Výročie revolúcie Návrat minulosti alebo Ficova normalizácia

Hoci prieskumy aj referendum o predčasných voľbách to avizovali už dávno, mnohí si nechceli pripustiť, že po 30. septembri sa vráti k moci Smer. Navyše v kombinácii so svojou bledomodrou verziou s názvom Hlas.

SNS bola len neželaný bonus navyše, pričom reálne hrozilo, že jej miesto zaujme radikálnejšia Republika. Slabou náplasťou na volebný výsledok bolo len to, že Fico, Pellegrini a Danko nezískali ústavnú väčšinu.

V princípe pritom platí, že takzvaná demokratická, respektíve proreformná alternatíva zostavuje vládu iba zhodou okolností. Väčšinou vtedy, keď na druhom brehu, ktorý má historicky vyššiu podporu, prepadnú hlasy.

Nacionálno-socialistický tábor má na svojich zástupcov nižšie nároky, aj pokiaľ ide o podozrenia z korupcie alebo spoluprácu s mafiou. Jeho politikom by – obrazne povedané – prešla aj vražda v priamom prenose.

Mocenský valec

Napriek tomu prekvapila rýchlosť aj spôsob, akým sa nová koalícia Smer, Hlas, SNS pokúša ovládnuť štát a jeho kľúčové inštitúcie. Predovšetkým bezpečnostné zložky, kde už prebiehajú čistky ako v 90. rokoch.

Hlavne minister vnútra Matúš Šutaj Eštok nehľadí na zákon ani štábnu kultúru. V symbolickom zápase s tzv. čurillovcami zatiaľ prehráva, keďže súdy už v dvoch prípadoch konštatovali, že ich odstavil nezákonne.

Napriek tomu ide ako povestný Mečiarov valec zo Zlatej Idky. Dokonca sa vyhráža aj sudcom, ktorí mu nejdú svojimi rozhodnutiami po ruke. Medzičasom sa síce ospravedlnil, ale pachuť z jeho správania zostala.

Hmatateľná je aj ambícia súčasnej moci paralyzovať mimovládne organizácie a kritické médiá. A naopak, preferovať tie svoje, ktoré už teraz slúžia ako hlásna trúba mnohých politikov Smeru, Hlasu a SNS.

Normalizácia

Výsledkom je, že inokedy hlučná kritická masa, ktorá sa ozvala vždy, keď sa moc vymkla spod kontroly, prepadla frustrácii, apatii, až beznádeji. Nespokojnosť s Ficom a spol. ventiluje skôr vnútri vlastných bublín.

Trochu to pripomína situáciu po invázii okupačných vojsk v auguste 1968 a následnú normalizáciu. Aj vtedy sa veľká časť spoločnosti stiahla do ulity a prežívala viac svoje súkromné životy ako dianie v spoločnosti.

Len málokto si chcel páliť prsty s novodobými autokratmi, ktorých predvojom bola hnedá a potravou červená totalita. Postoje, ktoré nekonvenovali komunistickému režimu, sa šírili prevažne v samizdatoch.

Totalite vzdorovala len hŕstka slovenských disidentov – a intelektuálov v tzv. sivej zóne –, ktorí išli ako jediní s kožou na trh. A to aj za cenu straty zamestnania, slobody, tvorivého priestoru, životného komfortu.

Nádej

Trvalo to celých dvadsať rokov, no napokon sa to zlomilo. Skupinka odvážnych postupne na seba nabaľovala ďalších a ďalších, až z toho vznikla široká rieka, ktorá sa rozliala v uliciach miest aj dedín.

Kritická masa sa postavila na odpor – a vytrvalosťou v presadzovaní svojich požiadaviek, podporených protestmi za nastolenie demokracie, postupne zvrhla antihumánny režim, potláčajúci základné slobody.

Podobné to bolo aj v roku 1998, keď sa zdvihla vlna odporu voči vtedajšiemu premiérovi a predsedovi HZDS. Alebo v roku 2020, keď ľudia odmietli mafiánske praktiky spájané s vládnutím Smeru.

Teraz sú Fico a spol. na koni. Vyhrievajú sa v lúčoch moci, akoby to bolo naposledy. Ak to však prepália, skončia podobne ako ich neslávni predchodcovia. A nemusí to trvať dvadsať rokov ako počas normalizácie.