Keď Javier Milei minulý mesiac skončil druhý v prvom kole argentínskych prezidentských volieb, jeden z mála profilov tohto svojského a výrazného politika v slovenských médiách zverejnil denník Pravda. Jeho autorka, prekladateľka a publicistka Silvia Ruppeldtová, charakterizovala Mileia ako „propagátora tantrického sexu“, „argentínskeho Matoviča“ a „šialeného kazateľa neoliberalizmu“, ktorý označuje argentínskeho pápeža za sympatizanta komunistov.

Akurát jedno slovo, ktoré je absolútne kľúčové na porozumenie Mileiovmu politickému vzostupu, sa do článku nedostalo: inflácia.

Na hrubé vrece hrubá záplata

Včera sa uskutočnilo druhé kolo argentínskych prezidentských volieb s dvoma najsilnejšími kandidátmi z prvého kola. Zvíťazil v ňom práve kontroverzný ekonóm Javier Milei so ziskom 55 percent hlasov nad úradujúcim ministrom hospodárstva, perónistom Sergiom Massom, ktorý získal 44 percent.

Krátku odpoveď na otázku, ako sa dajú vyhrať voľby so sľubom zrušiť centrálnu banku a nahradiť vlastnú národnú menu americkým dolárom, vyjadruje graf nižšie. Ide o porovnanie inflácie na Slovensku (žltá) a v Argentíne (červená farba) podľa Medzinárodného menového fondu.

Ten malý žltý kopček vpravo dole je minuloročná inflácia na Slovensku, ktorá poskočila nad 12 percent, čo vyvolalo návaly stresu v nákupných košíkoch slovenských domácností. Naproti tomu pre Argentínu zvykla byť inflácia na úrovni okolo desiatich percent ročne – ako v rokoch 2005 až 2013 – v podstate „starými dobrými časmi“.

Počas posledných desiatich rokov tam totiž inflácia strmo stúpa, takže ani rast cien na úrovni desiatok percent ročne (takzvaná cválajúca inflácia) tam nepredstavuje neznámy jav. Práve naopak. Posledné zverejnené údaje pred druhým kolom prezidentských volieb hovorili, že medziročný rast inflácie v Argentíne dosiahol 143 percent!

V živote bežných ľudí to znamená, že ceny v obchodoch sú poobede často vyššie než ráno, v krajine funguje rozsiahly čierny trh, na ktorom ľudia už dávno nakupujú a predávajú za doláre, a portál Deutsche Welle hlási, že cena za rifle v krajine dosiahla úroveň oficiálnej mesačnej minimálnej mzdy.

Za týchto okolností nie je správnou otázkou, prečo voľby vyhral radikálny libertarián Javier Milei. Správnou otázkou je, ako mohol jeho protikandidát Sergio Massa zastupujúci zdiskreditovaný a skorumpovaný perónizmus (špecificky argentínsky druh populistického národného socializmu, pomenovaný po niekdajšom prezidentovi Juanovi Perónovi) získať stále ešte úctyhodných 44 percent hlasov.

Odpoveď zrejme spočíva v Mileiovom verejnom vystupovaní, ktoré z neho robí mimoriadne rozporuplnú, až polarizujúcu osobnosť.

„El Loco“ alebo „Blázon“

Javier Milei by mohol z diaľav strednej Európy pripomínať názormi Richarda Sulíka a politickým štýlom zase Igora Matoviča. V skutočnosti obaja slovenskí politici v porovnaní s argentínskym búrlivákom pôsobia ako plachí, zdržanliví, mierni a uhladení štátnici.

Keď Milei pobehuje po mítingoch s motorovou pílou, ktorá symbolizuje jeho úmysel orezávať rozbujnený štát, nie je ťažké dovtípiť sa, prečo ho niektorí prezývajú „el Loco“ (Blázon). O dôležitých veciach sa vraj radí so svojimi psami, ktorých pomenoval po známych ekonómoch: jeden sa volá Murray (po Murraym Rothbardovi), ďalší Milton (po Miltonovi Friedmanovi), kým tretí (Robert) a štvrtý (Lucas) sú pomenovaní na počesť chicagskeho nobelistu Roberta Lucasa.

Javier Milei má sklon k divokým výbuchom hnevu, živo gestikuluje a používa farbisté metafory. Napríklad podľa ľavicového španielskeho denníka El País prirovnal raz štát k „pedofilovi v materskej škôlke, kde sú deti spútané a vymáčané vo vazelíne“.

Vo viacerých otázkach je sociálne konzervatívny. Umelý potrat pokladá za vraždu: „Som proti potratom, pretože verím v životný projekt ostatných. Žena môže rozhodovať o svojom tele, ale to, čo sa nachádza v jej lone, nie je jej telom, je to iný jednotlivec.“

Kritizuje povinnú sexuálnu výchovu a vymedzuje sa voči kultúrnemu marxizmu. No zároveň je ostro kritický voči svojmu krajanovi pápežovi Františkovi. Milei mu vyčíta prílišné sympatie voči ľavicovým latinskoamerickým diktátorom, ako boli Castrovci na Kube či Maduro vo Venezuele. Pravicový ekonóm častuje pápeža nevyberavými výrazmi ako „komunista“ či „imbecil“.

