Očami navrátilca Slovensko je krajinou v lokálnom optime

Vojna na Blízkom východe mi umožnila nanovo zblízka spoznať svoju krajinu, s ktorou som vzťah na diaľku začal pred pätnástimi rokmi. Mojou tézou je, že Slovensko je krajinou v lokálnom optime.

My vedci si radi racionalizujeme pozorovania okolitého sveta. Dáva nám to nielen príjemný pocit, že veciam aspoň trochu rozumieme, ale predovšetkým akýsi rámec, paradigmu, pomocou ktorej si vyberáme a vysvetľujeme ďalšie pozorovania a experimenty a tak rozširujeme hranice ľudského poznania.

Úplne najradšej máme paradigmy, ktoré si vyskladáme tak, že sa v nich veci dejú s cieľom zväčšovania (či zmenšovania) nejakej jednej veličiny. Úplne najklasickejším príkladom takejto paradigmy, ktorá bude povedomá aj širokej čitateľskej verejnosti, je, že rôzne fyzikálne či chemické javy prebiehajú v smere znižujúcej sa energie.

Čítajte tiež

34:00

 

Slovenský vedec v Izraeli Utiekli sme pred hrozbou vojny, Izrael bude chcieť zásadnú zmenu (video + text)

Michal Magušin

Martin Lukačišin, pôsobiaci v izraelskej Haife už niekoľko rokov, hovorí o nečakanom odchode z krajiny i o top trendoch v biológii.

Tento pomerne abstraktný koncept ešte zo strednej školy si môžeme osviežiť na celkom praktickom príklade: drevo v kozube a vzduch v miestnosti v sebe povedzme obsahujú akýsi energetický potenciál – keď zreagujú, časť z tejto energie uvoľnia do okolia, napríklad vo forme tepla, a svoj obsah energie tak znížia. Vedec by povedal, že voľná energia systému sa touto reakciou znížila a to je dôvod, prečo tento jav vôbec prebieha.

Pre človeka, ktorý prišiel z Blízkeho východu, je jedna z najviac do očí bijúcich vecí sofistikácia nášho byrokratického systému.Zdieľať

Každý z nás však vie, že na to, aby drevo začalo horieť a teplo uvoľňovať, je potrebné najprv mu energiu dodať – drevo zapáliť. My vedci povieme, že to je tak preto, lebo drevo sa nachádza v lokálnom energetickom optime. Na to, aby mohlo začať reagovať so vzduchom, musia sa najprv narušiť existujúce väzby, aby mohli vzniknúť tie nové, výhodnejšie. To si vyžaduje najskôr energiu dodať. Homo œconomicus by povedal, že ak chceme byť v teple, tak najskôr treba teplo investovať.

Slovensko v lokálnom optime blahobytu

Moje prvé dojmy, a aj tie druhé a najmä tretie, po návrate na Slovensko sú, že sme krajina v lokálnom optime. Alebo veľmi blízko lokálneho optima.

Čo tým mám na mysli?

Určite tým nemyslím, že sme optimálne blahobytní. To by bola v rôznych kontextoch celkom zábavná myšlienka, ale nie, naozaj si nemyslím, že ako národ by sme mali dosiahnuť len určitý stupeň rozvoja.

Myslím tým to, že ak si predstavíme nejakú veľmi abstraktnú os, ktorá by mala zachytávať, ako dobre sa máme, tak sme v stave, kde nám akákoľvek väčšia zmena systému hocijakým smerom spôsobí citeľné zníženie tohto blahobytu.

Pokúsim sa to ilustrovať na príklade.

Pre človeka, ktorý prišiel z Blízkeho východu, je jedna z najviac do očí bijúcich vecí sofistikácia nášho byrokratického systému. Tá je, samozrejme, podmienená i historicky, najmenej od čias tereziánskych reforiem, ale je neoddeliteľne spätá aj s našou kolektívnou predstavou o správe vecí verejných.

Sme v stave, kde nám akákoľvek väčšia zmena systému hocijakým smerom spôsobí citeľné zníženie blahobytu.Zdieľať

Na jednej strane vďačíme tejto sofistikovanej byrokracii za poriadok. Nemyslím tým teraz ani tak čistotu, ako skôr rôzne normy technického charakteru – kde môže byť a ako musí vyzerať cesta, vodovod, elektrické vedenie, aké hygienické normy musí spĺňať hotel, škola či nemocnica, akú najmenšiu rozlohu môže mať lekáreň.

