-miliónový trh ostatných členov, takže aj ich trhy sa stali odbytiskami našich výrobcov. Svojou veľkosťou i kúpyschopnosťou predstavuje Európska únia jeden z najlukratívnejších trhov na svete. Pre slovenské firmy je výzvou a zároveň príležitosťou.

Inštitút ekonomických a sociálnych štúdií (INESS) zverejnil pri príležitosti 20. výročia vstupu Slovenska do Európskej únie pozoruhodnú štúdiu s názvom Sila trhu – Ako posilniť jednotný trh EÚ na ďalších 30 rokov. O ekonomických dôsledkoch nášho členstva sa tu nachádza viacero zaujímavých údajov.

Štyri pätiny dovozu, ktorý prúdi na Slovensko, pochádza z iných štátov EÚ. Súčasne takmer štyri pätiny slovenského exportu smeruje do iných štátov EÚ. Inak povedané, obchod vnútri Únie funguje obojsmerne.

Európska komisia na svojej stránke píše, že hodnota slovenského exportu do zvyšku EÚ narástla z 19 miliárd eur v roku 2004 na približne 84 miliárd eur v roku 2023.

INESS vo svojej štúdii tiež udáva, že oproti roku 2004 sa priame zahraničné investície z krajín EÚ na Slovensku zvýšili z 15 miliárd eur na takmer 47 miliárd eur. No za zmienku tiež stojí vec, o ktorej sa u nás vie oveľa menej: priame zahraničné investície slovenských firiem v ostatných krajinách EÚ narástli z necelých 438 miliónov eur v roku 2004 na 4,4 miliardy eur.

Ak by sa štáty EÚ vrátili k obchodnému protekcionizmu, clám a netarifným prekážkam, slovenská ekonomika by padla skoro o 20 percent, čo by bol druhý najvyšší pokles medzi krajinami Únie po Luxembursku. To na jednej strane znamená, že prípadné vystúpenie z EÚ by pre nás malo katastrofické ekonomické dôsledky, no na druhej strane to tiež znamená, že Slovensko je „krajinou, pre ktorú mal jednotný trh druhý najväčší prínos (z pohľadu HDP) spomedzi všetkých členských štátov“.

Aj keď prístup na jednotný európsky trh bol tým dôležitejším ekonomickým faktorom, popritom treba ešte spomenúť „eurofondy“. Z rozpočtov EÚ na Slovensko za dve desaťročia pritieklo 37 miliárd eur a SR do nich odviedla 11,5 miliardy. Čistá pozícia Slovenska je teda 25,5 miliardy eur.
Podľa Inessákov na Slovensku pracuje asi 100-tisíc cudzincov, z ktorých takmer tretina pochádza z iných štátov EÚ. Naproti tomu v zahraničí žije asi 264-tisíc Slovákov, z toho polovica v iných štátoch Únie.

Rozporuplným príbehom je slovenské dobiehanie. Ak vychádzame z údajov Európskej komisie a Eurostatu, Slovensko malo v roku 2004 HDP na obyvateľa v parite kúpnej sily na úrovni 59 percent priemeru EÚ-27. Prvých desať rokov sme sa rýchlo približovali k starým členským krajinám a v roku 2015 sme dosiahli až 79 percent priemeru EÚ. No odvtedy sa naše dobiehanie spomalilo, stagnujeme a v roku 2023 sme boli len na 73 percentách priemeru EÚ-27. Inak povedané, priepasť medzi nami a priemerom EÚ je teraz väčšia než pred desiatimi rokmi.

Aj keď medzi analytikmi zaznieva, že Eurostat sa v prípade Slovenska dopúšťa dlhé roky metodologickej chyby a nadhodnocuje našu cenovú úroveň, kvôli čomu nám vychádzajú horšie čísla, než je realita, naozaj sa zdá, že našu vlasť počas posledného desaťročia predbehli dynamickejšie krajiny ako Poľsko, Estónsko alebo Litva, ktoré boli kedysi za nami.

Pred Slovenskom tak stojí výzva, aby opäť naštartovalo ekonomický rast. Najlepšie s vysokou pridanou hodnotou a založený na systematickom výskume a inováciách.

Otázne je, či na to máme za súčasnej vlády predpoklady. Aj keď predseda Smeru zo zaostávania Slovenska viní vlády Igora Matoviča, Eduarda Hegera a Ľudovíta Ódora, Slovensko začalo ekonomicky jasne stagnovať už pred desaťročím, počas druhej a tretej vlády Roberta Fica.

Napokon, z dvadsiatich rokov slovenského členstva v EÚ boli dvanásť rokov pri moci vlády pod vedením Smeru.

Politika: Dlhodobo zamračené

Vynikne, akým dlhým obdobím je dvadsať rokov nášho členstva, keď si ho dáme do historickej perspektívy. Dvadsať rokov od vzniku Československa sa písal október 1938 a naša spoločná republika práve riešila následky Mníchovskej dohody. Dvadsať rokov, to je ako obdobie od komunistického prevratu v roku 1948 do Pražskej jari v roku 1968.

Keď sme v roku 2004 vstupovali do EÚ, v bruselských salónoch sa práve vo všetkých pádoch skloňovala takzvaná Lisabonská stratégia. Únia si v roku 2000 stanovila, že do roku 2010 predbehne Spojené štáty a stane sa „najkonkurencieschopnejšou ekonomikou na svete, založenou na znalostiach“.