„Desia ma národní spasitelia bez politickej a straníckej minulosti,“ povedal o Mileiovi zase na revanš pápež František.

Produkt zábavokracie

Iná Mileiova prezývka je „el Peluca“ (Parochňa) pre jeho husté vlasy. Má imidž akéhosi politického rockera. A naozaj, zamladi pôsobil tento syn autobusára v kapele, ktorá hrala hity Rolling Stones, a venoval sa futbalu.

Otec ho vraj mlátil a verbálne znevažoval. Dlho sa preto nerozprávali. Možno aj snaha ukázať mu ho motivovala dostať sa na vrchol. Z rodiny mal najbližšie k mladšej sestre, ktorá zrejme bude po Mileiovom zložení prezidentskej prísahy 10. decembra vykonávať funkcie prvej dámy.

Javier Milei sa narodil v roku 1970 a k ekonómii ho pritiahla argentínska skúsenosť s hyperinfláciou na konci 80. rokov. Počas posledného desaťročia sa verejnosti dostal do povedomia ako ekonóm komentujúci dianie v médiách.

Javier Milei likvidujúci argentínsku centrálnu banku v jednom televíznom programe. Zdroj: YouTube.

Veľa pozorovateľov si všíma, že oslovuje mladých na sociálnych sieťach, keďže vďaka svojmu štýlu politiky je neprehliadnuteľný. No zaujímavosťou je, že sa dokázal presadiť aj v niekdajších perónistických baštách.

V tomto pripomína Donalda Trumpa, ktorý taktiež dokázal pre Republikánsku stranu osloviť časť tradičných demokratických voličov. No aj keď ich často hádžu do jedného vreca ako príklady nástupu „populistickej“ či „krajnej pravice“, Milei nemá trumpovské protekcionistické sklony.

Riziko i príležitosť

Neskúsenosť s výkonom exekutívnej politickej funkcie, na čo poukázal aj pápež František, môže byť Achillovou pätou Mileiových ambicióznych plánov. Ako prezident bude musieť vyjednávať s politickými stranami a podstupovať kompromisy.

V skutočnosti už pred druhým kolom cúval z niektorých svojich sľubov, ktoré mohli desiť voličov. Napríklad že sprivatizuje zdravotníctvo, školstvo alebo liberalizuje právo na nosenie strelnej zbrane. Niektorí kritici mu už v minulosti nadávali do perónistov.

No jeho hlavný nápad dolarizovať argentínsku ekonomiku nemusí neuspieť. Ako upozorňuje youtubový kanál VisualEconomik, už teraz takto fungujú v Latinskej Amerike Panama, Salvádor a Ekvádor a ich inflácia sa vďaka tomu pohybuje pod štyrmi percentami.

Ak sa dolarizácia v Argentíne urobí dobre, môže znížiť náklady na požičiavanie pre vládu i súkromný sektor. V zahraničnom obchode odpadnú transakčné náklady a budúci populistickí politici nebudú môcť len tak míňať natlačením si nových papierikov v domácej mene. Nehovoriac o tom, že bežným ľuďom sa konečne opäť oplatí sporiť.

Na druhej strane problémom je, že Argentína nemá dosť amerických dolárov, aby ich distribuovala ľuďom. To by mohlo v krátkodobom horizonte infláciu ešte zvýšiť.

Iný problém je, že skrotenie inflácie nevyrieši všetky ekonomické problémy Argentíny. Jej ekonomika je zaťažená reguláciami, čo dokazuje aj umiestnenie na nelichotivom 144. mieste Indexu ekonomickej slobody.

Na porovnanie, Slovensko takisto nemá problém s každoročnou infláciou na úrovni desiatok percent a životná úroveň u nás je vyššia ako v Argentíne. To však neznamená, že priemerný Slovák je spokojný alebo že nebude voliť miestnu obdobu populistických perónistov. Tí si síce vďaka euru nemôžu na míňanie natlačiť vlastné peniaze, no môžu napríklad vybrakovať druhý penzijný pilier alebo zvýšiť dane...

Čaká juhoamerickú krajinu argentínsky masaker motorovou pílou? Alebo sa novozvolenému prezidentovi podarí Argentínu spraviť znovu veľkou?

Len jedno je isté: Argentína sa zvolením Javiera Mileia za prezidenta púšťa do veľkého experimentu. No Argentínčania si zrejme povedali, že dať šancu nevyspytateľnému libertariánovi je lepšie než pokračovať v nekončiacej sa dlhoročnej špirále úpadku.