Niežeby sme predpisy, normy a pravidlá nemali aj pred dvadsiatimi rokmi, ale badám, že pri každej mojej ďalšej návšteve vlasti badateľne stúpa povedomie náhodných ľudí okolo mňa, že je potrebné rôzne normy a predpisy aj dôsledne dodržiavať. A s tým badám aj to, že akosi korelatívne stúpa aj vnímateľný poriadok a blahobyt na verejných priestranstvách.

V končinách strednej Európy sa však vníma, že jedným z hlavných cieľov predpisov je tiež zabezpečiť to, aby jedinci s nie úplne dobrými úmyslami či neveľkým ohľadom na ostatných museli v konečnom dôsledku aj tak hrať podľa pravidiel. Je to akási hra na mačku a myš: keď sa niekomu podarí pravidlo obísť, odpoveď byrokratického aparátu je vytvoriť nové pravidlo.

Čítajte tiež

Umelá inteligencia Čo majú spoločné pápež v páperovej bunde a dizajnové proteíny

Martin Lukačišin

Americkí vedci prišli na spôsob, ako pomocou umelej inteligencie navrhnúť proteíny plniace želanú funkciu.

Žiaľ, a to je konkrétny príklad mojej tézy, dostávame sa do štádia, keď zväčšovanie dôslednosti pri dodržiavaní predpisov už nevytvára ďalší blahobyt. Keď vynucovaný predpis už nezväzuje ruky len jedincom s pokrivenými úmyslami, ale aj, a často oveľa viac, kreatívnym iniciatívam s úmyslami najlepšími. Spomeňme si napríklad len na to, aký byrokratický bolehlav na Slovensku spôsobili aplikácie na zdieľanú dopravu, ktoré nám dnes už celkom zjavne vo veľkých mestách zvýšili dostupnosť individuálnej prepravy. A teraz si predstavme, že by takáto apka vznikla na Slovensku ako v prvej krajine na svete. Absurdná predstava, však?

A tak sa byrokracia nachádza na Slovensku v akomsi lokálnom optime – ak sa nejaký predpis pridá, sťaží sa ešte väčšmi vytváranie hodnôt. Ak sa nejaký predpis uberie, hrozí, že niekto vzniknutý priestor zneužije.

Problém dostať sa z lokálneho optima

Predošlý príklad môže pôsobiť ako neriešiteľný problém. Teda až dokiaľ si neuvedomíme, že v ňom je prítomný nevyslovený a nesprávny predpoklad. Ten, že pokiaľ by predpisov bolo oveľa menej, ľudia by začali hromadne robiť škodlivé veci.

V ľudskom správaní existuje pozoruhodný fenomén. Ľudia sa často správajú tak, ako je to od nich očakávané. Takže ak byrokratický systém implicitne očakáva, že ľudia sa snažia predpisy obchádzať, aj inak úplne čestní ľudia zrazu prestanú mať zábrany nachádzať v predpisoch diery. Obchádzanie pravidiel akoby začalo byť súčasťou pravidiel hry.

Naopak, ak je systém spravovania vecí verejných založený na predpoklade osobnej čestnosti, aj ľudia normálne zvyknutí obchádzať predpisy zrazu začnú pri ich obchádzaní pociťovať výčitky svedomia.

Prechod od lokálneho optima v systéme represívnej nedôvery ku globálnemu optimu systému permisívnej dôvery je však veľmi ťažký. Predpisy sa dajú zrušiť hneď, no pocit dôvery a z toho plynúcej osobnej zodpovednosti sa objaví len postupne. A do toho času nevyhnutne klesne miera poriadku a spravodlivosti.

Predpisy sa dajú zrušiť hneď, no pocit dôvery a z toho plynúcej osobnej zodpovednosti sa objaví len postupne.Zdieľať

Niečo také platí aj všeobecnejšie. To, aké je ťažké sa dostať von z lokálneho optima, mohli naplno precítiť aj tri nedávne „Matovičove“ vlády. Po desaťročí snaženia sa o inkrementálne zlepšovanie krajiny s mocensky šikovnými, no nečestnými ľuďmi pri kormidle, verejnosť aj za cenu nevinnej krvi na chvíľu precitla, že takto to nejako znateľne dopredu už nepôjde.

No nárok verejnosti akosi nebol len to, aby nová vláda bola čestná, ale aj to, aby bola schopná. 

Odkiaľ sa však po období marazmu mali v politike odrazu objaviť aj čestní, aj schopní ľudia zároveň a ešte v dostatočnom počte?