Tento budovateľský cieľ sa dosiahnuť nepodarilo. A nebolo to len preto, že v roku 2008 svet zasiahla finančná kríza.

Namiesto stroskotanej Lisabonskej stratégie sme napokon dostali Lisabonskú zmluvu, ktorá na Slovensku prešla vďaka hlasom dnešných „suverenistov“ zo Smeru a z SNS, ale tiež z SMK a HZDS, hoci konzervatívci, vrátane šéfredaktora tohto média, už vtedy bili na poplach a hlasno varovali pred rizikami Lisabonskej zmluvy do budúcnosti pre zvrchovanosť Slovenska.

Lisabonská zmluva bola náhradou za mŕtvo narodenú euroústavu, ktorú v roku 2005 odmietli francúzski a holandskí voliči v referendách. Išlo o trik európskych elít, ktoré neúspešnú euroústavu prepísali na zmluvu, aby sa vo väčšine krajín dala schváliť len v parlamente. Výnimkou bolo Írsko, kde sa uskutočnilo v roku 2008 referendum, ktorým Íri Lisabon odmietli. O rok teda museli hlasovať znova a na druhýkrát už Lisabonská zmluva prešla aj tam.

Táto dnes už polozabudnutá epizóda poukázala na hlboký politický problém európskej integrácie. Pokiaľ EÚ chápeme ako zväzok národných štátov, ktorý znamená najmä slobodný pohyb osôb, tovarov, služieb a kapitálu, je to ušľachtilý projekt, ktorý pomáha blahobytu Európanov a udržiava mier na starom kontinente.

No EÚ je tiež samoúčelný aparát, pozostávajúci z úradníkov a politikov, ktorí sa často za chrbtom voličov snažia zväčšovať svoju moc a objem prostriedkov, ktorými disponujú. Ich cieľom je premena Únie na superštát. Odpor voličov neakceptujú a na každý problém (finančná kríza, migračná kríza, COVID, vojna na Ukrajine, klimatické zmeny...) majú v zásade jednu odpoveď: „more Europe“.

Inak povedané, každú medzinárodnú krízu využíva táto záujmová skupina na posilňovanie svojej moci a vplyvu. Kto s ňou nesúhlasí, je „zlý Európan“ a nepriateľ európskej integrácie. V skutočnosti však práve tlačenie na pílu zo strany európskych centralistov viedlo k eskalácii odporu voči EÚ v Spojenom kráľovstve, čo sa v roku 2016 prejavilo šokujúcim referendom o vystúpení Britov z Únie.

Európske inštitúcie sú ďaleko od občanov, ktorí často nerozumejú mechanizmom ich činnosti a nesledujú ich tak podrobne ako politiku na národnej úrovni. V dôsledku toho je európska úroveň vhodná na presadzovanie uletených nápadov vrátane kultúrno-etickej oblasti, ktorá by mala zostať v kompetencii národných štátov. Ako sme videli nedávno, keď sa Európsky parlament vyjadril v prospech zakotvenia práva na potrat do Charty základných práv EÚ. 

Centralizačné projekty kreujú na európskej úrovni konflikty, ku ktorým by inak nedochádzalo. Príkladom môže byť spoločná mena euro, ktorá nebola zavedená z ekonomickej potreby, ale Mitterand a Kohl ju pokladali za politický nástroj, ktorý povedie k premene Európy na dlhovú a sociálnu Úniu.

Európska menová únia sa však takmer rozpadla na začiatku minulého desaťročia, keď pod jej pláštikom viaceré štáty južnej Európy naakumulovali neudržateľné dlhy. Grécko, ktoré sa do eurozóny dostalo len vďaka falšovaniu svojich štatistík, bolo po prepuknutí dlhovej krízy podrobené neľútostnému úspornému programu, z ktorého sa doposiaľ úplne nespamätalo – namiesto toho, aby sa mu proste umožnilo eurozónu opustiť.

Témami na samostatnú debatu sú migračná kríza, ktorá zasiahla Európu v roku 2015, či Green Deal. Hoci EÚ vyprodukuje len 8 percent celosvetových emisií oxidu uhličitého, rozhodli sme sa zachrániť celý svet pred klimatickými zmenami bez ohľadu na problémy, ktoré to spôsobí poľnohospodárom či v európskom priemysle.

Júnové voľby ako šanca

Tohtoročné voľby do Európskeho parlamentu sú šancou na zmenu kurzu. Ursula von der Leyenová už na veľké zdesenie socialistov pripustila, že by sa jej Európska ľudová strana mohla uchádzať o podporu frakcie Európskych konzervatívcov a reformistov (ECR).

Ak teda súčasná šéfka Európskej komisie vôbec prežije vyšetrovanie takzvanej kauzy Pfizergate, v ktorej má ísť o „zasahovanie do verejných funkcií, ničenie SMS, korupciu a stret záujmov“ kvôli vyjednávaniu o vakcínach počas pandémie. 

V každom prípade, posun doprava po voľbách do europarlamentu by nemal byť strašiakom. Naopak, je nádejou na záchranu európskeho projektu pred ľuďmi, ktorých prepiata ideologická horlivosť odcudzuje tomuto projektu stále viac Európanov.