Vzostup kresťanstva v Rímskej ríši Svet obracajú nielen zázraky, ale aj malé svetské veci

Ľudia si predstavujú, že prví Kristovi učeníci cestovali po celom známom svete, prednášali ohnivé kázne, kriesili mŕtvoly, vykonávali masové exorcizmy a po tisíckach krstili pohanov. A dokonca keď rímski cisári kresťanov pravidelne mučili a križovali, takmer všetci z nich horlivo zomreli mučeníckou smrťou.

Čiastočne to pravda je, ale celý príbeh toho obsahuje predsa len o trochu viac. Nedávno vyšlo nové vydanie klasiky The Rise of Christianity (Vzostup kresťanstva), knihy až po vrch napratanej faktmi a akademickým výskumom, ktorej autorom je nebohý Rodney Stark a ktorá ukazuje, že rané kresťanstvo rástlo oveľa prozaickejšie. Obrátenie Rímskej ríše bol skôr demografický a sociálny než teologický fenomén. Kresťanské domácnosti si počas stáročí udržiavali stály rast, kým pohanské domácnosti sa scvrkli do bezvýznamnosti.

Toto tvrdenie nemusí otriasť vierou v zázračné počiatky kresťanstva. Ako Stark podrobne vysvetľuje, všetko toto zjavuje krásny súlad okolností, ktorý nesie všetky znaky Božej prozreteľnosti.

Navyše je pre dnešných kresťanov skutočný príbeh šírenia kresťanstva veľmi poučný – a opakovateľný. Samozrejme, vždy je dobrý nápad modliť sa o viacej zásahov Ducha Svätého, no kresťania by mali dokázať rozpoznať, ako vo všeobecnosti funguje evanjelizácia. Iróniou je, že najlepším človekom na to bol agnostický sociológ Stark.

Po tom, ako vyloží metodológiu a historické pozadie, začína svoj argument jednoduchou matematikou. Kresťanské spoločenstvo vzrástlo od polovice 1. storočia do polovice 4. storočia z niekoľkých stovák nasledovníkov na takmer polovicu ríše. Stark stanovuje, že za tri storočia Cirkev každé desaťročie narástla o 40 percent. To sa zhoduje so Starkovými štúdiami o Cirkvi svätých neskorších dní (mormóni), ktorá podobne vyrástla z malej skupiny v Novom Anglicku začiatkom 19. storočia na celosvetovú organizáciu, ktorá má dnes vyše desať miliónov členov.

Stark potom vysvetľuje, prečo kresťanstvo rástlo tak rýchlo, aj to, kto vlastne boli prví konvertiti. Po prvé vyvracia myšlienku, že prví kresťania boli protomarxisti organizujúci hnutie, ktoré sa páčilo masám. Dostupné údaje ukazujú, že prví kresťania boli vzdelanejší než priemer: „Ľudia musia byť do určitej miery privilegovaní, a teda dostatočne sofistikovaní, aby chápali nové náboženstvá a rozoznali ich potrebu.“

Kto teda boli títo privilegovaní Rimania? Stark vyvracia ďalšiu rozšírenú mylnú predstavu a tvrdí, že to boli často helenistickí Židia v diaspóre. Aj keď sa v evanjeliách a u niektorých ranokresťanských autorov berú ako antagonisti, v skutočnosti sú veľkými protagonistami ranocirkevných dejín. Mnohé synagógy v ríši slúžili ako inkubátory prvých kresťanských spoločenstiev. Ukazuje to nielen dokumentácia, ale Stark pripomína aj začlenenie Starého zákona do kresťanskej Biblie a neúspech marciónskej herézy, ktorá uznávala iba novozákonného Boha. To dokazuje, že kresťanstvo nebolo primárne pohanské hnutie, ale židovské.

