Olympijská nálada

Nalaďte sa olympijsky, okrem článku kolegu Majchráka vedľa stojí za prečítanie aj obsiahla sobotná esej Davida Stuttarda vo Wall Street Journale.

Autor píše o antických hrách, ako veľmi sa líšili od tých našich: šport a hry plnili najmä náboženský cieľ, neudeľovali sa žiadne druhé a tretie miesta, súťažilo sa individuálne, hry neboli otvorené, ale uzavreté, napríklad iba pre mužov. Aj s tou nahotou a v piesku a oleji obalenými telami to bolo komplikovanejšie, než by sa mohlo zdať. Športovci, ako píše autor, pripomínali pohybujúce sa sochy. Keď raz slávneho boxera Pisodora po smrti jeho otca trénovala jeho matka zamaskovaná, prirodzene, bol z toho škandál. 

Heslo baróna Coubertina, ktoré dnes považujeme za definíciu Olympiády, bolo antike tiež na hony vzdialené. Coubertina v jeho viere, ako je dôležitejšie sa zúčastniť, a nie zvíťaziť, viac ovpylvňovalo kresťanstvo a viktoriánsky ideál, nie antika.

Napokon, sú aj isté podobnosti: podvádzalo sa aj v Grécku, ohromná socha boha Dia na odstrašenie nepomáhala. A skorumpované boli hry tiež, keď napríklad cisár Nero, ktorý musel mať všetko vrátane triumfu na Olympiáde, v roku 67, krátko po tom, ako zavraždil matku, spadol počas závodov zo svojho konského voza ešte pred cieľom, víťazom sa stal aj tak.

Zato Paul Gastris by jednu antickú prax považoval za hodnú obnovy – hry by sa podľa neho mali odohrávať stále v tom istom meste, tak ako to bolo aj v antike, kde by boli na to dlhodobo vybudované podmienky. Cestovanie po celom svete považuje za škodlivé plytvanie. Navyše to tŕpnutie, či to Brazílčania všetko stihnú načas... ach.

Niečo na tom bude, ale ideál je to dnes rovnako nedosiahnuteľný, ako ten Coubertinov.

Foto: Kleomelos zo zbierky v Louvri, wikimedia