C. S. Lewis: Nie krčiť sa v kúte ako ovce a myslieť na bomby

V istom zmysle sa až priveľmi zaoberáme hrozbou atómovej bomby. Ako máme žiť v atómovom veku?

To nie je citát dnešného komentátora o dianí na Ukrajine. To je citát z eseje C. S. Lewisa, ktorý zomrel pred šesťdesiatimi rokmi. Túto vetu napísal v minulom storočí. A v úvahe pokračoval:

„Som v pokušení odpovedať: ,Nuž tak, ako by ste žili v šestnástom storočí, keď mor takmer každoročne navštevoval Londýn, alebo ako by ste žili v dobe Vikingov, keď pri našom brehu mohli každú noc pristáť nájazdníci zo Škandinávie a podrezať vám hrdlo; alebo vlastne ako už žijete v dobe rakoviny, v dobe syfilisu, v dobe paralýzy, v dobe náletov, v dobe vykoľajených vlakov, v dobe dopravných nehôd.‘
Inými slovami, nezačínajme tým, že budeme zveličovať nevídanosť situácie, v ktorej sme sa ocitli.

Verte mi, dámy a páni, že vy aj všetci, ktorých milujete, ste boli odsúdení na smrť dávno pred tým, ako bola vynájdená atómová bomba: a veľmi vysoké percento z nás zomrie nepríjemným spôsobom.

Oproti našim predkom mala moderná doba zaiste jednu veľkú výhodu – anestetiká; ale tie máme stále. Je totálne smiešne nariekať a tváriť sa zarazene nad tým, že vedci pridali ďalšiu náhodnú šancu na náhodnú a predčasnú smrť k svetu, ktorý sa už hemží takýmito náhodnými šancami a v ktorom samotná smrť vôbec nie je náhodou, lež istotou.
To je prvé, čo by sme si mali uvedomiť. A to prvé, čo by sme mali spraviť, je nabrať odvahu. Ak nás má všetkých zničiť atómová bomba, nech nás tá bomba nájde robiť rozumné a ľudské veci – modliť sa, pracovať, učiť, čítať, počúvať hudbu, kúpať deti, hrať tenis, rozprávať sa s priateľmi pri pive a šípkach – a nie krčiť sa v kúte ako vystrašené ovce a myslieť na bomby.

Bomby môžu zničiť naše telo (a to dokáže aj mikrób), no nemusia vládnuť našej mysli.“

(C. S. Lewis “On Living in an Atomic Age”, 1948, Present Concerns: Journalistic Essays)

Ak vám ešte nie je jasné, prečo som sa o tento text chcela s vami podeliť, tak vám poviem, že na moju myseľ majú Lewisove slová akýsi „upratovací“ účinok. Možno nepatríte k tým, ktorí sa hneď boja toho najhoršieho – vlastne k nim spravidla nepatrím ani ja.

Ale ak si človek len trochu vie pospájať súvislosti, ak mu čo len trochu pracuje pamäť a predstavivosť, tak mu to najhoršie napadne.

Nuž mne v tieto dni skutočne napadlo, že ma niečo napadne – pre zmenu nie ten spomínaný roztopašný mikrób, ale vedome riadená armáda.

Neviem ako vy, ale ja sa v takýchto okamihoch ocitám na rázcestí voľby.

Jedna cesta ma volá k tomu, aby som sa oddala akejsi intoxikácii vzrušenia z toho, že sa deje čosi vážne. Tá cesta ma nielen láka, ale akoby mi zároveň dávala zelenú zaoberať sa svojimi obavami neprestajne – „lebo je to také vážne, že menšie veci musia ustúpiť bokom“.

Druhá cesta ma, naopak, pozýva položiť si otázku: skutočne si táto situácia vyžaduje všetko nechať tak a prestať si plniť každodenné povinnosti?

O čo je tá prvá cesta pre ľudí prirodzenejšia, o to je tá druhá ľudskejšia.

Je totiž menej prirodzené (v zmysle živočíšne pudové) a viac ľudské (v zmysle racionálne), že si tvor vôbec položí otázku.

Pretože otázka je produktom rozumu a jej odpoveď často úzko súvisí so slobodou voľby, zatiaľ čo zviera nezačne ani s tým, že si nejakú otázku položí – len sa necháva unášať prúdom reakcií.

Zviera je ovládané obavami o svoje telo, prípadne o telo svojich mladých či v prípade skrotených zvierat o telo pána – podstatné je, že je ovládané, čosi ho k tomu pudí.

Naša myseľ má pre tieto obavy miesto, no vládnuť jej má čosi iné. To „čosi iné“ sa nedá tak ľahko definovať, ale o tom, že to tu je, svedčí fakt, že máme na svete disciplíny ako etika, filozofia a teológia.

Okrem toho, že už len samotné položenie si otázky nás vysiela na racionálnejšiu, a teda ľudskejšiu cestu, je tu aj samotný predmet otázky a tým je nerezignovať na každodenné povinnosti.

Často sa ukázalo, že práve z ich dôsledného plnenia sme si utkali akúsi bezpečnostnú sieť pre obdobie bezprostrednej krízy.

Či už to bolo opravovanie strechy, čítanie deťom pred spaním, čistenie zubov, ale aj budovanie priateľstva, rozjímanie, zábava, spánok a dobré jedlo (áno, aj radosť sa dá zanedbávať).

Toto je, mimochodom, podľa mňa súčasť ozajstnej prezieravosti – jednej z kardinálnych cností, ktorých získanie si ľudstvo už tisíce rokov vysoko cení.

A naše fantazírovanie o možných desivých variantoch budúcnosti (ktoré môže byť, priznajme si, akýmsi zvráteným spôsobom dokonca príjemné, asi ako škrabanie vyrážky) sa za prezieravosť často rada vydáva.

Píšem ako obyčajný človek, a preto si trúfam domnievať sa, že môžem poradiť nielen sebe, ale aj iným obyčajným ľuďom.

Čítajme najnovšie správy o vírusoch a vojnách, sledujme dianie, ale dávajme si pozor, aby sme vedeli, prečo to robíme.

Varovné správy môžu byť katalyzátorom prezieravosti („Nebudem/prestanem zanedbávať seba, druhých, prácu či školu“) a môžu tiež prebudiť našu empatiu a solidaritu s trpiacimi („Ako by som sa asi ja cítil na ich mieste?“).

Ale ich znepokojujúci obsah sa môže stať aj výhovorkou, prečo sa nedať postupne vtiahnuť a hovieť si vo všetečnom panikárení či cynickej beznádeji. A také niečo určite nezostane bez vplyvu na naše najbližšie okolie.

FOTO FLICSKR/Sigurdur Jonsson