Prinášame ďalší rozhovor v rámci seriálu o čnostiach a nerestiach, tentoraz so saleziánkou Dagmar Kráľovou, ktorá priblížila čnosť lásky.
Sestra Dagmar, ktorá je aj biblistkou, vysvetľuje, prečo apoštol Pavol považuje lásku za väčšiu, ako je viera a nádej. „Kresťan po smrti už nebude potrebovať veriť a ani mať nádej, lebo dosiahne dobro, po ktorom túži. Ale láska ostane,“ vysvetľuje.
V rozhovore opisuje, ako rozoznať lásku od egoizmu, ako sa mať správne rád a prečo od nás Ježiš vyžaduje, aby sme milovali svojich nepriateľov.
Pohľad na lásku býva veľmi rôznorodý. Napriek tomu som presvedčená, čo mi potvrdzuje aj životná skúsenosť, že podstata lásky alebo nelásky je tá istá u všetkých ľudí, tie princípy fungujú u všetkých rovnako.
Dobrota. Dobrota voči ktorémukoľvek človekovi, starému, mladému, voči sestre a aj voči neznámym ľuďom. To je, myslím, meradlo lásky.
Apoštol Pavol je príkladom, že aj človek žijúci v celibáte môže vynikajúco chápať, čo je láska, a to zároveň hlboko ľudsky aj božsky. Láska je dominantná práve preto, lebo viera a nádej nás pripravujú na definitívny stav lásky.
Tieto čnosti sú mostom k láske. Kresťan po smrti už nebude potrebovať veriť a ani mať nádej, lebo dosiahne dobro, po ktorom túži. Ale láska ostane. Toto chcel Pavol zdôrazniť.
V našom živote je láska dôležitá, lebo pretrvá. Skutočný úspech človeka je, keď miloval alebo aj keď prijímal lásku, lebo to sa vzájomne dopĺňa.
Pavol nás opravuje, aby sme sa nehnali za vecami, ktoré dnes sú a zajtra po nich neostane nič, ale aby sme sa usilovali o to, čo zostáva aj pre naše osobné bohatstvo, bohatstvo spoločnosti, cirkvi.
K mladým falošné predstavy o láske patria. Musia sa rozvíjať a objavovať, čo je láska. Aj mladí manželia musia v láske absolvovať cestu. Bez tejto cesty, ktorú treba prekonať, nie je rast v láske.
Pre mladých je v prvom momente láska stav eufórie pri zaľúbení. To im nesmieme brať, pretože to patrí k ich životu a je to krása života.
Boh to dobre vymyslel, lebo bez tejto prvotnej príťažlivosti by mladí v láske ďalej nerástli. Zaľúbenosť ich prebudí a nakopne, aby sa do lásky namočili.
Dnes sa stáva pre mladých pohodlnejšie byť vo vlastnom virtuálnom alebo aj fyzickom svete, kde nepotrebujú lásku a nepotrebujú byť nakopnutí. Zdá sa, že aj cez sociálne siete ich Pán Boh dostáva ku konkrétnej láske.
Odpoveď nie je jednoduchá. Platí to podľa evanjelia a psychológia to začína posledných sto rokov objavovať, že to naozaj takto funguje.
Na to, aby sme boli schopní dávať lásku, potrebujeme mať správny vzťah k sebe samým a potrebujeme aj ranám, ktoré nám nevyhnutne uštedrí život, poskytovať lásku. Dávať lásku vlastnej krehkosti, aby sme vedeli prežiť a boli schopní dávať lásku aj iným.
„Problém v láske k sebe vzniká, keď chceme byť viac ako druhí alebo sa cítime menej ako druhí.“
Myslím si, že hranica medzi pravou láskou a egoizmom je dosť tenká. Egoizmus sa prejavuje kompenzáciami, ktoré sú čitateľné alebo skryté.
Naopak, láska je darovaním sa. Je prekročením seba samého. Tam je láska. Nejde to, samozrejme, hneď, na to treba robiť kroky, dozrievať, súhlasiť a otvárať sa pre takýto postoj.
Problém v láske k sebe vzniká, keď chceme byť viac ako druhí alebo sa cítime menej ako druhí. Ani jedno, ani druhé nie je v poriadku.
To je základná neláska k sebe. Paradoxne keď sa cítim lepšie ako druhí, tak sa nemám rád, lebo začínam žiť v ilúzii. Vytváram si ilúziu, ktorej demontáž veľmi bolí, oberá to o energiu a potom nestíham milovať, keď si vytváram ilúzie o sebe samom.
Všetci máme tú istú dôstojnosť a hodnotu, žiaľ, nevieme tomu vždy uveriť. Avšak evanjelium nás to učí dvetisíc rokov. Kresťanstvo pobáda k tomu, aby sme nechceli byť viac, aby sme sa neporovnávali, ale necítili sa ani menej.
V láske je nesmierne dôležitá sebareflexia, aby som si vyjasnil, aké pohnútky mnou hýbu. Pozitívne je, keď pracujem, obetujem sa pre niekoho. Nesprávne je, keď pracujem do vysilenia, aby som dosiahol úspech či nadštandardný výsledok, alebo si získal dobré meno.

Ak nemám sebareflexiu, idem slepo vybehaným chodníčkom a potom sa nevyhnem tomu, aby som iných netyranizoval. Sebareflexia je teda prvý krok, aby som rozlišoval egoizmus od lásky.
Ak odplatím zaucho zauchom, čo som tým vyriešil? Musím sa nutne pripraviť na ďalšiu facku, ešte silnejšiu. A potom je z toho pingpong bez konca so zveličeným účtovníctvom, kto koľko utŕžil. Zlo je ako snehová guľa, ktorá sa rúti dole kopcom. Aj kresťan sa môže ohradiť, keď dostane nespravodlivé zaucho.
Urobil to aj sám Ježiš, keď ho fackali pred veľradou. Tu však ide o pochopenie, že do ohňa hnevu sa nemá prilievať olej, treba zastaviť reťazovú reakciu, ktorá má tendenciu prudko sa zrýchľovať alebo prenikať čoraz hlbšie.
To sa dá ťažko bez Božej pomoci. Žiadne iné náboženstvo nás tak virtuózne neučí, ako postaviť hrádzu zlu, nenávisti a pomste. No ani nám kresťanom to často nevychádza. Láska a odpustenie sú často najľahšia cesta, ako prežiť. Pomsta, nenávisť a odmietanie berú veľmi veľa energie.
Diskusia k článkom je k dispozícii len pre tých, ktorí nás pravidelne
podporujú od 5€ mesačne alebo 60€ ročne.
Pridajte sa k našim podporovateľom.