Politické fórum Chceme suverénny štát alebo progresívnu jazdu eurobusom?

Kandidátka Progresívneho Slovenska do europarlamentu Veronika Cifrová Ostrihoňová zopakovala argument, ktorým PS obhajuje obmedzenie práva veta pre Slovenskú republiku v EÚ. Vraj je to podobné, ako keď chce ísť tridsať študentov na výlet, čaká v autobuse, ale vinou jedného, ktorý je proti, nemôžu ísť.

Metafora s autobusom pôsobí na prvý pohľad jednoznačne: jeden trucovitý študent kazí radosť všetkým ostatným. Pani Cifrová však – možno z nevedomosti – zabudla na jednu podstatnú vec. Keď sme si pred dvadsiatimi rokmi jazdu „európskym autobusom“ odsúhlasili, všetci spolu sme sa v EÚ na niečom dohodli.

Konkrétne na tom, že na výlety autobusom sa bude chodiť iba vtedy, keď budú súhlasiť všetci.

S týmto pravidlom spoločného konsenzu súhlasil pri našom vstupe do EÚ každý členský štát. Bol to jeden z argumentov v prospech vstupu Slovenska do EÚ, že práve vďaka právu veta nás väčšie a staršie štáty EÚ nebudú môcť prehlasovať.

Odvtedy sa niečo zmenilo. Prvá vláda Roberta Fica spolu s SNS aj so Štefanom Harabinom v roku 2008 odsúhlasila Lisabonskú zmluvu. Členské štáty EÚ, a teda aj Slovensko, od roku 2009 prišli o právo veta v mnohých otázkach.

Preto nás mohli prehlasovať v otázke migračných kvót. Preto sa progresívcom darí prostredníctvom EÚ presadzovať progresívnu LGBTIQ+ a transgenderovú ideológiu aj v tých členských štátoch, ktoré by to inak neakceptovali. Ale v otázkach zahraničnej politiky právo veta členských štátov EÚ stále platí.  

Ak sa teraz pani Cifrová a PS pohoršujú nad tým, že niektorý štát EÚ využíva všetkými dohodnuté a odsúhlasené pravidlo veta v zahraničnej politike, potom má len veľmi malý rešpekt k dodržiavaniu pravidiel a k právnemu štátu.

Je to pozoruhodné najmä preto, že tá istá pani Cifrová a PS súčasne bojujú za dodržiavanie pravidiel na Slovensku a vyžadujú rešpektovanie právneho štátu od Ficovej vlády. Tomu sa hovorí selektívna principiálnosť, alebo inak – pokrytectvo.  

Progresívci sa vo veci uplatňovania práva veta správajú ako kedysi komunisti. Tí tvrdili, že v komunistickom Česko-Slovensku má každý právo na slobodu slova. Ale nahlas sa mohli hovoriť iba tie názory, ktoré sa komunistom páčili.

Progresívci dnes hovoria, že právo veta sa v EÚ nesmie použiť z dôvodov, s ktorými oni nesúhlasia. Progresívci sú dnes dokonca dôslednejší ako komunisti v Česko-Slovensku. Tí sa totiž aspoň tvárili, že im na slobode slova záleží. Progresívci dnes hovoria priamo, že právo veta treba zrušiť. 

Právo veta ako nástroj a prostriedok suverenity

Právo veta v EÚ je všetkými členskými štátmi dohodnuté a odsúhlasené právo každého jedného člena. Mať nejaké právo neznamená, že ho musím vždy využiť. Napríklad pani Cifrová nemusela, ale využila svoje pasívne volebné právo – právo byť zvolená – a kandiduje do europarlamentu.

Je správne, aby sa každý slobodne rozhodol, či svoje právo využije alebo nie. Ak sa nám však nepáči, že pasívne volebné právo využije aj niekto, s kým hlboko nesúhlasíme, riešením nie je vziať možnosť kandidovať všetkým, teda aj sebe. Rovnako, ak niekto nesúhlasí s uplatnením práva veta zo strany Maďarska, riešením nie je vziať právo veta všetkým, teda aj Slovensku.

Právo je výsada, nástroj, ktorý môžeme využiť. Právo nás posilňuje – strata práva nás oslabuje. Právo veta je politický nástroj, ktorý nám ako suverénnemu štátu dáva silu presadiť svoje národné záujmy aj voči silnejším, ako sme my sami. Strata práva veta znamená oslabenie Slovenskej republiky ako štátu.

Právo veta je politickým prostriedkom, ktorý nám umožňuje presadiť politickú vôľu Slovenskej republiky a realizovať našu slobodu rozhodovania. Autobus, ktorý ako príklad spomínala pani Cifrová a predtým aj Ľudovít Ódor, je dopravný prostriedok. Zostaňme teda pri tejto dopravnej metafore, ale priblížme ju realite.

Predstavme si, že každý členský štát jazdí vlastným autom. Niektoré sú väčšie a silnejšie, iné slabšie alebo pomalšie.

