Ódor čara zbavený Jeho „úradnícka“ vláda bola trápením, no progresívcom môže pomôcť v strede

Ak ste dochádzali za prácou vlakom do Bratislavy, na jeseň 2023 sa vám každý deň skoro ráno na hlavnej stanici naskytol rovnaký pohľad na hlúčiky migrantov, postávajúcich okolo lavičiek alebo polihujúcich pod staničným prístreším v spacích vakoch.

Niežeby pôsobili nebezpečne. Každému bolo jasné, že cez Slovensko iba prechádzajú v snahe dosiahnuť svoj „nemecký sen“. No pre hlavné mesto bola takáto situácia určite nezvyčajná.

Stretnúť ste ich mohli nielen pred stanicou, ale tiež pri neďalekom úrade vlády. Pár sa ich zložilo pri soche komunistického politika Mareka Čulena. Ďalší sedávali na lavičkách na Námestí slobody okolo fontány.

Boli to posledné týždne pôsobenia úradníckej vlády, ktorú prezidentka vymenovala ešte v máji. Potom, 25. októbra, nastúpila súčasná garnitúra. Doslova pár dní nato migranti spred hlavnej stanice i úradu vlády náhle zmizli.

Ťažko povedať, či za tým bola vysmievaná demonštrácia sily, ktorú čerstvý minister vnútra Šutaj Eštok usporiadal vtedy na hraniciach s Maďarskom, no pre človeka, ktorý každý deň dochádzal do Bratislavy, bola symbolika zjavná: Úradnícka vláda akoby nemala pod kontrolou ani len priestor pár metrov za plotom svojho sídla. Naproti tomu krátko po nástupe novej vlády bol zrazu problém s migrantmi v centre hlavného mesta vyriešený. Niečo, čo dovtedy nešlo, zrazu išlo...

Aj keď niektorí komentátori vyzdvihovali pokoj, vecnosť i humor premiéra Ľudovíta Ódora, ním vedený kabinet v podstate stroskotal na tom, v čom mala spočívať jeho najväčšia prednosť. Teda že ho tvorili „odborníci, nie politici“. V parlamente vláda nezískala dôveru, nevedela hrať žiadnu mocenskú hru a politické strany, nachádzajúce sa vo víre predvolebnej kampane, dávali okázalo najavo, ako veľmi ňou pohŕdajú.

Vrcholom bolo, keď policajný prezident fakticky odvolal svojho ministra vnútra Ivana Šimka. Odvtedy bol riadením rezortu poverený Ľudovít Ódor.  

Prvá skúsenosť s úradníckou vládou v dejinách samostatnej SR celkom iste nebola zážitkom, ktorý by si verejnosť túžila v blízkej budúcnosti zopakovať. Čo to má však spoločné s dneškom?

Konzervatívne rozčarovanie z progresívneho coming outu

Keď Ľudovít Ódor vlani v máji prijal ponuku prezidentky, aby sa stal predsedom vlády, ozývali sa z vtedajšej opozície hlasy, že nejde o žiadnu „úradnícku vládu“ či „vládu odborníkov“, ale o „vládu Zuzany Čaputovej“ či o „prvú vládu Progresívneho Slovenska“. Boli to, samozrejme, účelové výroky. No teraz sa zdá, že kritici mali pravdu.

Ľudovít Ódor má viesť kandidátku PS v júnových voľbách do Európskeho parlamentu. Iste, z pohľadu Progresívneho Slovenska je to dobrá akvizícia. Ak sú v našej krajine nejakí ľudia, ktorí sú presvedčení, že úradnícka vláda bola mimoriadnym úspechom, tak sa nachádzajú práve v progresívnej bubline.

Navyše, PS týmto ťahom zaútočilo na politický stred. Ľudovít Ódor je stále známy hlavne ako ekonomický technokrat, nie ideologický progresívny aktivista. Na meno bývalého premiéra sa chytia mnohí potenciálni voliči, ktorým by sa napríklad europoslanec Martin Hojsík mohol zdať ako príliš radikálna voľba. Hoci na kandidátke má byť aj on, no až za bývalým premiérom (zvolíte jedného, dostanete k nemu aj druhého).

Ťažšie to budú mať v kampani aj pravicové opozičné strany ako SaS a KDH. Voči kandidátke PS pod Ódorovým vedením sa im bude vyhraňovať ťažšie.

Celkovo je tragédiou Slovenska, že tri preferenčne najsilnejšie strany u nás sú všetky ľavicovo orientované a nič nenasvedčuje tomu, že by sa to mohlo v blízkej budúcnosti zmeniť: Či už ide o národnosocialistický Smer, sociálnodemokratický Hlas, alebo ľavicovo-progresívnych šimečkovcov. Krajinu, kde politike dominujú samé ľavicové strany, žiadna dobrá budúcnosť nečaká.

No kým PS si pritiahnutím expremiéra svoje voličské možnosti rozširuje, on sám seba týmto zaradením, naopak, limituje. Ešte pred desiatimi rokmi bol Ľudovít Ódor pokladaný za nestranného experta, ktorému načúvali politici naprieč straníckym spektrom vrátane Smeru. Toto sa čiastočne zmenilo už prijatím ponuky viesť úradnícku vládu.

Spolčovaním s Progresívnym Slovenskom sa však Ľudovít Ódor minimálne u časti verejnosti tak trochu aj kompromituje – a nielen tej časti, ktorá fandí súčasnej koalícii. Pripojením sa k progresívcom totiž na svoje plecia berie aj kontroverzné stránky ich programu. Aby progresívni voliči zistili, aký progresívny Ľudovít Ódor v skutočnosti je, možno by mal pri najbližšej príležitosti dostať jednoduchú otázku, ktorá pre progresívnych politikov všade vo svete predstavuje v poslednej dobe čoraz väčšiu výzvu: Čo je žena?