Zo zahraničia som len nechápavo sledoval, ako na Slovensku nielen bežní ľudia, ale ani školovaní novinári nepochopili, že po desaťročí či skôr desaťročiach systematického vypudzovania schopných a čestných ľudí z vrcholovej politiky bude trvať minimálne jedno desaťročie spravovania vecí verejných s dôrazom na čestnosť, kým sa o moc začnú húfne uchádzať ľudia aj čestní, aj technokraticky zdatní.

Žiaľ, na vkus slovenskej verejnosti bola cesta z tohto lokálneho optima technokraticky zdatného, no mafiánskymi spôsobmi riadeného štátu akási pridlhá. Až sme sa v ostatných voľbách, zdá sa, vzdali ambície sa do globálneho optima štátu riadeného najšikovnejšími a čestnými jednotlivcami vôbec dostať.

Čo ostáva krajine v lokálnom optime

Fyzikálny systém v lokálnom optime zotrváva, až kým mu nie je dodaný dostatočne silný impulz.

V politike však platia iné zákonitosti než vo fyzike. Mohli by sme postulovať napríklad zákon vylúčenej nehybnosti – že v tom lokálnom optime je nemožné zotrvať príliš dlho.

A tak sa nateraz z neho Slovensko vydalo iným smerom. Smerom, v ktorom tiež klesne blahobyt, ale nebude to len dočasne. A nebude to ani zmysluplné.

O tom, aký úpadok nás čaká, napovedá už len tá neznesiteľná ľahkosť, s ktorou istý minister najskôr navrhne zrušenie financovania intrikátnej siete občianskej spoločnosti budovanej 20 rokov zospodu samotnými občanmi, aby sa vzápätí nato nechal počuť, že štát tie správne neziskovky predsa odfinancuje zhora. Pričom si zabudol uvedomiť, že efektivita prostriedkov vynaložených zhora je voči tým poukázaným priamo od občanov v rovnakom pomere ako výkonnosť centrálne plánovanej ekonomiky voči tej trhovej.

Čo ostáva robiť obyvateľom krajiny v lokálnom optime

Do ďalších volieb nám tak všetkým nateraz ostáva len vytvárať predpoklady na prekonanie myslenia, ktoré nás zvádza ostávať v lokálnych optimách.

Predovšetkým sa teda musíme všetci snažiť robiť veci, ktoré sú správne, aj ak sú dočasne nevýhodné.

Slová ako čestnosť, spravodlivosť, vernosť či nezištnosť nemôžu byť nikdy v diskurze podriadené slovám ako hrubý domáci produkt či dôchodok.

Ďalej by sme sa mali vždy samých seba pýtať nielen to, ako robiť veci lepšie, ale aj aké iné veci treba robiť. Také, ktoré zatiaľ nerobíme vôbec. Aj ak to znamená, že chvíľu budeme tápať v hmle.

Musíme vnímať ako prehru nie pokus neúspešný, ale pokus neuskutočnený. Bez takéhoto myšlienkového nastavenia je nemožné byť krajinou startupov, strediskom inovácie či magnetom pre talenty.

Tomu, kto nevie tvorivo okresať nánosy času a rozvinúť osvedčené princípy v nových podmienkach, ostáva len slepo brániť celok.Zdieľať

A úplne najvšeobecnejšie by sme mali menej lipnúť na tom, čo bolo, a viac rozmýšľať nad tým, ako transformovať budúcnosť. Láska je tvorivá, vrátane lásky k vlasti.

Tu mi pripadá nemožné nespomenúť lákavú pascu nálepky „konzervatívnosti“, do ktorej sa hrnie značná časť slovenského politického spektra zahŕňajúca i väčšinu politicky angažovaných kresťanov.

Toto slovo je nešťastné, lebo je odvodené od slova „konzervovať“. Už v Starom zákone však Boh napomínal svoj ľud, aby sa neohliadal za minulosťou a všímal si, čo nové tvorí (Iz 43, 18 – 19).

Konzervovať totiž musí iba niekto, kto si už nepamätá, prečo sú veci tak, ako sú.

Tomu, kto nevie tvorivo okresať nánosy času a rozvinúť osvedčené princípy v nových podmienkach, ostáva len slepo brániť celok, aby náhodou nevylial z vaničky s vodou aj dieťatko. Inými slovami, zúfalo zotrvávať v lokálnom optime.

Tak si spoločne prajme, aby sme do ďalších volieb spoločne vytvárali atmosféru odvahy robiť správne veci, aj keď z nich neplynie bezprostredný prospech.

Lokálne optimum bez odvahy robiť správne veci má totiž v slovenčine oveľa írečitejšie pomenovanie. Hovorí sa tomu slepá ulička.

Autor je výskumník v oblasti systémovej biológie.