Pri vstupe do EÚ aj v Lisabonskej zmluve pred pätnástimi rokmi sme sa v téme spoločnej zahraničnej politiky dohodli, že jazdiť bude aj európsky autobus, ale iba vtedy, pokiaľ budú všetci súhlasiť. Rovnako sme sa dohodli, že bude jazdiť iba po tej trase, ktorú všetci odsúhlasia. V ostatných prípadoch budeme všetci jazdiť vlastnými autami, kedy a kam chceme. 

Ak sa nám nepáči, že niekto jazdí svojím autom, kam chce, napríklad Orbán, riešením nie je donútiť všetkých nastúpiť do európskeho autobusu. Lebo potom by sme aj my stratili slobodu rozhodovať o tom, kam chceme a kam nechceme ísť.

Mohli by sme sa iba viezť v bruselskom autobuse a veriť, že väčšina sa rozhodne dobre, bude zohľadňovať naše záujmy a šofér vie, čo robí. Lenže je veľký rozdiel spoliehať sa na veľkorysosť a múdrosť iných v európskom autobuse a mať právo a silu rozhodnúť: Tam chceme ísť a tam nepôjdeme.

Iba nezrelý človek môže súhlasiť s obmedzením vlastnej svojprávnosti. Iba politicky naivný človek verí, že vzdaním sa vlastnej suverenity, teda schopnosti a možnosti suverénne rozhodovať o vlastnej budúcnosti, tým posilňuje vlastnú suverenitu.

Bírešský syndróm ako prejav nedospelosti

Ide o to, ako vnímame seba samých. Či vnímame Slovenskú republiku ako štát. Či vnímame seba samých ako dospelých. A teda schopných rozhodovať samostatne o svojej budúcnosti. So zodpovednosťou za seba samých a s odhodlaním ustáť svoje rozhodnutia. Ide o to, či sa chceme správať ako dospelí, čo znamená stáť na vlastných nohách a niesť zodpovednosť za svoje konanie.

Alebo sa cítime deťmi či študentmi, ktorých niekto nechce pustiť na výlet autobusom. Možno je problém aj v tom, že sa tým vlastným autom jazdiť bojíme. Alebo sa nám to vlastné auto nepáči. Alebo sme natoľko nadšení tým krásnym veľkým bruselským autobusom, že si ani nevšimneme, že nám chcú vlastné auto zobrať.

To však nie je problém práva veta, ale mentálny problém vo vnímaní seba samých. Volá sa to bírešský syndróm.

Bíreš bol príslušník dedinskej chudoby, ktorý nemal vlastný dom ani pôdu. Zvykol si na to, že žije u niekoho iného, pre ktorého pracuje. Bírešovou životnou stratégiou bolo asi toto: Pána budem mať vždy, ide o to, aby som si vybral čo najlepšieho. Sám aj tak nič nezmôžem. Ak si dobre vyberiem osvieteného pána, budem ho rešpektovať, budem dobre pracovať a plniť jeho predstavy a priania, potom sa u neho budem mať dobre.

My Slováci dnes máme svoj vlastný štát. Máme svoj vlastný dom a svoju vlastnú pôdu. Ale mnohí stále myslia a správajú sa ako bíreši. Ako napríklad Veronika Cifrová Ostrihoňová a Ľudovít Ódor. Preto chcú čím skôr nastúpiť do európskeho autobusu, kde nebudú musieť byť svojstojní. Stáť na vlastných nohách môže byť aj namáhavé a neisté. Oni v skutočnosti neveria, že ako Slováci a Slovenská republika by sme vedeli prežiť.

A preto je im úplne ukradnuté, či budeme mať právo veta. Oni si už svojho pána vybrali a stratégiou prežitia sa pre nich stalo byť vzorným európskym žiakom. Lebo ak ním budeme, potom sa tí ostatní v Európe o Slovensko určite dobre postarajú.

Bírešským syndrómom netrpia iba progresívci. Utiekanie sa k veľkému ruskému „dubisku“ je prejavom tej istej bírešskej mentality. Akurát ten pán, ktorý sa má o Slovensko dobre postarať, je v ich predstave iný. Argumenty v prospech bruselského či moskovského pána sa už potom vždy nájdu. Bírešská mentalita je však rovnaká: Sami nič nezmôžeme. Ide o to, dobre si vybrať osvieteného pána.

Dospelý a sebavedomý človek dokáže povedať svoj názor aj vtedy, keď sa ostatným nepáči. Prejavom jeho sebavedomia a sebaúcty je vyžadovať od ostatných rešpektovanie jeho názoru a rešpektovanie dohodnutých pravidiel.

Dospelý a sebavedomý štát dokáže trvať na svojom práve veta v EÚ a vyžadovať od ostatných, aby toto jeho právo rešpektovali. Ide o to, či máme na to, aby sme sa konečne správali ako dospelí, a nie ako bíreši.