Bolo aj ženské, lebo ženy tvorili veľkú väčšinu prvých konvertitov. Vzhľadom na myzogýnsku kultúru Rímskej ríše sa to dá pochopiť. V dôsledku selektívnej, na pohlaví založenej infanticídy, zbabraných potratov a neexistujúcej zdravotnej starostlivosti pre ženy bolo oveľa viac mužov ako žien. Táto disparita ďalej súvisela s objektifikáciou žien a promiskuitou mužov, z ktorých sa väčšina vysmievala očakávaniam, že sa oženia a budú mať deti.

Naopak, kresťanstvo pozdvihlo status mužov aj žien, ktoré už neboli brané ako predmety na využívanie, ale ako Božie deti, ktoré majú právo na úctu a rešpekt. Keďže vo väčšine kresťanských spoločenstiev bolo viac žien ako mužov, mnohé z nich sa vydali mimo Cirkvi, pričom často potom obrátili svojich pohanských manželov a deti vychovali vo viere.

Podľa očakávania boli tieto kresťanské páry oveľa plodnejšie než pohanské, pričom rozdiel medzi nimi bol s každou nasledujúcou generáciou stále významnejší. Stark tiež ukazuje, ako sa táto kultúra života premietla do odolnosti kresťanských spoločenstiev počas morových epidémií. Kým pohania, medzi nimi aj veľký lekár Galénos, počas epidémie utekali do hôr, kresťania poskytovali základnú starostlivosť každému, čo zasa vydávalo mocné svedectvo nekresťanom a fungovalo ako účinný nástroj šírenia kresťanských sietí.

Nakoniec sa Stark venuje fyzickému kontextu vzostupu kresťanstva, ktorý sa vo všeobecnosti uskutočňoval v najväčších mestách ríše. Tieto mestá neboli usporiadané stĺpy a fóra s mužmi v čistých bielych tógach, ako ich často zobrazovali renesanční maliari. Naopak, rímske mestá boli preľudnené, špinavé, dezorganizované a plné napätia. Stark pri svojom opise Antiochie, jedného z prvých miest kresťanstva, podporuje širší pohľad, že kresťanstvo „slúžilo ako revitalizačné hnutie, ktoré vystúpilo ako reakcia na biedu, chaos, strach a brutalitu života v grécko-rímskom mestskom svete“.

Starkovo vyjasnenie šírenia kresťanstva v prvých storočiach ho, paradoxne, vedie k záveru, že kresťanská náuka a následná viera mučeníkov obsahujú čosi naozaj mimoriadne, keď dokázali udržať takýto trvalý rast: „Som presvedčený, že práve vďaka osobitným náboženským náukám patrí kresťanstvo medzi najvplyvnejšie a najúspešnejšie revitalizačné hnutia v dejinách.“ Tu sa Stark pri svojej analýze asi najviac približuje k viere, i keď veriaci čitatelia ľahko uvidia v jadre tohto tvrdenia Božiu pravdu.

A je dôležité, aby ju videli. Predkresťanský a pokresťanský západ toho majú veľa spoločného. A tie isté cnosti, ktoré Cirkvi umožnili vniesť do okolitého chaosu poriadok, pravdepodobne urobia to isté aj dnes.

Nepochybne sú rozličné názory na to, ako znovu evanjelizovať svet a či zmeniť rozličné cirkevné učenia, aby sa prispôsobili moderným poslucháčom, no jedna vec musí zostať konštantná: kresťania si musia udržať vieru a zachovať kultúru života. V krátkodobom horizonte by boli zázraky pekné, no v dlhodobom svet obráti pevná oddanosť pravej viere v každodennom živote.

Z anglického originálu preložil Matúš Sitár.

Auguste Meyrat je učiteľ angličtiny v okolí Dallasu. Má titul MA z humanitných vied a MEd z výchovného vedenia. Je redaktorom týždenníka The Everyman, napísal eseje pre stránku The Federalist, pre časopisy The American Thinker a The American Conservative, ako aj pre Dallaský inštitút pre humanitné vedy a kultúru.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.